Stredozemie si vysnívalo Atlantídu, Himaláje majú tajomnú Šangri-la a dobyvatelia z koloniálnej éry bájne El Dorado – storočný mýtus, ktorého zlatý tieň nás prenasleduje dodnes.
Semiramidine visuté záhrady
Kráľ Nebukadnesar II. údajne postavil visuté záhrady Babylonu pre svoju manželku Amytis, ktorej chýbal domov.
Pochádzala z miesta v dnešnom Iráne s názvom Media a chýbala jej tamojšia bujná vegetácia.
A tak kráľ postavil megalomanskú záhradu, ktorá bola doplnená obrovským vodopádom. Vedci sa domnievajú, že na pestovanie všetkých rastlín a ich udržanie nažive by bol potrebný prepracovaný inžiniersky projekt. Konečný výsledok bol taký skvelý, že sa dostal na zoznam jedného zo siedmich divov starovekého sveta. Ide o zoznam unikátnych starovekých stavieb v oblasti Stredozemného mora a na Blízkom východe. V 2. storočí pred našim letopočtom ho zostavil helénsky filozof Filón Byzantský.
Problém je, že visuté záhrady pravdepodobne nikdy neexistovali. To neznamená, že staroveký svet nemal žiadne romantické záhrady, len o nich neexistuje žiaden archeologický dôkaz. Nemáme o nich ani správy z prvej ruky, len tie z druhej, ktoré by boli napísané stovky rokov po zničení záhrady.
To však nebráni ľuďom, aby ich hľadali. Jedna skupina nemeckých archeológov ich už hľadá celých 20 rokov a zatiaľ nemá čo ukázať.
El Dorado
Magický názov a snáď jedna z najvytrvalejších historických legiend, o ktorej počúvame dodnes. Tajné mesto plné zlata ukryté niekde hlboko v Južnej Amerike po stáročia inšpirovalo prieskumníkov a odvážlivcov z rôznych kútov sveta. Tí sa aj napriek neznalosti a obrovskému nebezpečenstvu predierali do skrytých miest nezmapovaného kontinentu. Namiesto vytúženej slávy a bohatstva však okúsili tragédiu, zradu a smrť.
Čo vlastne hovorí legenda o El Dorado? Akonáhle prví španielski dobyvatelia v 16. storočí začali prenikať na územie Južnej Ameriky, doniesli sa k nim mýty o domorodom kmeni s neuveriteľným bohatstvom. Obzvlášť jedna legenda uviazla v mysliach natešených objaviteľov. Podľa legiend zo seba tamojší indiánski náčelníci zmývali zlatý prach, ktorým boli rituálne posypaní. Akt mal symbolizovať enormný výskyt zlata v okolí - bolo ho toľko, že sa mohlo vyhadzovať do vetra. Povesť vzbudzovala záujem najmä v Európe celé 16. a 17. storočie.
Množstvo nadšencov na cestách za El Doradom po stáročia likvidovali neúspechy, dezilúzie, strasti, bieda, fyzické aj mentálne vyčerpanie a šípy indiánov. V 18. storočí nadšenie ochladlo a na začiatku 19. storočia v existenciu zlatého mesta El Dorada verilo už iba pár jedincov.
Šangri-La
Ďalšie z bájnych miest je údolie Šangri-La, ktoré sa má nachádzať niekde v Himalájach.
V roku 1933 ho svetu predstavil spisovateľ James Hilton, keď napísal román Stratený obzor, ktorý sa odohral v kláštore plnom budhistických lámov v Tibete. Žili v údolí, ktoré napriek tomu, že bolo totálne odrezané od zvyšku sveta, nejako dokázalo skoncentrovať všetku ľudskú múdrosť.
Niekoľko miest v budhistických Himálajach medzi severnou Indiou a Tibetom si nárokuje postavenie inšpirácie pre vytvorenie Hiltonovej legendy. V čínskej tradícii sa možno so Šangri-La stretnúť u básnika Tchao Čchiena v jeho zbierke Príbeh Údolia broskyňového kvetu . Druhým miestom, kde sa mohlo nachádzať skryté údolia Šangri-La, sú tibetské hory Kunlun.
Veľmi obľúbeným miestom, ktoré mohlo byť inšpiráciou pre vznik tejto legendy, je aj údolie Hunza v severnom Pakistane, blízko čínskych hraníc, ktoré Hilton navštívil niekoľko rokov pred zverejnením Strateného obzoru. Išlo o izolované údolie plné zelene, obklopené horami a uzavreté na západnom konci Himalájí, čo veľmi blízko zodpovedá popisu v Hiltonovej knihe.
Ale legenda o Šangri-La je v skutočnosti starodávna. Príbeh o nej je založený na mýte o meste Šambala, ktoré má svoje miesto v tibetskej buddhistickej tradícii. Toto mesto sa malo nachádzať v Himalájach na vysokej náhornej plošine pod horou z bieleho krištáľu. Bolo tam jazero a palác, ale bolo možné ho navštíviť, iba ak by ste sa dostali cez štíty. Bolo obývané ľuďmi, ktorí žili dokonalý život vo vzájomnej harmónii. Je zrejmé, že akýkoľvek kontakt s naším zmäteným svetom by ich zjazvil na celý život, takže kým sa ukážu, čakajú na deň, kedy sa nám podarí vyriešiť svetový mier.
Mýtus je taký populárny, že o ňom hovoril aj súčasný dalajláma, hoci si myslí, že ide skôr o mentálnu cestu k dokonalému imaginárnemu miestu ako o skutočnú lokalitu. Koniec koncov, keď hľadáš Shangri-La, nehľadáš naozaj len seba, človeče?
Atlantída
Najznámejšie stratené miesto na tomto zozname je s najväčšou pravdepodobnosťou legendárny kontinent Atlantída, na ktorom mala sídliť vysoko vyvinutá civilizácia, ktorú zničila mohutná prírodná katastrofa približne v roku 9600 pred nl. Hoci existencia tohto kontinentu nebola nikdy presvedčivo potvrdená, dodnes sa vedú debaty o jej existencii a možnej polohe.
Jediným zdrojom informácií sú Platónove spisy, v ktorých opisuje atlantskú kultúru, štátne zriadenie a polohu. Mala ležať niekde za Heraklovými stĺpmi (obvykle stotožňovanými s dnešným Gibraltárskym prielivom ). Podľa profesora archeológie Kena Federa, staroveký filozof povedal, že Atlantída bola líderkou, pokiaľ ide o technológiu, ale boli „morálne skrachovaní“ a použili svoju moc na zlo, snažiac sa ovládnuť svet. Našťastie skupina starých Aténčanov dokázala poraziť Atlanťanov aj napriek veľkej presile. Zmyslom celého príbehu bolo podľa profesora hovoriť o tom, aké skvelé boli Atény, nie preto, aby sa ľudia upriamili na tento tajomný ostrov.
Ľudia hľadajú Atlantídu už dlhé roky a predkladajú desiatky možných lokalít, napriek tomu, že Platónovi bolo jasne napísané, že sa nachádza v Atlantickom oceáne. No záleží na tom, kde ju grécky filozof lokailzoval? Čo ak si ju vmyslel?
Avalon
Bájny ostrov, na ktorom mal kráľ Artuš nájsť svoj posledný odpočinok, získal svoje meno po jablku. Prvýkrát sa o ňom zmieňuje anglický kňaz Geoffrey of Monmouth vo svojich latinských Dejinách britských kráľov, ktoré dopísal niekedy okolo roku 1136.
Koncom 12. storočia oznámili mnísi zo starobylého kláštora v Glastonbury, že objavili pozostatky kráľa Artuša i kráľovnej. To by znamenalo, že sa bájny Avalon nachádzal práve tu. Toto zistenie vôbec nie je pritiahnuté za vlasy − Glastonbury sa skutočne nachádzalo na ostrove uprostred močarísk a v starej waleštine sa mu skutočne hovorilo Ynys Afallach, teda Ostrov jabĺk.
Zbožní obyvatelia vraj vtedy v hĺbke 5 m našli rakvu s latinským nápisom: „Tu leží slávny kráľ Artuš na ostrove Avalon.“ Vnútri mali ležať kostry muža a ženy.
Ostatky boli neskôr s veľkou slávou a za prítomnosti kráľa Edwarda I. znovu pochované a až do čias reformácie im bola prejavovaná mimoriadna úcta. Všetko do seba krásne zapadá, dnešní historici sú ale skeptickí. Vtedajší mnísi podľa nich mohli fascinujúci nález zinscenovať, aby ekonomicky pomohli svojmu kláštoru, ktorý krátko predtým vyhorel.