„Muži sú perfektne vybavení na varenie aj prebaľovanie. Pre dieťa je dôležité, aby malo milujúcu osobu, ktorá mu dáva všetko, čo potrebuje,“ hovorí v rozhovore pre iDnes Radek Hrdina, ktorý spolu s partnerom vychováva osvojené dieťa.
Ako sa Matúš dostal do vašej rodiny?
Petr Vaníček: S Radkem sme sa zoznámili v roku 2015 a už vtedy sme obaja túžili mať dieťa. Čoskoro sme si začali klásť otázky, ako to urobiť. Dohovorili sme sa, že si dieťa osvojíme. Lenže o adopciu si môže zažiadať iba jednotlivec alebo manželský pár. Vzhľadom na to, že homosexuáli nemôžu byť manželia, musel žiadať o dieťa iba jeden z nás. A to bol Radek, ja som bol iba spoluposudzovaná osoba, ktorá s ním žije v domácnosti. Obaja sme sa zúčastnili na pohovoroch so sociálnou pracovníčkou, ktorá nás navštívila doma, a zdravotných i psychologických posudkových testov. To je štandardný postup pri akejkoľvek žiadosti o adopciu.
Rozhodovali ste sa, na koho bude dieťa „napísané“, kto ho získa do starostlivosti? Petr nemá na dieťa právny nárok, v rodnom liste je napísaný iba Radek.
Radek Hrdina: Dlho sme sa nerozhodovali. Ja totiž mám dom, v ktorom žijeme, takže som mal oficiálne zázemie, kde budeme dieťa vychovávať. Zvažovali sme aj príjmy a z logiky veci nám potom vyšlo, že bude lepšie, keď budem žiadať ja ako osvojiteľ. Ťahať zápalky sme nemuseli.
A stretávate sa niekedy s tým, že druhý otec nemá na dieťa právny nárok? Prináša vám to v bežnom živote nejaké komplikácie?
Petr: Vo väčšine prípadov to nie je problém. S Matym chodím k lekárovi väčšinou ja, aj keď nie som zákonný zástupca, a lekári to neriešia. Nedávno sme s ním však boli v poradni, kde musel byť aj Radek, pretože som nemal rozhodovacie právo. Hovorili sme si, že keď budeme mať dieťa, vezmeme sa. To si hovorí asi veľa párov, my sme mali ale iba možnosť registrácie. A tá bola naozaj len pre pocit, z právneho hľadiska sa nič nezmenilo.
Boli ste od začiatku rozhodnutí, že chcete chlapca, alebo ste uvažovali aj o dievčatku? Aké boli vaše počiatočné požiadavky?
Radek: Ja som naopak zo začiatku chcel, aby to bolo dievčatko. Mal som vymyslené aj meno! Chcel som tak predísť určitým predsudkom a ohováraním, že si dvaja gayovia zaobstarali malého chlapčeka. Hovoril som si, že bude fajn mať v našej pánskej domácnosti ženský element. Do požiadaviek sme si tak napísali, že chceme dievčatko do jedného roka, pretože v tomto veku sa dieťa najviac viaže na svojich rodičov. Bolo však pre nás dôležité, aby bolo už právne voľné, čo je zhruba od piatich mesiacov. Nevzali by sme si ani dieťa z baby boxu, chceli sme poznať jeho rodinnú anamnézu, či matka v tehotenstve pila alkohol alebo brala drogy. Nechceli sme ani dieťa iného etnika, aby tých menšín v našom prípade nebolo ešte viac a nebola to pre všetkých ďalšia záťaž. Po dlhšej dobe sa nás úradníčky opýtali, či nechceme otvoriť náruč pre viac detí a zľaviť z našich požiadaviek. A tak sme povedali, že by to mohol byť aj chlapec. A prišiel k nám Matúš.
Na Matúša ste čakali päť rokov. Bola tá doba dlhšia kvôli tomu, že nie ste manželia? Stretli ste sa počas procesu s diskrimináciou alebo nejakým neprijatím?
Radek: Manželský pár má prednosť pred žiadateľmi jednotlivcami, ale nehrá rolu, či ste homosexuál, alebo heterosexuál. Rovnako ako ostatní sme podstúpili všetky šetrenia a posudky, to trvalo zhruba rok. Potom úrady rozhodli, že sme vhodnými kandidátmi, a nám nezostalo nič iné, ako čakať. Po pomerne intenzívnom rokovaní nastalo trojročné obdobie ticha, kedy sme sami občas napísali na úrad, či s nami stále počítajú. V Královohradeckom kraji sme boli prvý homosexuálny pár, ktorý adopciu dotiahol do úspešného konca. Sociálne pracovníčky nám hovorili, že voči nám nemajú žiadne predsudky. Ale samozrejme ma museli posudzovať ako jednotlivého žiadateľa, ktorý je až druhý v poradí.
Petr: Za celý čas sme sa naozaj nestretli s diskrimináciou. Naopak sa mi vybavuje krásna príhoda zo skupinového sedenia. Okrem nás tam bolo osem manželských párov. Úradníčka sa na konci spýtala, či má niekto ešte pripomienky. Postavil sa chlap ako hora, plešatý, potetovaný a samý sval. Povedal, že by chcel niečo povedať tým dvom chalanom. S Radkom sme začali zachádzať pod stôl, mysleli sme si, že dostaneme päsťou. A on sa na nás usmial a povedal, že nám hrozne fandí a dúfa, že sa to podarí. Nakoniec sme mali v očiach iba slzy dojatia.
Mňa na celom procese adopcie zaujala ešte jedna vec. Keď žena otehotnie, tak sa zhruba dopočíta, kedy nastane deň D. Vy ste ale vôbec netušili, kedy si domov dieťa odnesiete. Hodilo sa vám nakoniec to načasovanie?
Radek: S Petrom sme si robili srandu, že nevieme, či budeme tehotní ako človek, alebo dva roky ako slon. Nakoniec to bolo ešte dlhšie. Všetci nám hovorili, nech dopredu nič nechystáme, pretože nevieme kedy a hlavne či to vôbec príde. Keď sa stále nič nedialo, začal Peter študovať, premýšľal, že zmení zamestnanie. Takže keď mi 28. januára 2021 zavolali, že pre nás majú chlapca, mali sme z toho obrovskú radosť, ale boli sme zároveň aj trochu v šoku.
Petr: Bola pandémia covidu, a pretože pracujem v nemocnici, bol som stále v práci. Keď som prišiel zo služby, potreboval som niečo hrozne rozprávať Radkovi a on sa mi stále snažil skočiť do reči. Keď som ho konečne pustil k slovu, tak moja prvá reakcia bola: „Čože, teraz? Teraz sa to nehodí!“ Obaja sme menili pozíciu v práci, ja som dokončoval štúdium a do toho bol covid. Samozrejme to teraz hovorím trochu v srande, mali sme obrovskú radosť. Za päť dní sme už išli na úrad zoznámiť sa so spisom. Potom sme spoznali Matúša aj osobne, bol v tom čase u pestúnky Markéty v prechodnej starostlivosti.
Keď vám dali prvýkrát do náručia osemmesačné bábätko, bola to láska na prvý pohľad, alebo prevažovali rozpaky, čo si zrazu počnete?
Radek: Prvé stretnutie bolo trochu rozpačité. Posadili sme ho do sedačky a kŕmili ho. To bol dobrý začiatok, ukázalo sa, že cesta k Matúšovi vedie cez jedlo! Cestou späť sme si ale opatrne oznamovali dojmy a pýtali sa sami seba, či to zvládneme. Matúš mal zo začiatku aj zdravotné problémy. A tým, že je Peter zdravotník, zdali sme sa ľuďom na kraji ako vhodní kandidáti. A my sme do toho samozrejme šli.
Poznáte biologickú matku Matúša a chceli by ste mu o nej niekedy povedať viac? Ako a kedy myslíte, že budete túto tému komunikovať?
Petr: Než pôjde do školy, musíme mu zo zákona povedať, že je osvojený. Ako dvaja muži by sme to aj tak na bociana dlho neuhrali a zrejme to pre neho nebude veľký náraz. Dostali sme pomerne podrobné informácie o prostredí, z ktorého Matúš pochádza. Pre nás bolo zásadné, že sa matka počas tehotenstva správala ako vzorná budúca rodička, nepila alkohol, chodila na kontroly. Len už nechceli mať ďalšie dieťa. S biologickou matkou sme sa ale nikdy nestretli, stále sme však v kontakte s Markétou a jej fajn rodinou. Oslavuje s nami každé Matúšove narodeniny, navštevujeme sa, sú z nás priatelia.
Matúš bol ročný chlapček, keď k vám do rodiny prišiel. Ako ste riešili v prvých mesiacoch starostlivosť? Zostal jeden z vás na rodičovskej dovolenke?
Radek: Ako osvojiteľ som mal nárok na rodičovskú dovolenku, Petr nie. Ale práve som zmenil pracovnú pozíciu a nechcel som zamestnávateľovi povedať, že tam teraz rok nebudem. Dohovorili sme sa tak, že Peter nastúpil na polovičný úväzok. Dni, keď musel ísť do práce, som vykrýval zasa ja tým, že som pracoval na home office. Do toho sme čerpali rodičovský príspevok.
Bola pre vás starostlivosť o dieťa zo začiatku v niečom náročná? Mali ste rozdelené role alebo úlohy? Keď pominiem dojčenie, je podľa vás nejaká oblasť, ktorá je pre mužov náročnejšia ako pre ženu?
Petr: Kto s ním bol práve doma, staral sa. Určite sme nemali úlohy nejako rozdelené, že by napríklad jeden prebaľoval a druhý varil, jeden bol v práci a druhý sa staral o dieťa a naopak. A v noci sme mali to šťastie, že sme všetci spali. Maty zaspával o siedmej a o deviatej sa budil! Občas sme museli vstať, ale prebdené noci sme nezažili.
Radek: Pri starostlivosti o dieťa naozaj nevidím v schopnostiach mužov a žien rozdiel. Pokiaľ sa chce muž postarať o dieťa, zvládne to od A do Z. Pre dieťa je dôležité, aby malo milujúcu rodinu, ktorá mu dáva všetko, čo potrebuje. A my sa Matúšovi snažíme dávať aj ženské vzory; má babičky, tety aj sesternice. Bývame v malej obci a žijeme veľmi komunitne. V škôlke sme odovzdali zoznam susedov, ktorí ho môžu vyzdvihnúť. Možno sa v dedine nájde niekto, kto s naším modelom rodiny nesúhlasí, ale nehovorí nám to. Úprimne sme sa nikdy nestretli s nepríjemnou reakciou.
Oslovuje vás Matúš oboch „tato“? Teraz to myslím čisto organizačne, aby ste vedeli, kto sa má otočiť.
Petr: Na oboch volá tato. Kto sa otočí, pozná, či to bolo na neho.
Radek: Keď sa otočí prvý otec, ktorého nevolal, povie: „Ty nie! Druhý otec!“ A je to. Možno nás bude neskôr oslovovať krstnými menami, ale zatiaľ sme obaja otcovia.
Máte pocit, že tým, že ste „v menšine“, kladiete na seba vnútorne väčšie nároky, aby ste „väčšine“ dokázali, že to zvládate?
Petr: Keď Maty začal chodiť do škôlky, prebudila sa vo mne súťaživosť a mal som pocit, že musí byť úplne nažehlený, aby nás nikto neohováral. Postupom času som to ale prestal riešiť.
Radek: Ja som sa nikdy nesnažil vystupovať ako dokonalý otecko. Na druhú stranu chceme byť dobrým príkladom a vyšľapávať tak cestičku aj ostatným párom. To je aj dôvod, prečo sme súhlasili s rozhovorom. V Královohradeckom kraji sme sa stali prvými otcami, ktorí vychovávajú osvojené dieťa. A chceme ľuďom ukázať, že to funguje. Máme bežné radosti aj starosti ako všetci ostatní.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.
