Túto náboženskú komunitu založili v 18. storočí na západe Ruska. Skoptsovia verili, že semenníky, penis a prsia sú znakom prvotného hriechu. Hlavným dôvodom, prečo tomu tak podľa nich bolo je, že Adam s Evou po tom, čo boli vyhnaní z Raja, vrúbľovali jednu polovicu zakázaného ovocia do svojho tela. To nadobudlo práve podobu prsníkov a semenníkov. Ich odstránením sa teda členovia komunity dostávali bližšie k nepoškvrnenému stavu. To vysvetľuje aj pôvod ich označenia – množné číslo „skopets“ bolo totiž slovom používaným pre kastráciu.
Skoptsovia samých seba volali Biele holubice. Dôvod, prečo podstupovali kastrácie a odstraňovanie prsných žliaz, bol pevne previazaný s ich náboženským presvedčením. Ich cieľ bol prinavrátiť človeka späť k stavu pôvodnej čistoty – teda stavu, keď Adam s Evou boli ešte nepoškvrnenými bytosťami.
Kristovo zmŕtvychvstanie
Čo sa kastrácie týka, zákroky rozlišovali podľa rozsahu na „malú a veľkú pečať.“ Malá pečať pre muža znamenala odstránenie semenníkov a veľká pečať i odstránenie penisu (pri močení potom používali dutý kravský roh). Pôvodne sa kastrovalo rozžeraveným železom – rana sa tak zacelila a nedochádzalo k veľkej strate krvi. Neskôr prešli na žiletky a nože a ranu zaceľovali žehličkou.
U žien sa odstraňovali buď len bradavky, alebo celé prsia. Niekedy pristupovali aj k zákroku, pri ktorom sa odstraňoval klitoris a pysky ohanbia. Počas tohto rituálneho zákroku starejší odriekaval: „Kristus vstal z mŕtvych!“ ako uvádza vo svojej štúdii Laura Engelstein.
História hnutia
Vznik náboženského hnutia sa datuje do 60. rokov 18. storočia. Jeho zakladateľom je Kondratij Ivanovič Selivanov. Ten okolo seba zhromaždil privržencov a spolu sa usadili v dedine Sosnovka. O desať rokov neskôr ich vláda postavila pred súd – dôvodom bola práve kastrácia. Selivanovi sa podarilo utiecť, no potom ho chytili a deportovali na Sibír. Skoptsovia však podnikli spoločnú akciu na jeho záchranu, čo sa im aj podarilo. Selivanov mal dokonca i audienciu na kráľovskom dvore s cárom Pavlom I. - tvrdil mu, že je cárovým otcom. Vladár ho nechal následne uväzniť v blázinci. Aj po prepustení však naďalej hlásal, že je cárovým otcom, začal sa správať autoritatívne a zbožšťoval vlastnú osobnosť.
Akonáhle sa ku komunite začali hlásiť aj príslušníci šľachty, začali byť úrady vo svojom útlaku agresívnejšími. Skoptsov prenasledovali, vyháňali a ich lídra doživotne uväznili v kláštore. Vykastrovaných mužov dokonca nútili nosiť ženské šaty s cieľom zosmiešniť ich pred zvyškom národa. Preto radšej časť hnutia emigrovala do Rumunska, kde našli nové útočisko.
Na začiatku 20. storočia ich počet vzrástol až na 100 000 členov. Potom už len klesal až takmer úplne zmizol. Existujú však správy z 90. rokov, že niektoré komunity doteraz fungujú ešte v Lotyšsku.
