Bekim Aziri má albánske meno, macedónske korene a ľudia ho poznajú ako komika a rapera. Na bikrosových pretekoch v Přerove si v roku 2005 pri páde zlomil štvrtý a rozdrvil piaty krčný stavec. Verdikt bol jasný – už sa nepostaví na nohy. Bekim je príkladom, že aj malej šance sa treba chopiť a ukázať svetu, že keď sa chce, tak to ide.
Už 17 rokov poctivo cvičíš. Kedy si začal pozorovať, že to má zmysel?
Tretí deň v nemocnici som dvíhal ruku a cítil som, že je veľmi slabá. Pokračoval som a vypýtal si činku. Tú som nedal a tak som chytil ovládač od telky. Videl som, že pred pár dňami som ho nezdvihol a teraz áno. Na rehabilitácii v Kováčovej som si všetko vizualizoval, až som potom pohol prstom na nohe.
Vnímaš aj dnes, že napreduješ, alebo sa len udržuješ v súčasnej forme?
Prvý rok to ide rýchlo, potom to spomalí a po 17 rokoch to ide ešte pomalšie. Keď sa človek pozrie, ako vyzeral vtedy a teraz, tak vie, že sa to hýbe. Napríklad, keď som chodil po hoteloch, musel som sedieť v sprchovom kúte. Teraz už stojím, čo som donedávna nevedel. Vidím posun a preto cvičím. Netreba sa na to vykašľať. Nikdy.
Prvá vec, na ktorú si po nehode myslel, bolo, že už nebudeš mať sex. Všetko ti ale funguje ako má. Chcel by si mať deti?
Myslím, že by som s tým nemal mať problém. Ľudia sa mýlia, lebo podľa mňa každý vozíčkar môže mať deti. Ide iba o to akou cestou. Niektorým to neslúži, tak pôjdu k doktorovi a zoberú im spermie. Tí ostatní môžu búchať. (smiech)
Čo je podľa teba pre vozičkára na Slovensku najväčší problém?
Za tie roky vidím posun. Najhoršie je na tom infraštruktúra. Chápem, že v starých budovách je ťažké urobiť bezbariérový vstup. Nechápem ale, ako sa bez neho môže postaviť nová budova. Výnimkou sú asi len obchodné centrá. Pritom je to jednoduché – urobili by toalety len pre vozíčkarov. Zdravý človek na nich nemá problém, ale naopak je to ťažké. Stačí rozšíriť dvere a myslieť na druhých.
Hovoríš, že ľútosť hendikepovaným škodí. Čo im teda môže pomôcť?
Príklad - prišiel k nám pred pár mesiacmi cvičiť chalan, ktorý má ženu a dve deti. Tá s ním stále chodila a pomáhala mu. Povedal som, aby ho nechala tak. Zo začiatku bol nasratý, ale dnes mi povedal, že mi ďakuje, lebo mu to veľmi pomohlo. Ľuďom treba pomôcť, ale musí to mať hranice. Tí ľudia tu nemusia byť navždy. A čo potom? Keď vidíš, že tam je šanca, tak ho treba nechať samého, nech sa potrápi.
Pandémia trvá už vyše roka. Čomu sa momentálne venuješ?
Začalo to online streamami. Ľudia sa zapájali, nachytávali rodičov a bavili sa na tom. Keď pandémia stále trvala, nechcel som si robiť srandu z ľudí, ktorí sa dostali do existenčných problémov. Začal som s prednáškami a online moderovaním. Rozprávam do počítača, kde nikoho nevidím a neviem, či to ľudí baví. Je to iné, ale musím sa prispôsobiť.
V Pezinku máš tréningové centrum CrossFit. Pandémia sa dotkla aj tvojho biznisu. Otvoríte ešte?
Otvoríme. Robil som viac vecí, tak sa to dalo živiť, keď tomu štát moc nepomohol. Fungujeme ako rehabilitácia. Zarába si to na seba, máme skoro 20 vozíčkarov a teší ma, keď po dva a pol roku príde chalan, ktorý sa nepostavil a teraz áno.
Šesť rokov dozadu si vydal album, za rapera sa ale nepovažuješ. Nahráš v budúcnosti aj niečo nové?
Ja ani neviem, ako sa písali texty. Zapli mikrofón a ja som to pozliepal. Ľudia hneď riešili, že neviem rapovať. Ja som ale nikdy netvrdil, že viem. Len som chcel isté veci povedať inou formou. Neočakával som, že album bude mať úspech. Dokonca som mal aj koncerty a prišli aj ľudia! (smiech) Druhým albumom som si chcel dokázať, že to ide lepšie a o treťom zatiaľ neuvažujem. Pri mne je to tak, že ma musí niečo kopnúť.
Mikrofónu si sa nevzdal a pracuješ ako moderátor v rádiu. Hovoríš, že si veľký stresman. Bolo to tak aj teraz?
Prvý týždeň som ani nevedel prečítať počasie. (smiech) Už je to lepšie, ale stále sa mám čo učiť. Teší ma, že sa to dá a že aj človek s hendikepom môže pracovať a zdokonaľovať sa.
Pandémia sa silne podpísala aj pod duševné zdravie. Všimol si si vo svojom okolí, že na vás dopadá depresia či úzkosť?
Vidím, že na mnohých to dopadá veľmi zle. Ľudia sú neprajní a píšu, že načo otvárať fitká, ale nevidia, že tréneri tiež musia z niečoho žiť. To isté aj s vystúpeniami. Ľudia dávajú kultúru na posledné miesto. Pritom je to brutálna vec a treba nájsť škáru a niekoľko ľudí tam pustiť, lebo to nie sú iba herci, ale aj osvetľovači, zvukári a iní.
Čo by si odkázal ľuďom, ktorí si týmto náročným obdobím prechádzajú?
Zostaňme silní a verme, že všetko zlé je na niečo dobré. Ja neviem, na čo bolo dobré toto, ale možno čas ukáže, že to tak malo byť. Buďte pozitívne naladení, aj keď je to veľmi ťažké.
