Vojaci nečelia len nepriateľským zbraniam, ale tiež cudziemu prostrediu, na ktoré nie je ich organizmus zvyknutý. Obom druhom hrozieb sa v roku 2007 sľúbil venovať Michael Callahan z americkej Agentúry pre výskum pokročilých obranných projektov DARPA. Svoj projekt nazval Vnútorné brnenie, pretože jeho cieľom je otužiť vojakov organizmus tak, aby bol proti útokom cudzej armády aj extrémnych okolitých podmienok imúnny.
Žoldnier so schopnosťami tuleňa a husi
Inšpiráciu hľadá napríklad v živočíšnej ríši. Obdivne pokukuje napríklad po tuleňovi. Prečo? „Keď sa potápa do morských hlbín, dokáže presmerovať krvný tok z menej dôležitých orgánov k tým životne dôležitejším,” nadšene vysvetľoval pred štyrmi rokmi na jednej konferencii Callahan. Aké krásne by bolo, keby aj vojenskí potápači dokázali kontrolovať distribúciu kyslíka v tele!
V dobe, ktorá nie je príliš vzdialená, prorokoval zapálený vedec, by mohli mať na výstroji tlačidlo, ktoré spustí v ich organizme reflex, ktorý zníži celkovú spotrebu kyslíka. Inými slovami, urobí z nich tak trochu tulene.
Týmito roztomilými tvormi sa ale inspiračné zdroje prírody nevyčerpávajú. Veľký dojem robí na armádu tiež indická hus (Anser indicus). „Vieme, že sa tento vták pohybuje vo výškach cez 10-tisíc metrov,” naznačuje dôvod svojho záujmu o operenca Callahan.
Nechápavým snáď všetko dôjde, keď vykreslí konkrétny výkon jedného husieho samca. Sledovaný predobraz superžoldniera vyletel z nížin v južnej Číne, za tri dni bol videný, ako vo výške cez šesť a pol tisíc metrov míňa Mount Everest, o dva dni neskôr dorazil na jazero na Sibíri.
Päť dní bez oddychu, pitia či jedla, skladá hold Callahan. A obdivne vzdychá: „A keď po takmer piatich tisícoch kilometroch pristál, začal sa zháňať po partnerke na párenie. Tomu hovorím výkon!”
Aj toto, možno s výnimkou lietania a onej úplne záverečnej fázy, by mohol americký vojak dokázať. Vedci už sú totiž podľa neho na stope tomu, ako indická hus dokáže dočasne prispôsobiť hemoglobín, červený proteín, ktorý prenáša kyslík, pobytu vo výškach a nastaviť svoj metabolizmus na nepretržitú aktivitu bez odpočinku.
Radiácia nemá šancu
Na vojakov ale nečakajú len extrémne podmienky, predovšetkým zápolia s nepriateľskou armádou. A tá môže okrem konvenčných guliek a granátov siahnuť po chemických a rádioaktívnych zbraniach. Aj tu sa oplatí imitovať superorganizmy zo živočíšnej ríše.
Štúdie skúmajúce podmienky na najtoxickejších miestach, ku ktorým patrí napríklad skladisko chemických zbraní či rádioaktívneho odpadu, totiž podľa Callahana ukázali, že sa to na nich „hemží životom”. Organizmy, ktoré tam vedci nachádzajú, si vyvinuli biologické mechanizmy schopné sa s chemickými a rádioaktívnymi jedmi vyrovnať.
Mnohé enzýmy, ktoré tieto mikroorganizmy produkujú, sa pritom zhodujú s látkami používanými ľuďmi na liečbu vedľajších účinkov radiácie či chemoterapie. Cieľom Callahana a jeho kolegov je potom imitovať výkony mikróbov a vyvinúť vitamíny a tabletky, ktoré by účinky chemických a rádioaktívnych zbraní neutralizovali.
Dobrú noc. My ale spať nebudeme
Duša vojenských vedcov a armádnych jastrabov uvažuje aj nad predstavou, že by sa žoldnieri vyslaní do bitky nemuseli zdržiavať spánkom. Po dlhé roky vsádzajú na pilulky či stimulanty, ako sú amfetamíny. V poslednej dobe experimentujú s látkou zvanou modafinil.
Vraj udrží vojaka hore po dobu 40 hodín bez toho, aby sa to prejavilo zníženou výkonnosťou. Agentúra DARPA ale financuje aj nekonvenčnejší výskum, ako „zrušiť” spánok, a experimentuje napríklad s transkraniálnou magnetickou stimuláciou, ktorá dopraje mozgu elektromagnetické vlny, píše server LiveScience.com.
Čoho by sa mala zriecť vlastná armáda, to ale pokojne doprajeme nepriateľskej. Čo je predsa ľahšou obeťou ako spiaci vojaci! Americká armáda preto v rokoch 1955 až 1972 podávala dobrovoľníkom na základni v Edgewoode čokoľvek, čo by jej mohlo k „spiacej zbrani“ ukázať cestu: marihuanu, LSD i phencyclidin.
Nakoniec vyvinula halucinogénnu chemickú zbraň quinuclidinyl benzilate, po ktorej sa dobrovoľníci oddávali zaslúženému spánku celé tri dni. Národná vedecká akadémia v štúdii z roku 1981 doložila, že testy za sebou nezanechali žiadne vedľajšie účinky. V roku 2007 poskytol o výskume osobné svedectvo doktor James Ketchum v knihe Chemical Warfare: Secrets Almost Forgotten.
Možno už blúznim, ja to ale fakt vidím!
Armáda ale nepodceňuje ani paranormálne javy. V rokoch 1972 až 1996 minul Pentagon podľa LiveScience.com asi 20 miliónov dolárov na experimenty s mimozmyslovým vnímaním, ako je napríklad diaľkové nazeranie. Aktéri pokusov sa v rámci projektu snažili vidieť v duchu destinácie, ktoré nikdy predtým nevideli, ako sú napríklad nepriateľské bunkre, cudzie bojiská či jadrové zariadenia, a popísať ich.
Všetko má ale svoje medze, aj túžba generálov po žoldnierovi s nadľudskými schopnosťami. Experimenty viedli k takým rozpačitým výsledkom, že sa na ich zmysluplnosti nemohla tajná služba zhodnúť a nakoniec projekt zrušila. V roku 2002 ho potom CIA odtajnila.
Chcete yperit? Alebo plutónium? Alebo sa ani nebudeme pýtať
Rozhodne sa s ním však nerozlúčila z ohľadu na duševné zdravie dobrovoľníkov. Tí totiž, ak na to príde, jednoducho padnú na oltár vlasti. Napríklad ako stovky členov námornej flotily, ktorým od roku 1963 do začiatku 70. rokov servírovali armádni pokusníci bojové látky ovplyvňujúce nervovú sústavu, ako je sarin a VX, aby otestovali účinnosť dekontaminačných postupov.
Detaily o projekte zverejnil Pentagon pred deviatimi rokmi a vládny úrad pre veteránov začal po rokoch konečne študovať, či pokusy nezanechali následky na zdraví námorníkov. Žiadny veľký škandál sa ale nekonal, bol to napokon len jeden z mnohých obdobných experimentov. Počas druhej svetovej vojny sa tak na dobrovoľníkoch testovali napríklad účinky yperitu.
A v rokoch 1954 až 1973 vyše dvetisíc dobrovoľníkov z radov Adventistov siedmeho dňa fungovali ako pokusné králiky na experimenty s vakcínami proti biologickým zbraniam. Na horúčky, triašku a bolesť kostí, ktorými trpeli celé dni po teste, spomínajú ešte dnes.
Mnohí sa ale armádnymi morčatami nestali dobrovoľne. Napríklad robotník Ebb Cade rozhodne nesúhlasil s tým, aby mu do tela pichli 4,7 mikrogramu plutónia. Popravde, on o tom ani nevedel. Mal ale smolu, že sa 10. apríla 1945 vybúral pri Oak Ridge v aute, a že armáda práve vyvíjala atómovú bombu a potrebovala vedieť viac o jej účinkoch.
Zatiaľ čo zo zranenia z nehody sa vyliečil, s darčekom, ktorý nechcel, to bolo horšie. Nedá sa ale povedať, že by sa oň armáda nestarala. Po nasledujúcich šesť týždňov analyzovala jeho krv, moč aj stolicu. Navyše v tom nebol sám.
Len o pár dní neskôr dopriali vedci 6,5 mikrogramu uránia šesťdesiatosemročnému mužovi s rakovinou úst a o osem mesiacov päťdesiatpäťročnej žene s rakovinou prsníka. Na nej však nešetrili, dostala 95 mikrogramov. Boli to prvé tri obete pokusov s radiáciou na ľuďoch, ku ktorým v Spojených štátoch došlo. Celkovo sa ich počet vyšplhal na 400. Záznamy o výskume zverejnila americká vláda v roku 1995.
iDnes.cz patrí do vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.
