Ľubomíra Somodiová
StoryEditor

Ochranár z Polonín: Keď som sa prvýkrát naživo zahľadel do jantárových očí vlka, začal som prírodu vnímať inak

Ľubomíra Somodiová19.12.2021., 16:00h
Marek Staško zo Sniny pozná Poloniny ako svoju dlaň. Nás sprevádzal po Národnej prírodnej rezervácii Udava, a to aj za tmy, tak, ako keby kráčal uličkami rodného mesta.
Lajkuj Brainee.sk na

Z poľskej Balnice kráčame do prírodnej rezervácie Udava. Jesennou krajinou nás sprevádza ochranár Marek. Pochádza zo Sniny a okolité lesy má do bodky zmapované. Najprv kráčame popri koľajniciach Biečšadskej lesnej železnice. Lesy striedajú lúky. Marek má vždy oči na stopkách, aj keď sa sústredí na výklad. Na zemi pri koľajniciach zbadal vlčí trus. Na chvíľu sa pozastaví. „Je v ňom srsť z uloveného diviaka, je to ich najčastejšia potrava,“ vysvetľuje ako rozoznáš, kadiaľ šiel vlk.

Dodáva, že na slovensko-poľskom pohraničí sa vlci pohybujú pomerne často. „Je tu oveľa viac mokradí ako na slovenskej strane hranice, preto je tu viac bobrov a vyšší počet vlkov, ktoré ich sem chodia loviť. Navyše, na poľskej strane sú len opustené dedinky, ťaží a poľuje sa tu menej, vládne tu pokoj,“ ozrejmuje a dodáva, že uloviť bobra je pre vlka umenie, jeho hlavnou korisťou sú diviaci a jelene. „Patrí mu aj prívlastok sanitár lesa. Obzvlášť, keď niekde číha mor divokých prasiat.“

Moment, ktorý ho zmenil

Práve vlk sa stal v Marekovom živote zlomovým. Jeho stretnutie s touto šelmou môže vyznieť priam romanticky. Stalo sa to pred pár rokmi, keď bol na ceste z vrchu Pľaša nad Ruským sedlom do Smrekovice. Zrazu pred ním stál vlk. „Bol dosť veľký, hľadel na mňa tými krásnymi jantárovými očami. Bolo to silné stretnutie, po ktorom som začal prírodou vnímať inak,“ priznáva mladý ochranár. Tá odrazu prestala byť preňho miestom, kde chodí iba relaxovať. „Začal som ju vnímať ako miesto, ktorému chcem pomôcť, aby sa v ňom zachovali prirodzené procesy bez ťažieb, pytliactva a iných nelegálnych činností,“ vysvetľuje.

A tak, keď sa Marek túla lesom, všíma si, kde zmizli stromy, sleduje zvieratá, fotografuje ich, hlási, ak sú nejaké zranené či chodí pomáhať vyznačovať rezervácie. Je dobrovoľným členom Lesoochranárského zoskupenia VLK a pomáha My Sme Les aj Štátnej ochrane prírody.

Keďže neskoré jesenné dni sú krátke a na našej ceste sa vyskytli mierne problémy, do rezervácie Udava vchádzame pri západe slnka, ktoré dá vyniknúť kráse žlto-zeleného lesa. Tá však netrvá dlho. Čoskoro je tma. To, že je les naozaj Marekovým domovom, nemal problém ukázať ani v čírej tme.

V Udavskej rezervácii sa pohyboval ako nákupná maniačka vo svojom obľúbenom nákupnom centre, aj keď vypnú prúd. Ja som sa pre zmenu konečne cítila ako v noci v Zakázanom lese v Harry Potterovi, kde žije veľa čarovných príšer. Tu však boli reálne. Lesy v okolí Udavy majú unikátnu faunu: je tu výskyt orlov, sov či šeliem - vlk, rys, medveď, mačka divá. Pred niekoľkými rokmi sa doň vrátili aj jeho niekdajší obyvatelia - zubry.

Ľubomíra Somodiová

Udava nie je ako obyčajný hospodársky les, kde stromy stoja ako uniformovaní vojaci. Je to prirodzený les, kde má vegetácia rôzne stupne, od vysokých stromov, cez mladinu, až po popadané obrie stromy, ktoré sa postupne rozkladajú. Jej terén je členitý a prechádza ním niekoľko potokov, tie po tme „hravo“ prekračujeme. „Niekedy tu prespávam, len tak bez stanu v spacáku. Najprv som sa bál, ale teraz už nie,“ smeje sa.

„Je to unikát, v Európe takéto jedľobučiny nemáme skoro vôbec. Hoci sú Dobročský prales a Stužica či Badínsky prales tiež jedľobučiny, nie je to tam však tak rozmanité a pestré,“ vysvetľuje Marek. „Lepšie sa tu dýcha, miestami sa cítim ako niekde v Tatrách. Druhov je tu viac, ale hlavné zastúpenie tu majú jedle,“ dodáva s tým, že jedľobučiny boli v minulých storočiach pre naše územie typické.

Pralesy

„Poloniny sú výnimočné tým, že je tu veľa pralesov, ktoré sú veľké rozlohou. Dá sa tu ísť z jedného pralesa do druhého,“ dodáva Marek. Inde na Slovensku totiž tvoria pralesy len akési malé nekompaktné ostrovčeky, čo však nijak neznižuje ich význam.

Treba však povedať, že v minulosti bola v terajšej rezervácii Udava ťažba. V lese Udavskej rezervácie sú naviazané všetky ďatlovce, ktoré žijú na Slovensku, vďaka drevinám, ktoré sú dlhé roky neporušené. Hniezdi tú aj bocian čierny, ktorého sa Marekovi podarilo zachytiť.

„Na jednom hektári je 10 na 21 procesov, čo sa týka len baktérii a húb. Keď si človek vezme, že tu ešte žijú chrobáčikovia o ostatné tvory, ide o ohromnú rozmanitosť, s množstvom vzájomných vzťahov,“ opisuje. „Podľa odhadov máme v Poloninách 4 až 5 vlčích svoriek, z toho je jedna v Udave. Ďalej sa v rezervácii pohybuje cca 10 medveďov, rysy. Máme veľkú diverzitu vtáctva, machov, rastlín, lišajníkov, stromov. Pre mňa osobne je prales okrem starých a mŕtvych stromov aj to, že sú tu práve medvede, vlky, rysy, že tu hniezdi orol skalný... .“

Všetko mohlo vyzerať inak a dnes by sme rezerváciou nemuseli kráčať, nebyť ľudí, ktorí sa postarali o jej ochranu. Nebol to jednoduchý proces, predchádzalo tomu množstvo driny. Rezerváciou sa v roku 2005 vďaka Lesoochranárskemu združeniu VLK podarilo rozšíriť z 52 na 400 hektárov. 

Územie bez zásahu

Ako kráčame ďalej, Marek hovorí o súčasných snahách združenia. „Vytvorili sme petíciu, prostredníctvom ktorej chcem dosiahnuť, aby sa na 10 percentách územia rezervácii nerobilo nič a mohli by sme sa tam voľne pohybovať. Reálne je teraz chránených len 1,4 percent územie našich všetkých rezervácií, na ktorých sa vôbec nezasahuje.“

Kritériá v medzinárodných smerniciach hovoria, že v minimálne 75 percentách národného parku by sa nemalo nijak zasahovať. Hoci v novele zákona z roku 2020 máme stanovený 75-percentný, ktorý chceme dosiahnuť do roku 2030, realita je zatiaľ iná. Ak by lesy prišli pod správu ministerstva životného prostredia, ako to je vo všetkých okolitých štátoch, vrátane Ukrajiny, dali by sa podľa Mareka robiť zmeny k lepšiemu v riadení národných parkov. 

„Lesníci robia z národného parku jednoducho hospodársky les. Nehovoríme o tom, aby sa neťažilo nikde, máme veľa hospodárskych lesov, kde sa môže ťažiť. Môžeme ich využívať pre vlastný úžitok, aby sme nepredávali drevo do zahraničia, ale vyrábali výrobky,“ hovorí Marek, ktorého trápi, že sa drevo na Slovensku ani druhotne nespracuje.

Marekovi zbožné prianie sa nakoniec stalo realitou, keďže parlament nedávno schválil, že správa lesných pozemkov v národných parkoch vo vlastníctve štátu prejde do kompetencie ministerstva životného prostredia. Zonácia je však zatiaľ iba v troch národných parkoch – TANAP, Slovenský raj a Pieniny. Vo zvyšných národných parkoch je veľké množstvo vlastníkov a zonácia bude beh dlhú trať.

„Lesy sú tu stovky milióny rokov, mali by sme sa prispôsobiť minimálne v tých národných parkoch, aby sme sa z neho mohli učiť.“ Myslí si, aj keď si na druhej strane dobre uvedomuje, že lesnícka a poľovnícka tradícia je silná a je ju ťažko meniť. Aj keď sa to postupne deje. „Vnímam to tak, že hlboký dôverný vzťah s prírodou znamená mať taký vzťah sám so sebou. Ak stratíme tento kontakt, stratíme tak kontakt sami k sebe.“

Vlčia rodina

Marek nechce, aby lesy a zvieratá mizli tak rýchlo, ako sa to deje dnes. Pri stretoch s vlkmi či medveďmi má pocit, akoby stretal známych priateľov. Neďaleko rezervácie raz počul vyť svorku s mladými vlkmi. Keď sa predieral mladinou, tŕním a ostružinami, našiel po nich samé ležaniská s ich srsťou, ohlodané kosti a jelenie parohy. „Boli okusané od ich malých zúbkov,“ tvrdí.

Táto svorka bola podľa neho niekedy 17-členná, neskôr 12, a potom už iba 7-členná. „To sa vtedy ešte mohli loviť. Našťastie, po dlhých rokoch práce od začiatku 90. rokov ľudí z VLK-a sa podarilo presadiť zmenu vyhlášky, kde je už konečne vlk celoročne chránený, čo je veľmi veľký úspech,“ uzatvára.

Top rozhovor
menuLevel = 4, menuRoute = notsorry/news/spolocnost/slovensko, menuAlias = slovensko, menuRouteLevel0 = notsorry, homepage = false
16. november 2024 23:21