Absolvovala si mnohé kurzy sebaobrany. Čo si sa na nich naučila?
Myslela som si, že sa budem biť. To bola taká stereotypná predstava o sebaobrane, ktorú sa snažím zbúrať, odkedy učím. Nikdy som nemala pocit, že by som sa potrebovala vedieť biť, no bola som presvedčená, že potrebujem spraviť niečo pre svoju bezpečnosť. V zásade to vyústilo do toho, že som na Kostarike absolvovala takýto kurz sebaobrany.
Na kurz som išla s tým, že sa naučím fyzické techniky sebaobrany, pretože som chcela vedieť, čo robiť v prípade napadnutia. Naučila som sa však aj iné veci, ktoré som na kurze sebaobrany nečakala, napríklad - ako vnímať okolie - a kde mám svoje hranice a ako bezpečnejšie komunikovať.
Zaujímavé bolo, že keď som mala pri udretí kričať, cítila som sa veľmi trápne. A to je niečo, s čím má veľa žien problém aj na mojich kurzoch. Naučila som sa, že každá reakcia na situáciu, počas ktorej ženu obťažujú, je v poriadku, pretože niekedy má telo inú reakciu, ako by sme si želali. My ženy máme takú tendenciu riešiť všetko potichu a hlavne nerobiť problémy. Použiť hlas sa spája s rôznymi negatívami: “Keď sa ozveš, tak len pútaš pozornosť.” To však nie je pravda. Naučila som sa tiež aj to, že pri každom obťažovaní som nebola na vine práve ja.
Spomínala si, že ťa muži slovne obťažovali na ulici. Vieš nám popísať, čo sa vtedy dialo?
Išlo o bežný catcalling ako pískanie, volanie a ďalšie podobné nechutnosti. Cítila som sa úplne bezmocná, mala som pocit, že vyjdem na ulicu a vždy na mňa jeden alebo dvaja ľudia buď zapískajú alebo na mňa zatrúbi auto. S bezmocnosťou sa spájala frustrácia a strach. Riešila som to tak, že som v horúcej krajine vymenila šortky za rifle. Nepomohlo to, v jednom bode som si uvedomila, že kričím na neznámeho muža, ktorý na mňa na motorke zatrúbil, lebo som toho mala dosť. Po tejto skúsenosti som začala navštevovať kurzy sebaobrany.
Prednedávnom som išla do práce, mala som šaty a sako a veľmi mladý chalan, nemal asi ani šestnásť, ma slizkým hlasom počastoval skutočne nechutným komentárom. Rozhodla som sa nebyť ticho a konfrontovala som ho jednoduchým: Čo si mi práve povedal? Nezmohol sa na žiadnu reakciu, len sa na mňa pozrel, pridal do kroku a odišiel.
Nie je možné sa takýmto sexuálnym poznámkam vyhýbať. Stalo sa mi to, či už som mala minisukňu, rifle alebo dlhý kabát, bolo to naozaj kdekoľvek a akokoľvek. V žiadnom prípade teda nezáleží na oblečení.
Ako by si sama reagovala, keby na teba pokrikoval alebo popiskoval cudzí muž? Veľa žien mnohokrát zamrzne a nevedia čo majú robiť...
Zamrznutie je spôsobené aj šokom, lebo si nie sme celkom isté, čo si môžeme dovoliť a aké máme možnosti. V prvom rade je dôležité uvedomiť si, či sa chcem ohradiť. Urazilo ma to, nahnevalo, mám z toho chuť si tie šaty už nikdy neobliecť alebo mi je to reálne jedno?
Keď ma to urazí alebo sa necítim dobre, ja mám tendenciu sa ozývať. Otočím sa na neho a poviem mu, aby si to nedovoľoval alebo sa so mnou takto nerozprával. To sú také frázy, ktoré si jednoducho zapamätáte a môžete ich povedať na čokoľvek, čím Vás niekto uráža. Ide o spôsob zobrať si svoju silu naspäť. Neznamená to však, že sa ozvem vždy a hneď. Veľmi závisí od toho, ako sa cítim. Niekedy to nekonfrontujem, len prídem domov, s niekým túto skúsenosť zdieľam a uľaví sa mi.
Všimla som si, že veľa ľudí sa bojí ozvať voči obťažovaniu (a nielen na ulici). Neviem prečo máme strach z toho, že človek, ktorý na nás zapíska alebo má nemiestny komentár, nám chce automaticky ublížiť - pritom to tak vôbec nemusí byť - a pravdepodobne ani nie je. Postačí, ak vyjadríme svoj názor, že sa nám dané správanie nepáči a nemusíme ďalej rozvádzať konverzáciu.
Ako vyzerajú tvoje kurzy?
Niektorí ľudia tu objavujú sami seba. Pociťujú slobodu, že si môžu zobrať kúsok sveta pre seba. Človek by mal mať schopnosť postaviť sa za seba v každej situácii, nielen vo vyhrotenom konflikte. Snažím sa ľudí odďaľovať od toho, aby používali vulgarizmy, nadávky či vyhrážky.
Aktivity sú hravé, energické, vedieme diskusie, zdieľame skúsenosti a hráme rolové hry založené na prežitých situáciách. Krok za krokom tak objavujeme, aké rôzne možnosti riešenia krízových alebo nebezpečných situácií máme.
Môžu ženy reálne ochrániť rôzne pomôcky ako sú paralyzéry alebo peprové spreje?
Samozrejme, že vás môžu ochrániť, no dokážete to aj samy. Vždy zdôrazňujem, že tieto pomôcky nemôžeme so sebou nosiť všade, navyše ich nemôžeme používať stále, napríklad pri jednoduchom konflikte, ktorým je hádka. Niekedy sa to navyše zvrtne tak rýchlo, že v čase, kým vyťahujem túto pomôcku z kabelky, strácam pozornosť a agresor je hneď pri mne. Vždy sa snažím učiť ľudí, že je veľa možností, ako zastaviť potenciálneho páchateľa. Máme ruky, máme nohy, máme hlas, ktorý je dôležitým nástrojom sebaobrany.
Problémom je, že pomôcky nevie veľa ľudí používať alebo si nie sú vedomí legislatívy či už u nás alebo v zahraničí. Ja tieto pomôcky nezatracujem, no zastávam ten názor, že sa dokážeme ubrániť aj vlastnými rukami či hlasom. Navyše, v rôznych krajinách sú tieto pomôcky zakázané. Rozumiem, že nosenie pomôcok navádza pocit bezpečnosti, no musíte si uvedomiť, že sa viete ubrániť aj vlastným telom. Na druhej strane ale nezakazujem ľuďom, aby tieto pomôcky využívali. Ja ich učím, ako sa môžu brániť vlastnoručne.
Aké sú najčastejšie chyby, ktoré pri sebaobrane ľudia robia?
Musíme vnímať možnosť úniku, dostať sa niekam, kde sú ľudia, zavolať si pomoc. Pokiaľ niekto za mnou príde a pevne ma chytí, viem, že mu môžem dať lakťom, môžem spraviť hluk, potom môžem odtiaľ odísť. Neznamená to však, že by som to sama spravila presne takto a v tomto poradí - mozog má na reakciu veľmi krátky čas. Veľakrát, keď počúvam ženy, ktoré mi hovoria, čo sa im stalo, tak si predstavujem v hlave scenár, ako by som tento konflikt riešila. O chvíľu mi povedia, to vyriešili celkom inak - a fungovalo to rovnako dobre. Netreba sa spoliehať len na jednu možnosť sebaobrany, napríklad ignorovanie.
Aký máš názor na rôzne mýty o sexuálnom násilí? Napríklad že žena si za znásilnenie môže sama, nemala sa tak obliekať a podobne?
Som presvedčená o tom, že je to hrozné. Pokiaľ to povie muž, tak svojím spôsobom obhajuje to, že sa takáto situácia stala. Možno si obhajuje aj svoje vlastné správanie. Keď to povie žena, bolí to ešte viac. Obviňovanie obetí je v podstate pre mnohých ľudí cesta, ako sa oddeliť od toho násilia či obavy, že sa to môže stať aj mne. Naozaj nezáleží na tom, čo má žena oblečené a ako vyzerá.
Keď niekto obťažuje muža, tak sa ho nikto nespýta, čo mal oblečené. Treba však povedať, že muži sa stretávajú s mnohými stereotypmi, ktoré im ubližujú - napríklad, že by sa im obťažovanie od ženy malo páčiť alebo, že sú nedostatoční, ak sa nevedia brániť.
Je však jedno, koho sa násilie týka. Musíme si uvedomiť, že mnohé takéto otázky, ktoré sa pýtame obete násilia sa týkajú iba istého pohlavia. Oblečenie tu jednoducho nehrá rolu. Obťažovanie sa deje v burkách, hidžáboch, v županoch, pyžamách, minisukniach či plavkách.
Nemyslíš si, že by sme skôr mali mužov učiť k úcte k ženám?
Po prvé, je to veľmi utopistická predstava, že žijeme v tak neskutočne dokonalom svete, v ktorom každý človek, ktorého stretneme, je maximálne rešpektujúci, vzdelaný a schopný sebareflexie. Snažím sa ľudí nabádať k tomu, aby vytvárali podporné skupiny a aby si navzájom pomáhali. Sú potom rešpektujúci a úctivejší. Vždy sa však nájde niekto, kto takto nemyslí a my si musíme uvedomiť, akú môžeme využiť stratégiu voči našej bezpečnosti. Okrem toho existujú ľudia, ktorí si myslia, že sú úctiví, ale zároveň nerešpektujú hranice iných, pretože majú pocit, že nie sú legitímne.
Napríklad, ty mi povieš, že sa ti nepáči objímanie, ale ja si myslím, že ti tým prejavujem úctu. To neznamená, že som zlý človek, ktorý ti chce ublížiť - len, že máme inak nastavené hranice. Ty by si v tej chvíli mala vyjadriť, že sa ti to nepáči. Mala by si vedieť vysvetliť, že si to jednoducho neželáš. Zároveň si myslím, že by sme mali učiť úcte a rešpektu všetkých ľudí, bez ohľadu na pohlavie, etnicitu, kultúru či orientáciu.
Aké sú ďalšie najčastejšie mýty o sebaobrane žien pred násilníkmi?
Sebaobrana nie je len o tom, že niekoho bijem. Som rada, že mnohí ľudia už v sebaobrane vidia, že majú možnosť postaviť sa za seba v každej situácii. Ďalším mýtom je to, že sexuálne násilie pácha niekto cudzí. Pravda je taká, že najčastejšie to robí blízka osoba, niekto, koho ženy poznajú.
Venuješ sa ešte nejakej práci, alebo ťa kurzy zamestnávajú naplno?
Pracujem ako grafička, kurzom sa venujem popri práci. Tím ZA SEBA sa snažím rozšíriť, aby sme mohli ponúkať viac tréningov a kurzov. Aktívne na tom pracujem, pričom chcem, aby tam neboli len ženy. Veľmi ma teší, že ľudia majú o sebaobranu záujem, že sa ju chcú naučiť. Ja som sa zamerala na ženy, deti, respektíve tínedžerky, no chcela by som, aby sa ZA SEBA venovalo aj adrenalínovej sebaobrane, modelu IMPACT. A na to nemôžem byť sama. Preto hľadám aj mužov, ktorí by sa tomu venovali.
Ako to všetko teda zvládaš?
Samozrejme, že sa snažím o to, aby som mala aj voľný čas. Preto napríklad učím len dva dni do týždňa, aby som si oddýchla. Niekedy učím aj cez víkendy, ale nie často. Jednoducho potrebujem občas vypnúť, aby som mohla ďalej robiť to, čo ma baví.
Čo myslíš, s čím majú ženy najväčší problém na kurzoch sebaobrany?
Je to veľmi individuálne, no na tínedžerkách a mladých babách vidím, že si vedia povedať, dokážu udrieť, precítia to. Majú skôr strach vymedziť si hranice pred nejakou autoritou, napríklad pre niekým starším, doktorom či učiteľom. Naopak, dospelé ženy majú väčší problém s úderom či použitím hlasu. Keď ho však použijete raz, tak zistíte, že je fajn sa ozvať.
Veľa žien sa hanbí za niekoho iného, majú pocit, akoby tým, že sa ohradia urobili nejakú hlúposť. Ak je napríklad onanista vo vlaku, ženy a dievčatá sa boja ozvať, pretože nechcú na seba priťahovať pozornosť. Je potrebné si uvedomiť, že nepriťahujete pozornosť na seba, ale na neho, pretože on robí niečo zlé. Ja sa to snažím pretočiť - ženy nepriťahujú pozornosť na seba, ony sa zachraňujú, nerobia problém. Mali by riešiť svoju bezpečnosť, nezáleží, kto si o tom čo myslí.
Čomu si sa venovala počas mesiacov pandémie, keď bolo všetko zavreté?
To bolo celkom peklíčko. Spravila som asi tri kurzy a prišiel Covid. Potom som učila online - zameriavali sme sa najmä na hranice a komunikáciu. Vyučovala som jednoduché fyzické techniky. Samozrejme, že fyzický kurz mojim študentkám chýbal. Je skvelé si udrieť do lapy. No čo sa týka komunikácie, veľa vecí sa dá spraviť aj online. Nikdy to síce nenahradí fyzický kurz sebaobrany, ale z môjho pohľadu je to oveľa lepšie, ako nerobiť vôbec nič.
