Bývalý rumunský komunistický prezident Nicolae Ceaușescu, ktorý sa narodil pred vyše sto rokmi, sa síce usiloval o samostatné postupy, pod jeho vedením sa ale z Rumunska stal jeden z najchudobnejších štátov v Európe s nevídaným kultom osobnosti.
Ceaușescu sa narodil 26. januára 1918 v mestečku Scornicešti. Ako chlapec odišiel do Bukurešti, kde pracoval ako obuvnícky učeň a v osemnástich rokoch vstúpil do vtedy ilegálnej komunistickej strany. Počas vojny striedal činnosť v ilegalite s pobytom vo väzení, po nej pôsobil v rôznych straníckych funkciách i vo vláde a bol aj hlavným politrukom armády.
Rýchla cesta k moci
K moci sa dostal v roku 1965, keď ho zvolili za generálneho tajomníka ústredného výboru strany. O dva roky neskôr sa postavil na čelo Štátnej rady, teda akejsi kolektívnej hlavy štátu.
V začiatkoch svojej vlády sa snažil o liberalizáciu a v mnohých oblastiach nastalo nevídané uvoľnenie. V rámci socialistického bloku tiež začal uplatňovať nezávislejšiu politiku. Počas roztržky Číny so Sovietskym zväzom sa napríklad spriatelil s Pekingom, v roku 1967 neprerušil, na rozdiel od iných socialistických štátov vzťahy s Izraelom, alebo odmietol účasť Rumunska na manévroch Varšavskej zmluvy.
V roku 1968 bol dokonca označovaný za „najobľúbenejšieho komunistu“ Západu. V auguste totiž odsúdil inváziu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, na ktorej sa Rumunsko ako jediný členský štát paktu nepodieľalo. Ceaușescuov postoj imponoval aj mnohým Rumunom.
Kultúrna revolúcia
O tri roky neskôr ale prišla studená sprcha, keď po návšteve Pekingu vyhlásil „kultúrnu revolúciu“. Krátke obdobie uvoľnenia sa skončilo a Ceaușescuov kult osobnosti začal nadobúdať nevídané rozmery. Postaral sa napríklad aj o demoláciu mnohých kostolov v krajine.
V marci 1974 nastúpil do funkcie prezidenta, ktorá bola vytvorená iba kvôli nemu, odstavil mnohých funkcionárov, ktorí ho pôvodne podporovali, a začal sa obklopovať členmi svojej rodiny. O jeho bezpečnosť sa starala obávaná tajná služba Securitate.
„Conductor“, čiže vodca, začal v sedemdesiatych rokoch program takzvanej „systematizácie“, ktorá v praxi znamenala likvidáciu tisícok dedín a ich nahradenie novými centrami. Symbolom režimu sa stali aj rôzne megalomanské stavby, ako napríklad „Palác ľudu“, ktorý dal postaviť v Bukurešti po zemetrasení v roku 1977 a je údajne druhou najväčšou administratívnou budovou na svete po americkom Pentagone.
Bizarná návšteva Londýna
V roku 1978 rumunský diktátor Nicolae Ceaușescu odcestoval so svojou manželkou Elenou na štátnu návštevu do Spojeného kráľovstva. Britská kráľovná Alžbeta II. v jeho prípade išla do extrémnych opatrení, aby sa mu vyhla. Skrývala sa kvôli nemu v kríkoch v záhradách Buckinghamského paláca.
Išlo o historickú príležitosť, pri príležitosti prvej návštevy komunistickej hlavy štátu v Spojenom kráľovstve. V dokumente Inside the Crown: Secrets of the Royals, ktorý ITV odvysielala pred dvomi rokmi, novinár Robert Hardman a bývalý minister zahraničia Lord David Owen pripomenuli, čo sa dialo, keď kráľovná brala svojich psov na prechádzku.
Podľa Hardmana si kráľovná pomyslela: „Naozaj nemôžem čeliť rozhovorom s nimi.“ Ako pokračoval, „takže po prvý a jediný raz v živote sa skutočne skryla v kríku v záhrade paláca, aby sa vyhla vlastným hosťom.“
Lord Owen sa smial, keď v dokumente opisoval stretnutie kráľovnej s rumunským diktátorom. „Ceaușescu bol na ňu priveľa,“ povedal. „Dala jasne najavo, že sa jej tá návšteva nepáči,“ dodal bývalý minister zahraničia.
Krajina závislá od Moskvy
Začiatkom osemdesiatych rokov, keď Rumunsko postihlo zvýšenie cien surovín, bol Ceaușescu prinútený zmeniť postoj k zahraničnému dlhu. Zaviedol úsporný program a krajina sa stala viac závislá od Moskvy. Navyše vďaka neuváženej industrializácii sa z úrodnej krajiny so zásobami ropy Rumunsko stalo jedným z najchudobnejších štátov kontinentu.
V krajine chýbali potraviny a teplo a smutnými symbolmi tohto obdobia sa stali „vedecký“ nutričný program, ktorý stanovoval dávky kalórií pre každého obyvateľa, a demografický program, ktorý mal zvýšiť počet obyvateľov. Po roku 1985 rumunský diktátor odmietol podporovať reformy Michaila Gorbačova.
Ceaușescuov pád odštartovali nepokoje, ktoré vypukli 16. decembra 1989 v Temešvári na protest proti plánovanému vysťahovaniu maďarského protestantského kňaza Lászlóa Tökésa. Akcia prerástla do celonárodného protestu, ktorý si nakoniec vyžiadal životy 1 104 ľudí. Proti obyvateľom zasahovali príslušníci obávanej tajnej polície Securitate i armády, ktorá se ale nakoniec pridala na stranu revolúcie.
Diktátor si dlho neuvedomoval vážnosť situácie a po tom, ako sa vrátil z návštevy Iránu, zvolal na 21. decembra na bukurešťské Palácové námestie masové zhromaždenie, ktoré malo odsúdiť „vandalstvo“ v Temešvári. Svoj prejav z balkóna ústredného výboru strany ale ani nedokončil.
Nasledujúci deň okolo poludnia, spolu s manželkou a niekoľkými ďalšími ľuďmi, pred rozhnevaným davom ušiel vrtuľníkom. Zakrátko ich ale chytili a postavili pred špeciálny vojenský súd.
Zastrelenie
Ten po krátkom procese odsúdil Nicolae Ceaușescua i jeho manželku Elenu za genocídu, podkopávanie štátnej moci a rozvracanie národného hospodárstva na trest smrti. Oboch krátko po vynesení rozsudku 25. decembra 1989 v meste Targovište aj zastrelili. Pochovali ho na cintoríne Ghencea v južnej časti Bukurešti. Zábery z popravy aj rýchly proces vyvolali vo svete veľkú pozornosť i rozpaky.
Ceaușescu mal osem bratov a dve sestry a až na výnimky mali všetci dobre platené miesta v štátnej administratíve. Druhou najvplyvnejšou osobou v krajine bola jeho manželka. Táto „vedecká kapacita“, za ktorú sa označovala, v skutočnosti nedokončila ani základnú školu.
Hovorila si „matka národa.“ Malo to však háčik – jej národ ju nenávidel. Narodila sa do chudobnej roľníckej rodiny v rumunskom Valašsku, kde získala iba základné vzdelanie.
Z témy vzdelanie mala následne celý život mindráky, čo ju prenasledovalo takpovediac až do hrobu. Snažila sa s tým vysporiadať ako sa len dalo. Vždy ju fascinovala chémia, no namiesto poriadneho štúdia si kupovala tituly a platila vedcov, ktorí pod jej menom publikovali vedecké práce. Bála sa totiž ľudí, ktorí boli vzdelanejší ako ona. Do byrokratického aparátu riadeného štátom vyberala negramotných zamestnancov.
Najmladší syn Nicu, považovaný za otcovho nástupcu, bol šéfom Zväzu komunistickej mládeže a zomrel krátko po prepustení z väzenia v roku 1996 na cirhózu pečene. Ďalšie dve deti, syn Valentin a dcéra Elena-Zoe, ktorá zomrela na rakovinu pľúc v roku 2006, sa v politike príliš neangažovali a venovali sa vedeckej práci.
V roku 2010 si Ceaușescuova rodina vyžiadala exhumáciu pozostatkov rumunského diktátora a jeho ženy Eleny, aby sa potvrdilo, že sú naozaj pochovaní na bukurešťskom cintoríne Ghencea. Genetické testy pravosť pozostatkov potvrdili.
Paranoidný autokrat
A ešte jedna zaujímavosť. Pod honosným palácom plným umeleckých diel sa skrýva posledné tajomstvo brutálneho komunistického režimu v Rumunsku: jadrový bunker Ceaușescu. Paranoidný autokrat bol totiž posadnutý myšlienkami, že sa ho jeho nepriatelia pokúšajú otráviť.
Oceľové dvere, pochované desať metrov pod zemou, vedú do malej miestnosti s rozlohou len 25 metrov štvorcových chránenej hrubými stenami a vybavenej výkonným systémom filtrovania vzduchu. „Je to prechodový bunker,“ vysvetlila pre EFE sprievodkyňa Roxana Iliescu.
Keďže chýbala kuchyňa alebo dokonca kúpeľňa, „bola určená na to, aby sa používala na krátku dobu v prípade akejkoľvek núdzovej situácie,“ dodala. Takzvaný Palatul Primaverii v Bukurešti, prepychové sídlo postavené v roku 1964, kde Ceausescu a jeho rodina bývali počas jeho 24-ročnej vlády, bol nedávno otvorený pre verejnosť ako múzeum.
Verejný prístup do tajomstvami naplneného bunkra bol povolený až na konci roka 2016. Nikto nevie, kedy bol postavený a či bol niekedy prepojený s exteriérom cez tunel. Ak podzemná chodba existovala, zatiaľ sa o nej nenašli žiadne dôkazy.
„Pokiaľ vieme, Ceaușescuova rodina bunker nikdy nepoužila,“ povedala Iliescu. Protiatómový kryt sa zachoval v rovnakom stave, v akom bol v období komunizmu. Zdobí ho niekoľko trofejí a darčekov pre diktátora, ktoré obklopujú veľký stôl s ôsmimi vyrezávanými drevenými stoličkami.
