V tejto súvislosti TASR prináša rozhovor o slovenčine s profesorom Ľubomírom Kralčákom z Katedry slovanských filológií Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína filozofa v Nitre. Ten hovorí nielen o náročnosti slovenčiny, ale aj jej vývoji, histórii, porovnaní s češtinou či jej vývoji v budúcnosti.
Patrí slovenčina naozaj medzi najťažšie jazyky na svete?
Slovenčina nepatrí medzi najjednoduchšie či najľahšie jazyky sveta, ale ani medzi najťažšie. Ak hovoríme o jednoduchosti či zložitosti jazyka, bežne si túto charakteristiku spájame s predstavou o jazyku, ktorý je ľahký alebo ťažký na osvojenie. Miera jednoduchosti či zložitosti jazyka sa pritom spája predovšetkým so zložitosťou gramatiky, ale aj hláskoslovia, avšak bežným používateľom môže táto otázka niekedy splývať tiež s problematikou zložitosti pravopisu. Pokiaľ ide o zložitosť jazyka, v dnešnej dobe sa slovenčina zvykne porovnávať predovšetkým s angličtinou.
Prečo s angličtinou?
Je nepísané pravidlo, že angličtina sa pri vyhodnocovaní zložitosti jazykov najčastejšie používa ako referenčný jazyk. Napokon, slovenčina je s angličtinou geneticky príbuzná, obidva jazyky patria do rodiny indoeurópskych jazykov, ale typologicky sa navzájom tieto jazyky značne odlišujú. Typologicky je slovenčina flektívny, respektíve syntetický jazyk - oproti tomu angličtina je tzv. analytický jazyk.
Táto diferencia súvisí práve s rozdielnou typológiou gramatiky, teda primárne s odlišnosťou tvorenia gramatických tvarov, a to pri ohýbaní (v angličtine vlastne neohýbaní) podstatných mien, prídavných mien i slovies. Viacero štruktúrnych odlišností je tiež pri tvorení slov, ale aj pri iných sústavách prvkov spomínaných jazykov.
Zvykne sa však hovoriť, že angličtina má jednoduchšiu gramatiku...
Z hľadiska jednoduchosti či zložitosti gramatiky je anglická gramatika vskutku jednoduchšia než slovenská napríklad pri skloňovaní. Ide o známe prípady, keď sa v slovenčine okrem pádovej predložky využíva zároveň gramatická prípona, ktorá obsahuje informácie o páde, rode a čísle.
V slovenčine však pádovú predložku netreba použiť vždy (písať priateľovi, jesť lyžicou, strecha domu a pod.), no v angličtine, ak nejde o akuzatív, je toto použitie záväzné a navyše treba k podstatnému menu pridať aj člen (eat with a spoon, write to a friend, the roof of the house). Treba však potvrdiť, že tvorenie gramatických tvarov v angličtine je pre učiaceho sa tento jazyk jednoduchšie, a to prosto preto, že netreba pri utvorení konkrétneho tvaru použiť toľko gramatických prvkov.
A v porovnaní s češtinou?
Pri porovnaní slovenčiny s blízko príbuznou češtinou nachádzame v gramatike slovenčiny vo viacerých prípadoch menej nevyhnutných gramatických prvkov, a teda menej z toho vyplývajúcej zložitosti. V slovenčine je napríklad iba šesť systémových pádov, v češtine je navyše takýmto pádom aj vokatív. V slovenčine je v tvare slovesa v 1. osobe jednotného čísla prítomného času iba jedno zakončenie, a to na -m (mám, nesiem, pracujem), v češtine môže byť toto zakončenie až trojaké -m, -u, -i (mám, nesu, pracuji).
V slovenčine je tvar prechodníka vždy iba jeden pre obe čísla a všetky rody, v češtine má tento tvar neporovnateľne rozvetvenejšiu sústavu práve podľa rodov a čísel. Rozdielov je, prirodzene, viac, niektoré sú aj v prospech češtiny, no možno zovšeobecniť, že čeština si vo vývoji gramatiky oproti praslovanskému východisku zachovala viac zložitých prvkov než slovenčina, v prípade hláskoslovných zjednodušení je to však naopak.
Pokiaľ ide o zložitosť pravopisu, pri oboch jazykoch je istou komplikáciou etymologický pravopisný princíp, no slovenský pravopis má v porovnaní s českým viaceré zjednodušenia, napríklad minulý čas slovies všetkých rodov je vždy zakončený na -li, predpony s-, z- sa píšu len podľa výslovnosti a nie podľa pôvodu.
Na akom mieste by sa teda slovenčina v pomyslenom rebríčku obťažnosti ocitla?
Z času na čas sa vo sfére internetovej komunikácie objavujú pokusy o zostavenie rebríčka najťažších, prípadne najľahších jazykov sveta. Ich vierohodnosť je však zväčša neistá, ba niekedy sa objaví i zjavný, na nekompetentnosti založený hoax, ako napríklad ten o slovenčine ako najťažšom jazyku sveta ešte z roku 2007. Objektívne treba konštatovať, že slovenčina nie je najťažší či najzložitejší jazyk na svete, dokonca ju nemožno považovať ani za najťažší resp. najzložitejší slovanský jazyk.
Od stretnutia na fare v Hlbokom uplynie 180 rokov. Aký vývoj za tie roky slovenčina zaznamenala?
Takto postavená otázka môže viesť k nepresnej odpovedi ohľadom jej veku. Dôležité je totiž rozlišovať slovenčinu ako jazyk slovenského etnika a slovenčinu ako spisovný jazyk. Ak budeme hovoriť o slovenčine ako o jazyku slovenského etnika, môžeme povedať, že sa začala formovať v 10. storočí po rozpade praslovančiny, čo znamená, že sa konštituovala ako samostatný slovanský jazyk v rovnakom období ako ostatné slovanské jazyky, teda ako čeština či poľština. Slovenčina ako jazyk slovenského etnika sa teda neobjavila a nesformovala v polovici 19. storočia, a to takým spôsobom, že ju "vymyslel" Ľ. Štúr.
Akou slovenčinou teda komunikujeme?
My dnes používame jazyk majúci priame východisko v praslovančine, ktorý po jej rozpade žil ďalej a vyvíjal sa ako dorozumievací prostriedok našich predkov, odovzdávaný z generácie na generáciu, a ktorý sa v dôsledku nepriaznivých geopolitických okolností (zánik Veľkej Moravy, vznik Uhorského štátu) postupne diferencoval na množstvo dialektov.
Ak máte alebo budete mať kontakt s ktorýmkoľvek slovenským miestnym nárečím, tak si môžete byť istý, že máte kontakt s naším praslovanským dedičstvom, ktoré sa vývinom sformovalo do dnešného multinárečového jazykového stavu. Všetky slovenské nárečia teda predstavujú slovenčinu, ktorá sa v takejto podobe dožila už celých tisíc rokov. Slovenčina má vskutku vek 1000 rokov.
Kedy teda vznikla?
Ak máme na mysli slovenčinu ako jazyk slovenského etnika všeobecne, tá určite nevznikla niekedy v nedávnej minulosti napríklad z češtiny alebo ako umelý jazyk pri kodifikácii v 18. či 19. storočí, ale funguje na našom území, ako som uviedol, už celé milénium. Táto (ústna) existencia slovenčiny je primárna, a až na báze niektorej z jej nadnárečových foriem mohla vzniknúť a napokon aj vznikla jej spisovná (kodifikovaná) podoba.
A ak je teda reč o špecifickej podobe slovenčiny, ktorú nazývame spisovná, jej novodobá podoba bola ustanovená na severostredoslovenskom nárečovom východisku štúrovskou kodifikáciou v polovici 40. rokov 19. storočia a po tzv. hodžovsko-hattalovskej reforme tejto kodifikácie roku 1852 už nadobudla gramatickú i pravopisnú podobu, ktorá sa od tej dnešnej líši iba v niektorých, nie zásadných javoch.
Dá sa povedať, kedy zažila slovenčina najväčší rozvoj?
Pri uvažovaní o akomsi "zlatom veku" slovenčiny je ťažké označiť niektoré obdobie ako najvýznamnejšie pre jej rozvoj. Celé dejiny spisovnej slovenčiny od polovice 19. storočia sú dejinami zápasov o jej kultúrnu podobu a plnenie jej spoločenských úloh, a to v závislosti od konkrétnej situácie. Veľmi dôležité sú však najmä obdobia, keď sa spája s významným rozvojom slovenskej literatúry.
Za takéto možno označiť už prvé roky tesne po Štúrovej kodifikácii, keď sa sformovala jedinečná štúrovská literárna tvorba výnimočnej štúrovskej generácie. A možno sem zaradiť tiež obdobie slovenského realizmu s takými autormi, ako boli Kukučín, Tajovský, Hviezdoslav, Timrava či Jesenský, ktorých tvorba kládla novodobé základy kultúrnej lexiky spisovnej slovenčiny.
Obdobie 20. storočia je dôležité, aj pokiaľ ide o rozvoj spisovnej slovenčiny z hľadiska jej funkčných štýlov, čo potom najmä po druhej svetovej vojne v plnom rozsahu umožňovalo a umožňuje aj dnes napĺňanie príslušných kultúrnych a spoločenských potrieb Slovákov, respektíve používateľov slovenčiny.
Ako by ste zhodnotili používanie slovenčiny v súčasnosti?
Slovenčina dnes vykazuje hodnoty a funkcie vyspelého jazyka, porovnateľného s inými vyspelými jazykmi, pričom má povahu tzv. národného jazyka, čo znamená, že sa realizuje vo viacerých existenčných formách - tzv. varietách. Najdôležitejšou existenčnou formou súčasnej slovenčiny je spisovná varieta, ktorá sa ako jediná vyznačuje tým, že má rozvinuté všetky funkčné štýly: odborný, publicistický, umelecký, administratívny...
Ďalšími formami existencie slovenčiny sú miestne nárečia, avšak dôležitá je aj tzv. štandardná varieta, ktorá vychádza zo spisovného základu, no využíva sa pri nej aj viacero nekodifikovaných či nespisovných prvkov, ktoré sa vyskytujú v bežnej každodennej komunikácii. Táto varieta je chápaná ako forma, v rámci ktorej sa odohrávajú najvýraznejšie dynamické či inovačné procesy súčasnej slovenčiny.
Dnes je slovenčina adekvátna širokým spoločenským potrebám Slovákov aj tým, že má vytvorené štruktúry sociálnych nárečí, t. j. slangové a profesijné sústavy nespisovných výrazových prostriedkov, bez ktorých by sme o jej vyspelosti museli hovoriť s istou rezervou.
Má teda aj slang?
Vyjadrenia, ktoré sa ešte nedávno objavovali v tejto súvislosti pri porovnávaní s češtinou v tom zmysle, že "slovenčina nemá slang" a musí používať slang český, sú mýtom. Slovenčina preberala, preberá a nepochybne bude preberať niektoré české slangové výrazy, ale tie nepredstavujú jediné a ani základné slangové výrazivo, ktoré používajú Slováci.
Stačí si pozrieť existujúce slovníky slovenského slangu. Napokon, do slovenského slangu prenikajú aj výrazy z iných jazykov, a to nielen z angličtiny, ale napr. aj z rómčiny. Takéto preberanie predstavuje celkom normálny stav. Slang je v tomto zmysle veľmi otvorenou a dynamickou sústavou každého prirodzeného jazyka.
A kde sú najväčšie medzery v jej používaní?
Ide o veľmi širokú problematiku, ktorú možno zovšeobecniť tým, že za takéto medzery budeme pokladať tie časti jazykových prejavov, ktoré pôsobia rušivo pri konfrontácii s jazykovými alebo komunikačnými normami alebo s naším jazykovým citom. Ide teda o dôsledok na jednej strane nedostatočných komunikačných zručností a na druhej strane nedostatočného komunikačného sebavedomia. Konkrétnych príkladov, ale aj typologických javov je tu vskutku neúrekom.
Dá sa uviesť nejaký špecifický príklad?
Nie som purista, ale uvediem príklad týkajúci sa preberania z češtiny. Niektorí Slováci používajú české slovo průpovídka v spojení "je taká průpovídka". Tu nejde o to, že je to bohemizmus, veď bežne používame množstvo bohemizmov a mnohé sú spisovné, ale tento typ bohemizmu pôsobí rušivo. Je to najmä preto, lebo má až dve česky znejúce slabiky: prů- a -víd-. Slováci oddávna preberajú z češtiny hláskoslovne odlišné slová najčastejšie tak, že ich hláskovo slovakizujú.
V tomto prípade je však slovo průpovídka nepoddajné. Problémom je, že väčšina používateľov slovenčiny nepozná slovenský ekvivalent, ktorým je tu dávno zažité slovo povedačka, a z tej malej časti, ktorá ho pozná, má ešte menšia časť toľko komunikačného sebavedomia a dôvery v suverénnosť slovenčiny, že ho aj použije, teda napr.: "je taká povedačka, že..." Nedávno to napríklad s citom pre prirodzenú suverénnosť slovenčiny urobil v jednej verejnej diskusii publicista Marián Leško.
Je aj iný zaujímavý prípad?
Iný zaujímavý prípad síce funkčného, no napriek tomu rušivého prvku v komunikácii je využívanie českej frazémy Naučila nouze Dalibora housti. Adaptácia tejto frazémy je dlhodobo problematická aj pre nejasnosť jej kultúrnomotivačného pozadia v slovenskom prostredí. Rušivá je teda pretrvávajúca "cudzosť" tejto frazémy.
Pôvodný slovenský ekvivalent vyskytujúci sa už oddávna i v stredoslovenských nárečiach, znie: Nevedel pes plávať, kým sa mu cez chvost neprelialo. Môžeme teda zhrnúť, že medzery v používaní slovenčiny vznikajú jednak z nedostatočného poznania výrazových možnosti slovenčiny a jednak z nízkeho komunikačného sebavedomia, keď je oslabená dôvera používateľa v jej prirodzenú (nie strojenú) suverénnosť.
Dá sa predpovedať budúcnosť slovenčiny?
Budúcnosť slovenčiny treba vidieť podobne ako budúcnosť mnohých iných jazykov, ktoré sú primerane rozvinuté, majú dostatočnú základňu svojich používateľov a nachádzajú sa v sociolingvisticky normálnej situácii. Na budúcnosť slovenčiny budú aj naďalej vplývať vonkajšie procesy, najmä pôsobenie angličtiny ako globalizačného jazyka, ale aj vnútorné dynamické procesy, ktoré sú nevyhnutnou súčasťou existencie každého prirodzeného jazyka.
Každá nová generácia bude prirodzeným používaním slovenčiny iniciovať postupné, viac či menej badateľné zmeny v jej štruktúrach, aby si ju "optimalizovala" pre vlastné potreby. Pokiaľ ide o globalizačné jazykové vplyvy, tie tu budú dlhodobo prítomné, a tak miera zachovania si svojského charakteru slovenčiny a perspektív jej trvalej vitality bude závisieť od toho, aký cit budú mať nasledujúce generácie pre slovenskú jazykovo-kultúrnu osobitosť a ako ju budú formovať a rozvíjať.
Ak toto formovanie nestratí spontánnosť a naša kultúrna osobitosť bude naďalej zrastená so špecifickosťou nášho jazyka, slovenčina má ako jedinečný jazyk pred sebou dobrú budúcnosť.