Patrik Zaklai spolu so svojimi rodičmi nedávno vystúpil v kampani Iniciatívy Inakosť, ktorá sa stala na sociálnych sieťach virálnou a priniesla so sebou množstvo podpory či pochopenia. Prešiel náročnou cestou k sebaprijatiu a uznaniu od najbližších. Dnes dokáže otvorene rozprávať o svojej tranzícii a výzvach, ktorým čelil.
V našom rozhovore sa dočítaš:
- ako zvládal Patrik obdobie, keď ho rodičia kvôli tranzícii odstrihli
- kedy nastal zlom a dočkal sa ich pochopenia
- čo bolo na tranzícii najnáročnejšie
- prečo mal pocit, že sa do cieľa nikdy nedostane
Nedávno si vystupoval v kampani pre organizáciu Inakosť. Spolu so svojimi rodičmi. Aké ohlasy od okolia či na internete ste dostali?
Na internete to vybuchlo a vôbec som nečakal, že tých ohlasov bude tak veľa. V komentároch boli samé pozitívne reakcie, správy o tom, ako nám ľudia držia palce, že je super, čo robíme a máme v tom pokračovať. Negatív tam bolo naozaj mizivé percento.
Ako si sa cítil, keď si prvýkrát videl sfinalizované video, ktoré sa stalo na sociálnych sieťach virálnym?
Zrazu som sa cítil ako nejaká celebrita (smiech). Nielen na internete som sa stretol s pozitívnymi reakciami, bolo tomu tak aj v realite. Od kolegov v práci, ktorí dovtedy nevedeli, ako to mám, od kamarátov, s ktorými som dlhšie nebol v kontakte, dokonca aj v robote za mnou prišli dvaja zákazníci s tým, že videli video a podporujú ma.
Zastavil sa pri mne aj jeden transrodový chalan, ktorý mi zložil poklonu, vymenili sme si kontakt a začali písať. Bol to jednoducho krásny pocit, že sa to dostalo k veľa ľuďom a mnohým to mohlo i pomôcť.
Pred dvoma rokmi si si asi nevedel ani predstaviť, že vaši by do niečoho takého šli.
Nevedel som si predstaviť ani len to, že by sa s tým moji rodičia mohli zmieriť. Zo začiatku moju tranzíciu vôbec nedokázali akceptovať, mohol som im to ja či odborníci hocijako vysvetľovať, jednoducho to nebrali. Bolo to naozaj náročné obdobie.
Vo videu najmä rodičia rozprávajú o tom, aké to bolo pre nich zmieriť sa s tvojou tranzíciou, s vtedajšou priateľkou a podobne. Spomínajú, že ste sa aj na nejakú dobu úplne odcudzili, nerozprávali sa. Ako si to obdobie vnímal ty?
Pre nich bolo v tom čase jednoduchšie so mnou prerušiť kontakt, ako by sa s tým mali zmieriť. Ja som to bral veľmi zle, pretože som nerozumel, že ma chcú vymeniť za nejaký svoj osobný pocit. Dával som im veľa priestoru, dokázal sa vžiť do ich pozície a netlačiť na nich, no nechápal som, že sa nechcú posúvať a riešiť to.
Veľmi ma to bolelo, vždy keď sme si zavolali, tak to skončilo hádkou. Bolo pre mňa veľmi dôležité, aby tomu celému moji rodičia chápali, no nebolo to tak a ja som ostal uzavretý a nedokázal som o tom rozprávať takmer nikomu.
Bolo náročnejšie prijať svoju transrodovosť pred samým sebou alebo pred okolím?
Náročnejšie bolo prijať samého seba, pretože som si uvedomoval, že sa mi tým mení kompletne celý život a pohľad na svet. S tým prichádzajú aj isté problémy ako napríklad dysfória, teda psychická reakcia na nesúlad tela s rodom. Stačilo, že sme išli s kamarátmi na diskotéku, vypýtali si tam odo mňa občiansky preukaz a ja som sa zložil.
Treba si uvedomiť, že s týmto treba potom žiť. Aj teraz, keď už som vyrovnaný, ma občas postihne stav, že môžem urobiť hocičo a aj tak to nebude také ako by malo, pretože nikdy zo mňa nezmizne nálepka, že som transrodový.
Kedy nastal ten zlom, keď ťa rodina skutočne prijala takého, aký si?
Zmena prišla, keď objavili v roku 2022 Združenie rodičov a priateľov LGBT+ ľudí, ktoré im otvorilo oči a vďaka podobným príbehom sa v tom zrazu necítili sami. Pochopili, že nie sú jediní rodičia, ktorí niečo takéto prežívajú a vedeli sa s ostatnými navzájom podporiť.
Zúčastnili sa víkendovky, teda trojdňového školenia s workshopmi, psychológmi a odborníkmi. Už na druhý deň mi zavolali so slovami „Ahoj Patrik”, z čoho som ostal šokovaný, pretože mne samému bolo dovtedy blbé oslovovať sa pred nimi v mužskom rode. Za tri dni sa otočili o 180 stupňov, začali sa venovať aktivizmu a odvtedy to nerobia len kvôli mne, ale aby pomohli ostatným.
Aký bol postup pri tvojej tranzícii? V akom si momentálne štádiu?
Momentálne som takmer na konci, rok a pol som na hormonálnej liečbe, mám za sebou mastektómiu a právnu tranzíciu, teda zmenené doklady a rodný list. Ja som bol v tomto celkom šťastlivec aj napriek tomu, že som mesiac čakal, kým sa matrika vyjadrí k mojej žiadosti, aj keď po správnosti by mal byť vyhotovený nový rodný list na počkanie. Moja kamarátka toto šťastie nemala a doteraz sa s tým trápi, pretože mám pocit, že podľa toho aký má daná matrikárka názor, podľa toho to udeľuje. Je smutné, že človek musí takto bojovať za svoje doklady.
Čo bolo na tom všetkom najnáročnejšie?
Určite to, že som musel neustále niekomu dokazovať svoje pocity. Tri roky som len dokazoval, že si to nevymýšľam a som si istý. Sú minimálne prípady ľudí, ktorí si to nakoniec rozmysleli a nemali by kvôli tomu trpieť tí, ktorí to myslia vážne. Človek oľutuje tetovanie či hypotéku, jednoducho veľa vecí, ktoré sú nezvratné a je to čisto jeho problém. Nikto nemusí dva roky dokazovať, že si chce hypotéku naozaj zobrať, tak prečo to tak je s tranzíciou. Žiaden človek by nechcel podstupovať nič podobné len tak zo srandy.
Najnáročnejšie bolo to čakanie, pocit toho, že stagnujem a prehodnocovanie, či sa vôbec dostanem do cieľa. Keby sa tak dlho nečaká na termíny u lekárov, verím tomu, že celá tranzícia by mohla byť hotová do mesiaca.
Stáva sa ti doteraz, že ťa niekto z okolia odmieta oslovovať v mužskom rode alebo nerešpektuje tvoje rozhodnutie?
Pri cudzích ľuďoch sa mi to už našťastie nestáva, pretože by to vlastne na mňa ani nepovedali. Už na pohovore do práce som o sebe povedal a všetci sa mi hneď prispôsobili a začali ma oslovovať v preferovanom rode. Našlo sa pár kolegýň z iného oddelenia, ktoré sa vyhovárali na to, že si nevedia zvyknúť, čo je celkom chabý argument. Pochopil by som, keby mi to povedala moja mama, ktorá so mnou žije celý život, no nie kolegyňa, s ktorou som sa práve zoznámil a predtým ma vôbec nepoznala. To už je čisto o tolerancii.
Myslíš si, že sú Slováci "trans negatívny" národ? Aké sú tvoje osobné skúsenosti?
Ani nie, že by boli trans negatívni, skôr ide o to, že sú ľudia nevzdelaní, majú klamlivé informácie alebo sú niekým ovplyvnení. Veľakrát som stretol človeka, ktorý sa bil do hrude, aké je to celé choré, porozprávali sme sa a on svoj názor prehodnotil. Veľká väčšina Slovákov je zase mlčiaca, má neutrálny názor, no žiadnu petíciu nepodpíše, lebo sa jej to proste netýka. To sú presne tí ľudia, ktorí by vedeli pomôcť, keby boli viac upovedomení.
Ako je možné podľa teba na Slovensku zvýšiť toleranciu a pochopenie k transrodovým ľuďom a nepovažovať túto tému za tabu?
Všetci by mali vedieť, že to nie je nič s čím sa človek zobudí, ale narodí. Ľudia nemusia so všetkým súhlasiť, stačí však, keď budú iných rešpektovať a nerobiť im zle. Existuje veľa organizácií, ktoré robia workshopy a školenia, diskusie, s ktorými sa chodí po Slovensku, internet je presýtený informáciami, jednoducho je naozaj veľa možností, ako sa dozvedieť viac.
Cítiš sa momentálne naozaj šťastný?
Určite áno, žijem život podľa seba a stále zvažujem nejaké operácie, ktoré sú ale náročnejšie. Je to beh na dlhé trate, som však rád, že som sa nenechal odradiť mojimi rodičmi, ktorí ma kedysi nepodporovali.
Čo by si poradil ľuďom, ktorí si možno prechádzajú niečím podobným ako si zvykol ty a boja sa najmä reakcie svojich najbližších?
Určite nech si stoja za svojím a v prípade, že majú nejaký problém nebáť sa na niekoho obrátiť. Vo veľa prípadoch, ako bol aj môj, to nemôžu byť rodičia a v tom prípade je ideálna Iniciatíva Inakosť či iné podporné skupiny alebo združenia. Ponúknu nielen podporu, ale aj radu kde nájsť požadovaného odborníka.
Odkázal by som najmä rodičom, nech stoja pri svojich deťoch, pretože keď ťa nepríjme kamoš, dokážeš od neho odísť, no keď ťa nepríjme vlastný rodič, je to ako dýka do srdca. Človek nikdy nevie ako sa jeho dieťa vyvinie a čím skôr to pochopí, budú to mať obe strany ľahšie.