Neďaleko medzinárodného letiska v Bratislave na Ivanskej ceste stojí budova bývalej továrne a vedľa nej veľký plechový kontajner. Celý komplex pripomína skladisko. Za jeho múrmi sa však nenachádza dlhý pás a robotníci. Každý večer sem mieria desiatky najrôznejších ľudí. Jedno však majú spoločné – hľadajú útočisko na noc.
Brány najväčšej nízkoprahovej nocľahárne v strednej Európe – Nocľahárne sv. Vincenta de Paul, sú otvorené pre každého. Aj pre tých, ktorí užívajú alkohol alebo sú pod vplyvom iných drog, či psychicky chorí, bez dokladov alebo bez finančných prostriedkov. Depaul je jediné takéto zariadenie svojho druhu v Bratislave.
Brány otvárajú o siedmej
Nocľaháreň je trochu „od ruky“. Z MHD som vystúpila pred letiskom. Chcela som si v autobuse vyhliadnuť nejakého potenciálneho klienta nocľahárne a nenápadne ho prenasledovať. Z autobusu som vystúpila iba ja. Podľa navigácie som kráčala asi 15 minút. Trochu som zneistela, keď sa predo mnou objavil neosvetlený most nad diaľnicou a cestička, ktorá viedla popri kríkoch. Prešla som po moste, hneď za ním sa nachádzal cieľ. Pred dverami, nad ktorými sa vynímal názov Depaul, už netrpezlivo postávalo zopár ľudí. Pred zariadením je zástavka Mokráň, na ktorej stojí autobus v ranných a večerných hodinách. Zváža klientov aj zamestnancov. Občas sa stáva, že na nej nejaký klient doslova vypadne z autobusu. Bola som toho svedkom. Našťastie, v Depaule je aj ošetrovňa.
Klientom sa otvárajú dvere nocľahárne o siedmej večer. Môj prvý deň v role dobrovoľníčky začína o piatej, keďže sa v ten deň testuje, zariadenie sa otvára o hodinu skôr.
Privíta ma Agápe. V Depaule začínala ako pomocný pracovník, dnes je z nej projektová manažérka. Vedie ma chodbami, ktorých steny zdobia rôzne obrazy a kresby, ktoré zariadeniu venovali ľudia.
Chodby sú zatiaľ prázdne
Na chvíľu mi prejde mysľou, že sa cítim ako v galérii. Občas sa na chodbe ktosi mihne. V jednej z častí Depaulu bývajú ľudia, ktorí majú prácu, no ubytovanie si zatiaľ nemôžu dovoliť a tí sú tu aj pred otváracími hodinami. Agápe mi ukazuje miestnosť na prízemí, kde nocujú ľudia, ktorí majú problémy s nohami a ťažšie sa im hýbe a kuchynku s obrovským hrncom na čaj. Napokon prichádzame do najväčšej miestnosti. Aj napriek rúšku mi do nosa udrie zápach, na ktorý si však po krátkej chvíli zvyknem.
Agápe ukáže na priestor, ktorý je vyčlenený pre ženy. Keď sa opýtam, koho majú viac, či mužov, alebo žien, odpovie mi: „Mužov, ale neviem, čím to je, nie je to tak, že by bolo bez domova viac mužov,“ zamýšľa sa. Rozľahlá miestnosť pôsobí trochu ako vojenská nemocnica. Sú tam jednoduché postele - jedna na druhej. Na stene je aj veľká televízia a na strope je obrovský ohrievač, ktorý má vykúriť miestnosť.
Pomoc pri vreciach
Po chvíli ma Agápe odovzdáva do rúk Renkovi, ktorý pracuje v Depaule 14 rokov. Keď sa ho pýtam, ako tak psychicky náročnú prácu toľké roky zvláda, priznáva, že pred rokmi zažil aj vyhorenie. „V tom čase mi povedal jeden kňaz, že sa tu dá získať veľké bohatstvo, ale nie na materiálnej, ale na duchovnej úrovni,“ hovorí s tým, že svoju prácu, hoci nie je jednoduchá, má rád. Veselý muž, ktorého každý pozná, mi vysvetľuje, čo bude mojou úlohou - budem pri vreciach.
Každý klient má na prídel jednu deku a jednu plachtu, ktoré musí ráno odovzdať vo vreci. Na každom vreci je číslo, podľa ktorého sú uložené v policiach. Mojou úlohou je im vrecia odovzdať, v prípade, že chcú deku alebo prestieradlo vyprať, vymeniť.
Postupne prichádzajú ostatní kolegovia. Usmievavá Majka, z ktorej srší pozitívna energia. Má vyštudovanú aplikovanú matematiku, no prácu s ľuďmi bez domova uprednostnila pred IT sektorom. Ďalej brigádnička, študentka psychológie Saška a dobrovoľník Filip.
Na stoličke za stolom, ktorý je hneď pri výdajni vriec, sedí Peťo. Rozdáva šampóny v malých umelohmotných pohároch – ružový a modrý. Je celý vo vojenskom. Najprv si myslím, že je esbéeskár. Po chvíli pochopím, že je jeden z klientov, ktorí tu bývajú dlhodobejšie. Niekoľkokrát zopakuje, že plánuje odísť pracovať do Rakúska. S rodičmi sa pohádal a hoci by mohol prespávať u kamarátov, zvolil si Depaul.
Večerný kolotoč
Po nás nastupujú na antigénový test klienti, ktorí tam bývajú. Po testovaní vytvoria akési „konzílium“ odborníkov a ako to už v populácii býva v týchto časoch zvykom, padajú z ich úst rôzne odborné aj menej odborné názory na pandémiu a koronavírus. Klienti vystávajú a čakajú, kým začnú dnu prúdiť aj ostatní. Pracovníci ich musia rozohnať.
Len čo sa otvoria dvere, začína sa kolotoč. Najprv idú klienti na test. Tí, ktorí majú koronavírus, odchádzajú do karanténneho mestečka. Ostatní postupujú na registráciu a k testeru na alkohol. Noc v nocľahárni stojí jedno euro aj s večerou, raňajkami a hygienickými potrebami. Alkohol a iné látky si so sebou do vnútra nemôžu vziať. Tí, pri ktorých je očividné, že pili, idú doprava, do najväčšej spoločnej miestnosti aj bez fúkania. Ostatní prespia v desať lôžkových izbách. Každého ešte vyzbroja rúškom a zmerajú mu teplotu. Pracovníci rázne, ale láskavo napomínajú klientov, aby si rúško nasadili.
Bez ohľadu na to, na ktorú stranu sa vyberú, rozdávam spolu s ďalšou babou vrecia. Nie vždy sú vrecia na svojom mieste a zo začiatku mi trvá, kým sa zorientujem. Väčšina klientov je trpezlivých, niektorí mi pomáhajú lokalizovať vrece. Ako som už vyššie písala, prichádzajú najrôznejší ľudia.
Najrôznejší ľudia
Mladí, o ktorých by si nepovedal, že už mali 18 rokov. Starí ľudia, ľudia v produktívnom veku.
Niektorí pôsobia zanedbane, v rukách držia igelitky a ruksaky priviazané špagátom, o iných by si zas nikdy nepovedal, že nemajú teplý domov, kde večer skladajú hlavu. Takých je nadpolovičná väčšina. Sú medzi nimi aj bývalé celebrity reality show, ktorých zmohli drogy, ľudia s kriminálnou minulosťou, ale aj obyčajní ľudia, ktorí nezvládli niektoré životné situácie či robotníci, ktorí hľadajú lacné ubytovanie. Prichádzajú aj ľudia boriaci sa so psychickými problémami.
Keď podávam vrece, mnohí pekne ďakujú a usmejú sa, iní sa zas trocha hanbia a nepozrú mi do očí.
Nechýbajú ani takí, ktorí si chcú poťažkať alebo prehodiť pár slov. Usmejem sa, niečo poznamenám, ale na rozhovory nie je veľmi čas, vonku stoja rady ďalších ľudí. Celý čas však vládne dobrá atmosféra a zamestnanci aj klienti sršia vtipom. Nenechajú sa rozhádzať ani ojedinelými prípadmi vyhľadávačov konfliktov.
Hrubé deky idú na dračku
Nad ránom je podľa slov klientov riadna zima. Hrubšie deky sa rýchlo míňajú a sú hlavným artiklom, o ktorý je „boj“. Snažím sa každému vyhovieť, no sem-tam narazím aj na špekulantov.
„Deku ste vrátili? Len tak vám môžem dať druhú,“ upozorňujem. Ak sa míňajú hrubé, dávam im dve tenké. Je mi ľúto najmä starších žien, ktorým už neviem dať hrubú deku.
Mrzela ma najmä pani s estetickým cítením. Ako jediná, keď som jej dala novú bielu plachtu a bielu deku, povedala, že bude ako u lekára. Tak som vytiahla cyklaménovoružovú deku. Tá zas bola príliš ružová. Bolo mi sympatické, že v jej životnej situáciu dbá nielen na to, aby bola zladená ona sama, ale aj posteľná bielizeň. Dáma za každých okolností. Žiaľ, deka nebola najhrubšia. Na druhý deň som si pre ňu na bok vyčlenila poriadne hrubú, a zároveň farebnú deku. Keď som jej ju odovzdala, mala neskutočne veľkú radosť. Preto, ak niekedy prispeješ na zbierku do Depualu dekou, na zimu sa rozhodne zídu tie teplejšie.
Najviac ľudí prichádza bežne okolo večere, ktorá sa podáva o pol deviatej. Ľudia chodia vo vlnách, asi tak, ako prichádzajú autobusy. Ak je trocha menej ľudí, prehodím pár slov so zamestnancami.
Sašky, študentky psychológie, sa pýtam, či svoje teoretické znalosti aplikuje na klientov v praxi. „Svoje znalosti testujem najmä na sebe,“ smeje sa. Okrem práce v Depaule získava prax aj na Detskej linke dôvery.
Dobrovoľnícka služba trvá do 10-tej hodiny večer. Niektorí zamestnanci však ostávajú na službe až do rána. Ja sa lúčim večer, domov ma vezie dobrovoľník Filip.
Druhý večer
Ďalší večer už v autobuse cestou do Depaulu rozpoznávam známe tváre, pri niektorých sa mi v hlave vybavujú čísla ich vriec (čísla sú im pridelené kvôli anonymite). Tentokrát už spred letiska nekráčam sama.
Keď dorazím, rýchlo sa bežím prezliecť a hor´sa do rozdávania vriec. Personál sa trocha pomenil. Z predchádzajúceho dňa je tam Renko a Agápe. Pri vreciach mi pomáha nový dobrovoľník, 18-ročný Peter, ktorého v svoj druhý deň už ako takmer „expert“ zaúčam. Ak sa dnes overí, možno ho v Depaule aj zamestnajú.
Zmena je aj pri šampónoch. Sedí tam veľmi priateľský Marián. Pán v rokoch zo Spišu, ktorý sa po rozvode pobral do Bratislavy. V Depaule je už niekoľko rokov. Dnes má stálu prácu. Hoci by mohol prespať v Ružinove, nechce, vraj ho tam nútia piť a on už nechce. „Kedysi som dosť pil, dokonca som sa pustil aj do šampónov,“ hovorí mi a úpenlivo na ne pozerá. Nedávno bol na návšteve na východe, ale v Bratislave si už zvykol. „Tu mi je lepšie, mám pokoj,“ smeje sa.
Opäť sa rozbehol kolotoč. Ľudia sa zbiehali rýchlejšie, keďže sa netestovalo. Navyše sme boli dvaja noví. Trochu sa začali tvoriť rady a stúpať nervozita medzi čakajúcimi. No nič nie je večné a aj rady sa pominuli.
Vrece, ktoré malo nožičky
Niekedy sa stane, že sa vrece z rôznych príčin zatúla. Veľmi dobre si pamätám to s číslom 181. Jeho „vlastník“ ho v prvý deň vyslovil niekoľkokrát. „Sto-osemdesiat-jeden. Jedna, osem, jedna“. Žiaľ, ani neustála rekapitulácia trojciferného čísla v mnohých variáciách hľadanie neurýchlila. Vrece tam nebolo, čo mladého muža vyviedlo z miery a odišiel. Asi na stotinu sekundy ma to rozčúlilo, no v zápätí som si povedala – vráti sa. Veď, kam by šiel. Tak to aj bolo. Urobila som mu nové vrece. Hoci ďalší deň bolo zatúlaných menej čísel, 181 opäť chýbala. Mladého pána som už videla z diaľky, tak som šla dopredu hľadať jeho číslo – zľahla sa však pod ním zem. Viem, že to nie je odo mňa pekné a chápem aj prečo ľuďom záleží na ich vreci, no rozosmialo ma to (ale iba v duchu).
Hoci mladý pán bol na sekundu pohoršený, keď som mu oznámila smutnú správu, s tým, že má však teplejšiu deku ako včera, nakoniec to zobral s úsmevom (aspoň tak sa mi zdalo).
Ako boli ručičky hodín bližšie k 22:00, pomaly sa tok ľudí spomaľoval. Občas som prehodila pár slov s komunikatívnym Mariánom. Tentokrát spovedal on mňa. „Pracuješ tu, brigáduješ? Si dobrovoľníčka?“ pýta sa ma. Okrem toho si chcel byť istý, že stihnem autobus spred nocľahárne alebo ma niekto odprevadí domov. Pýta sa ma, či prídem pomáhať znova, vraj by bol rád.
Chýbajúci dobrovoľníci
Dobrovoľníkov je momentálne v Depaule pomenej, predsa len – v čase korony je to riskantnejšie. „Možno je to aj pandémiou, okrem toho stále prijímame nových zamestnancov,“ hovorí Renko.
Navyše, v zime je obyčajne viac klientov, nie je to jednoduché obdobie, a preto je každá pomoc vítaná.
Ak chceš prísť pomôcť ako dobrovoľník, nezáleží na veku, vzdelaní ani na skúsenostiach zo sociálnej oblasti. Jediné, čo je dôležité, je tvoja ochota pomôcť. Ľuďom bez domova môžeš pomôcť raz za čas na niekoľko hodín, alebo môžeš chodiť pravidelne. Okrem večernej výpomoci, akú som okúsila ja, ktorá okrem rozdávania vriec zahŕňala napríklad aj výdaj večere či pomoc pri registrácii, môžeš prísť pomôcť upratovať. Ak máš dostatok trpezlivosti, čas a ochotu odovzdať svoje vedomosti, môžeš napríklad pomôcť ako učiteľ angličtiny.
Nezáleží, ktorú formu pomoci si vyberieš, jedno máš isté – svoj čas využiješ zmysluplne. Navyše, si utriediš hodnoty.