Kamile Štorkovej sa v šestnástich rokoch obrátil život hore nohami. Zistila, že je tehotná a ako dieťa z rozbitej rodiny čelila nielen svojim obavám, ale aj tlaku okolia. Dcérka Luna jej však podľa vlastných slov zachránila život a urobila z nej človeka, akým je dnes.
Okrem výziev spojených s rodičovstvom musí denne čeliť aj svojej diagnóze - autizmu. Kamila na sociálnych sieťach hovorí najmä o mentálnom zdraví, vzdeláva o autistickom spektre a búra tým stereotypy u Slovákov.
V našom rozhovore sa dozvieš o reakcii Kamilinho okolia a prístupe pôrodníckeho personálu k tehotenstvu v mladistvom veku, o tom, ako ju zmenila rola matky, ako sa u nej prejavuje autizmus, či o vyjadrovaní emócií skrz pohyb.
V šestnástich rokoch si zistila, že budeš mama. Aká bola tvoja prvotná reakcia?
Bol to pre mňa veľký šok. Na svojom tele som si začala všímať zmeny, a tak som si spravila tehotenský test, ktorý vyšiel pozitívne. Nikomu som o tom nepovedala, mala som veľký strach, čo bude ďalej a moja psychika jednoducho nechcela pripustiť, že sa niečo takéto deje. S príchodom ranných nevoľností som o pár dní s malou dušičkou navštívila gynekológa, u ktorého sa moje tehotenstvo definitívne potvrdilo.
Ak to bude príliš necitlivé, tak sa dopredu ospravedlňujem – ale existovala v celom rozhodovacom procese aj možnosť, že pôjdeš umelo ukončiť tehotenstvo? Alebo ti to niekto navrhol?
Na svoje tehotenstvo som prišla relatívne neskoro, pár dní som si ho nechala pre seba, potom som to začala riešiť a keďže som bola asi v štrnástom týždni, podstúpiť interrupciu už nebolo možnosťou. Ako mladý človek z rozvedenej rodiny, kde sa vzájomne nekomunikuje a bol všade len nie doma, som nevedela, čo s touto informáciou robiť a už vôbec nie, ako ju riešiť.
Môj otec veľmi naliehal, aby som šla na potrat, spočiatku bol nahnevaný a pripomínal mi, že som mladá a zničím si život. Po čase sa s tým všetci nejako zmierili, celé moje tehotenstvo však bolo veľmi na ihlách, nikdy som necítila úplnú podporu a všetci mi dávali vyžrať, že si za túto situáciu môžem sama. Až po Luninom narodení sa všetko upokojilo.
Si na výchovu sama?
Na výchovu sama rozhodne nie som, Lunka má tatina, s ktorým síce už pár netvoríme, ale ako rodič figuruje stále. Som veľmi rada, že to takto máme a dokážeme spolu otvorene komunikovať, pretože sme obaja z rozbitejších rodín a boli by sme veľmi neradi, aby cítila dcéra z jednej strany viac opatery ako z druhej.
Vychovávať dieťa ako mladistvá určite nebolo jednoduché. S akými reakciami si sa stretávala trebárs už u lekárky, následne v pôrodnici – a, samozrejme, ako reagovalo okolie?
Výchova prinášala mnoho výziev, hlavne keď som ako dieťa z rozbitej rodiny nemala rodičovský vzor. Svojich rodičov nejdem haniť, myslím to s veľkou láskou, skôr som si z nich však brala príklad, akým rodičom byť nechcem. Plne si totiž uvedomujem, čo ma do tejto situácie doviedlo.
Stretla som sa s celou škálou reakcií, s veľmi pozitívnymi i negatívnymi. Ja si ich k sebe však veľmi neberiem, pretože som tá, ktorá vie celý background, pozná náš život a je spokojná. Pôrodnica, minimálne tá trnavská, je miesto, kde sa už v živote nechcem objaviť. Jediný príjemný človek bol môj pôrodník a aj to bolo tým, že nebol Slovák (smiech). Personál so mnou zaobchádzal neprofesionálne, opovrhoval celou situáciou a dával mi pocítiť, že som mladá a urobila som hlúposť.
Ako reaguješ na komentáre typu „dieťa má dieťa”, ktoré odsudzujú tvoje rozhodnutie nechať si ho a stať sa teen matkou?
Ide to úplne cezo mňa, viem totiž, že ľudia, ktorí píšu tieto komentáre, si na mne projektujú svoju nespokojnosť alebo nenaplnenie. Mám síce dvadsaťdva rokov, no od svojich štrnástich riešim veci, ktoré si niektorí nevedia predstaviť ani v tridsiatke. Žiaľ, traumatizovaní ľudia fungujú už v ranom veku ako dospelí. Je to náročné, najmä spolu s mojou diagnózou autizmu, preto som veľmi pyšná na to, ako to zvládam a čo som v mladom veku dokázala.
Čo ťa materstvo naučilo?
Neskutočne veľa o mne samej. Lunku neberiem ako svoj majetok, ktorý musí skákať ako ja pískam, ukazuje mi môj obraz a akým smerom sa chcem uberať. Materstvo mi predostrelo akým som človekom a čo všetko chcem na sebe zlepšiť. Je to obrovská jazda plná strachov a bolestí, nielen pekných vecí. Materstvo ma naučilo, že mám mať samú seba na prvom mieste, pretože deti sú jednoducho naším zrkadlom a pokiaľ som ja šťastná, tak je aj moja dcéra.
Aké si mala so svojim životom plány pred materstvom – zmenili sa teraz, keď si matka?
Určite sa zmenili, Lunka mi zachránila život. Keď som mala trinásť rokov, moja najlepšia kamarátka spáchala samovraždu, nemala som sa o tom s kým porozprávať a odvtedy to išlo so mnou dole vodou až do bodu, kedy som začala premýšľať podobným smerom. Jediné, čo ma držalo pri živote bol tanec, ktorý ma sprevádza od detstva, to však nič nemenilo na depresiách, sebapoškodzovaní a anorexii, ktorými som si prechádzala.
Keď som zistila, že som tehotná, vnímala som to ako koniec môjho života. Priliaty benzín do horiaceho ohňa. Lunka ma však zachránila, bez nej by som nebola tým, kým som dnes a kedykoľvek sa cítim zle, pozerám na ňu a na to, ako chcem aby žila a aký príklad si zo mňa brala.
Žiješ s autizmom, často však počúvaš, že tak „nevyzeráš”. Čo by mali ľudia vedieť o autistickom spektre?
Keď som mala devätnásť rokov začali mi hlboké depresie, vyhľadala som terapeutku a asi na treťom sedení mi povedala, že má pocit, že som na autistickom spektre. Na diagnostike sa to potvrdilo a čudovali sa, kde som bola celé tie roky. Ľudia majú autistov zafixovaných ako malých chlapcov, ktorí sú neverbálni, no autista môže byť aj funkčný dospelý človek s priateľmi či sexuálnym životom. Funguje ako každý, až na to, že má iný nervový systém a je to preňho oveľa komplikovanejšie. Považujem sa za vysokofunkčného autistu, je to neviditeľná diagnóza, niečo, čo prebieha v mojom vnútri.
Keď mi niekto povie, že nevyzerám ako autista poďakujem mu. Schovanie niektorých znakov je totižto často priam herecký výkon! (smiech)
Ako sa v tvojom prípade prejavuje?
Cítim veci oveľa intenzívnejšie ako bežní ľudia, nedokážem ich čítať, často ich kopírujem, pretože neviem, ako sa mám správať tak, aby som ich neurazila. Nad bežnými vecami ako vedieť do ktorej strany sa otvárajú dvere, ako pozdraviť alebo či sa pozerať do očí, ktoré berú neurotypickí ľudia ako samozrejmosť premýšľam aj trikrát denne.
Keď mám toho veľa a som nervózna, zvyšujú sa mi všetky vnemy a stačí, že sa moja kamoška niečoho dotkne svojimi dlhými nechtami, mám zimomriavky, krúti ma a napína na zvracanie. Moji blízki si tiež už zvykli na to, že keď mi navaria, nevráti sa im prázdny tanier, ale s tromi rôznymi kôpkami jedla, ktoré som vyselektovala. Niekedy to je proste zábava žiť s človekom ako som ja! (smiech)
Čo si myslíš o tom, keď niekto degraduje autizmus či ADHD a hovorí, že ich má v dnešnej dobe už každý? Stretávaš sa často s neohľaduplnosťou, či stereotypizovaním?
Na Slovensku máme stále málo informácií o týchto témach, každý by mal však brať do úvahy, že nikdy nestretnete dvoch autistov, ktorí sú na vlas rovnakí. Mne napríklad často vadí, že mám ruky, pretože nimi cítim. Keď mám ťažšie obdobie, jednoducho nosím rukavice, za ktoré by som sa kedysi hanbila. Teraz však viem, že má moje správanie opodstatnenie a to som získala práve diagnózou. Degradovanie autizmu a ADHD je pre ľudí, ktorí ich majú veľmi bolestivé, pretože naozaj nie je jednoduché s nimi žiť.
Ako najradšej tráviš svoj voľný čas? Čo ti robí najväčšiu radosť?
Milujem prírodu. Dokážem v nej naozaj vypnúť a zameditovať si. Neviem ako poriadne nazvať svoj voľný čas, pretože je zároveň mojou prácou. Robím na sociálnych sieťach, čo je možné odkiaľkoľvek. Vzdelávam sa v oblasti tanca, robím rôzne kurzy, môj voľný čas je v podstate každý deň, s tým, že je to aj práca, ktorá ma baví.
Na svojom profile hovoríš najmä o duševnom zdraví. Je to pre teba istý spôsob psychoterapie?
Vďaka sociálnym sieťam som si veľa spracovala, no spôsobom psychoterapie by som to nenazvala. Skôr ide o to ukázať ľuďom, že cesta k duševnému zdraviu vie byť aj iná, ako je nám podsúvané. To, že človek chodí na terapiu je len kúsok zo zoznamu, čo treba robiť. Chcem ľuďom ukázať, že každý má potenciál, aj z bolestivých situácií sa dá poučiť a čokoľvek sa deje, deje sa to pre nich.
Ak človeka trápia vlastné myšlienky a pocity, čo by určite nemal robiť?
Nemal by sa uzatvárať do seba a utápať sa vo svojich myšlienkach. Mám pocit, že my Slováci sme naučení byť ticho a šúchať nohami. To je najhoršia vec, ktorú možno spraviť. Treba požiadať o pomoc a ak nie je o akú, ktokoľvek môže napísať aj mne. Naopak, vykrikovanie a sťažovanie sa na naše problémy tiež k ničomu nepomôže. Je rozdiel o tom otvorene rozprávať a ľutovať sa. Keď je nejaký dokolečka opakujúci sa problém, je čas ho riešiť.
Svoje emócie zvykneš dávať von z tela pomocou tanca. Mal by si každý nájsť pár minút na „vytrsanie” negatívnych emócií?
Mne ako autistickému jedincovi sa veľmi ťažko vyjadrujú emócie alebo vôbec rozoznáva, čo sa mi v tele deje. Tanec sa stal mojím komunikačným nástrojom. Aj napriek tomu, že sa emócie niekedy nedajú vyjadriť slovami, neznamená to, že neexistujú a netreba ich riešiť. Cez fyzično to niekedy ide dokonca lepšie. Ľudia na mojom kurze plakali a nevedeli prečo, to len tým, že sa hýbali. Pár minút denne skackania alebo trasenia, jednoducho hocijakej fyzickej aktivity, pri ktorej sa človek uvoľní a sústredí na seba vie poriešiť rôzne emócie a predísť psychickým či fyzickým ťažkostiam.
