Ja som si všimol, že o tebe sa píše ako o Prievidžanke. Ty si ale konkrétne z Poruby za Kaniankou. Aby som sa ale dostal k otázke – myslíš si, že Prievidza je fakt taká diera, ako sa o nej spieva?
Je pravda, že Prievidza na námestí vôbec nežije. Chýba tam nejaký podnik, nejaká taká zábava, všetko to žije po bokoch mesta. Čo sa týka kultúrnych podujatí, to tam tiež moc nežije. Takže ja si myslím, že to nie je diera, Prievidza je charizmatické mesto, ale nemá čo moc ponúknuť okrem Bojníc.
Čo na nej teda máš rada?
Kľud, ľudí. Ľudia, ktorí nebývajú v Prievidzi si myslia, že všetci, čo tam žijú, sú úplní hlupáci, ale ja som tam v živote nemala pocit, že by tam boli ľudia, ktorí by boli nejako extrémne závistliví. Možno, že sú tam takí ohovárači, ale tak to je všade. Ale nikdy som nemala skúsenosť, že by niekto bol na mňa extrémne nepríjemný, ešte ani pred SuperStar, kedy ma nikto nepoznal. Takže ja som sa nikdy nestretla s nejakou vyhrotenou zlou situáciou.
Tento rozhovor si môžeš vypočuť aj ako podcast:
Ty si v Novákoch vyštudovala biotechnológiu a farmakológiu. Prečo si sa rozhodla pre tento odbor a ako je možné, že si nakoniec skončila ako zváračka okien?
Ja som si vybrala tú školu na základe toho, že ma zobrali na gymnázium. A hovorila som si, že ak mňa s mojimi známkami zobrali na gymnázium, tak to bude nejaké „shitné“ gymnázium, tam nejdem. Dvaja spolužiaci išli do Novák, takže som si povedala, že pôjdem aj ja, že budem tam mať nejakých kamarátov a myslím si, že to bol jeden z najlepších krokov v mojom živote. Myslím si, že to bol ten zlom, kedy sa mi začalo celkovo lámať život k lepšiemu. Hoci som vtedy mala len 14 rokov a ešte som to tak nepociťovala, teraz viem, že to bol jeden veľký krok, pretože práve v Novákoch som spoznala ZUŠ-ku, kde som sa začala spevácky a hudobne rozvíjať.
A bavilo ťa to zváranie okien?
Hej, to bola skvelá robota. Tam nebola šanca pribrať, ja som bola stále v extrémnej kondícii a milovala som nočné šichty. To bolo vždy pre mňa únavné, ale vždy som sa po nej cítila dobre.
Ty si hovorila, že tam si si začala aj spievať a vymýšľať texty.
No tak ja som pri hocičom a väčšinou pri tej zváračke, keď človek tam trávi tých 10 až 12 hodín, tak vždycky ma tak niečo napádalo, keď som bola sama. Naposledy, ako začínala už korona, nás začali izolovať od ostatných, že sme sa už tak nestretávali, takže ja som bola vzadu úplne sama. Takže ja som mala stále čas premýšľať a stále mi išli nejaké texty popri robote.
Vieš si predstaviť, že by si sa vrátila do Poruby a žila tam stále?
Určite áno. Ale myslím si, že by ma to izolovalo od práce a neviem, či by som sa nevrátila do takéto života, že by už na mňa ľudia zabudli. Lebo keď som v Bratislave alebo blízko, tak viem rýchlo prijať ponuku a hneď prísť. A som ako na bežiacom páse. Viem prísť, hneď to vybaviť. Takže nebolo by to pre mňa na škodu tam ísť, pretože milujem Porubu, je moje prakticky rodné miesto, vyrastala som tam, mám tam svoje zákutia, v ktorých sa cítim fajn. Ale asi by som sa tam nechcela vrátiť skrz to, že by som prišla o prácu.
Máš už nejakú predstavu o svojej budúcnosti? Napríklad, že sa vidíš s manželom a dvomi deťmi ako sa obraciaš v kuchyni, alebo sa chceš venovať hlavne hudbe?
(smiech) Ja to mám tak, že pre mňa je vždy práca prvoradá. Ak som mala dohodnutú oslavu, ale zavolali z práce, že musím prísť, hneď som išla. My to máme trošku tak v rodine, že si dávame záležať na práci, všetko robíme pedantne a ja som bola vždy taký malý workoholik, čiže pre mňa je práca prvoradá. Nemám ju postavenú pred rodinou, ale je pre mňa jedných z tých hlavných vecí.
Ty často pridávaš storky z prírody. Je toto to, ako tráviš svoj voľný čas?
Ľudia sa ma na relax pýtajú často, ale ja to veľmi neviem. Ja nemám rada relax, mne to príde ako márnenie času. Jediný relax, ktorý zažívam je desať minút v solárku, lebo mi všetci hovoria, že som príliš biela a pýtajú sa ma, či mi nie je zle. Dokonca bratranec ma začal volať Švédka, ale hovorím si nevadí. Takže ja nerelaxujem, radšej idem niečo robiť, napríklad zahrať si niečo alebo tak.
Dobre ale keby máš ísť napríklad na dovolenku, tak by si si vybrala hory alebo by si išla radšej k moru?
Bola som už pri mori, je to super, pokiaľ sú tam nejaké atrakcie, napríklad v Chorvátsku Plitvické jazerá, od ktorých som bola kúsok, ale nešla som tam, lebo som bola s ľuďmi, ktorí chceli práve oddychovať, ležať na pláži a chytať bronz. Bolo to super, ale nie je to môj štýl dovolenky, že mrochtiť sa dvanásť hodín niekde na slnku a nič nerobiť. Mňa by roztrhlo. Takže ja by som radšej išla na tie hory, kľudne nejaký trip. Mňa to proste baví a Európa ma baví, takže ja by som chcela ísť tak objavovať európske mestá.
Už je to viac ako rok, čo si vyhrala SuperStar. Ja si úplne presne pamätám na tú tvoju radosť, keď ťa vyhlásili za víťazku a ty si zakričala, že si kúpiš nové tlmiče na svoje Polo, ktoré by si podľa svojich slov nevymenila za nič na svete. Nechcem nič hovoriť, ale to na čom si dnes prišla nevyzeralo ako Polo. Kúpila si si nakoniec tie tlmiče?
Išlo o to, že mne na tom aute odišla spojka a zrovna tu v Bratislave, čiže ja som bola tri dni bez auta. Mne vtedy začínali koncerty v Česku, ja som chodila s tým autom fakt, že všade, v Rakúsku, do Prahy som s ním chodila. Ono znieslo fakt že hocičo, len občas po troch hodinách potrebovalo chvíľu oddýchnuť. Zastavíš na pumpe, otvoríš kapotu, vydymíš, chvíľu počkáš a ono sa samo opraví.
Lenže potom už sa mi tam nezmestili nástroje, nebola tam klimatizácia a tie cesty boli zo dňa na deň ťažšie a lietať stále na aute, ktoré nie je stopercentné (okrem Bratislavy v Petržalke). Ale to sa stane, stane sa to aj novom aute a je to normálna vec. Takže som sa nenahnevala, ale nechala som ho kamarátke a zvážila som všetky plusy aj mínusy, že predsa aj keď niekoho veziem, že ideme väčšia kapela, tak do toho kopca to auto tak nešliape, to Polo. Musela som zvážiť tieto veci a zariadiť si novšie auto.
Ty si v 19 vyhrala SuperStar, v 20 si vydala svoj debutový album. Máš ešte nejakú vysnívanú métu v rámci hudobnej kariéry, ktorú by si chcela dosiahnuť?
Ja si myslím, že toto ešte neboli méty, ktoré by som chcela dosiahnuť, ani jedna. Neberiem výhru v SuperStar ako métu, to by som skôr dala ako štart. Bol to taký odrazový mostík aj čo sa týka mojej psychickej stránky, že som si začala viac veriť, mám viac možností, už vnímam veci inak. Takže mám aj tie latky posunuté trošku vyššie. Prvá moja méta je, že dosiahnem vlastný koncert, na ktorom bude viac ako 2000 ľudí.
Čo je podľa mňa nereálne, ale snažím sa to dosiahnuť, aj keď nemám od toho veľké očakávania. Nemám rada, keď majú ľudia veľké očakávania a potom sa zvyčajne sklamú. Takže ja sa na to pozerám tak, že ako bude, tak bude, ale to je pre mňa taký najväčší výhrot, keď prídu ľudia na koncerte za tebou, spievajú pesničky a idú si s tebou ten vibe.
Nemáš strach z takéto prekliatia SuperStar? Predsa o Sabine Křovákovej či Vierke Berkyovej, čo vyhrali SuperStar počujeme už len sporadicky a keď, tak sa to ani hudby netýka.
Po pravde tieto dve mená, ktoré si povedal ja vôbec nepoznám. Je to dosť fail a trápne, nechcem ich nejako uraziť. Je to dosť možné, že sa to stane aj mne. Myslím si, že majú na to právo, že sa to stalo, pretože sú okolnosti, ktoré človek nezvládne. Sú ľudia slabší, sú ľudia silnejší a poviem ti, že aj ja som mala párkrát problém už s tým, že som sa na to všetko chcela s prepáčením vys*ať, pretože kam človek vbehne, tam všade „Aaa SuperStar“ a naša rodina „Aha naša SuperStar“.
Proste mám svoje meno, človeku to mnohokrát nedôjde, oni to berú ako podrypovanie, ale keď je to fakt, že všade, tak tebe z toho začne hrabať trochu. Povieš si, že už som z toho vyčerpaný, už mi dajte pokoj a proste nechajte ma žiť svoj život. Ja mám svoj život, chcem aby ste ma brali takú aká som a nerobte zo mňa niečo iné. Ale jednoducho som sa od toho tak odosobnila, ale trvalo mi to. Ale už sa na tom smejem. Snažím sa brať veci z dvoch strán, ale myslím si, že je to ťažké udržať sa. Čiže oni možno zistili, že ich to až tak nebaví. Ja si nemyslím, že je to niečo také, že aha SuperStar a nič z nej nie je, možno to ani nechceli.
Ale ty to chceš.
Nechcem byť nejaká extrémne slávna hviezda, len by som chcela mať takých tých svojich skalných fanúšikov, ktorí prídu na moje vystúpenie, podám si s nimi ruku a porozprávam sa s nimi. Pre mňa je kontakt s fanúšikmi nesmierne dôležitý.
Nielen ty, ale aj tvoja sestra Lenka sa venuje hudbe. Ty si aj na Instagrame napísala veľmi pekný príspevok, že je tvojim vzorom a že si na ňu hrdá. Ale predsa len, nebola medzi vami v minulosti typická sesterská rivalita?
Keď som bola dieťa, tak sestra začala koncertovať obrovské koncerty s kapelou Funky Emotions, mala priateľa, darilo sa jej. Vtedy bola určite žiarlivosť z mojej strany, bola som decko, chcela som rovnako chodiť hrávať ako ona, hoci vtedy som spievať ešte ani nevedela. Ale tak som jej to závidela, lebo mala prakticky presne ten štýl života, ktorý som chcela ja, teda okrem toho priateľa, ja som nie veľmi na vzťahové veci.
Ale ja si myslím, že sa udržala a teraz čím sme staršie a sharujeme si skúsenosti, tak nás to posilnilo. Vždy keď sa stretneme, tak ona si sadne za klavír ja za gitaru, poradíme si, zahráme si, zasmejeme sa, pustíme si čo ma ktorá nové nahraté a máme to skôr také, že sa ťaháme navzájom hore.
Tvoj album dostal názov Som flegmatik, ale optimista. V čom si prosím ťa flegmatik a v čom optimista?
To by ti vedela moja mama vyprávať (smiech). Ona mi vždy hovorila, že ja som salámista, čo sa týka školy. Vieš ako ma vyprávala na maturitu? Ráno ma vystrájala, ja som išla, mala som v taške jedno pero a papier a ona mi hovorí, že prosím ťa, aspoň na tú štvorku zmaturuj. A ja že díky mami (smiech). Ona bola vždy taká, že mi je strašne všetko jedno, ale nie je to tak, ja som to len tak dávala navonok najavo, tak ako to robím aj teraz.
Tvárim sa, že sú mi veci jedno, hoci niekedy mi aj sú, ale nie vždycky. Ja mám takú komplikovanú povahu aj charakter, pretože napríklad mňa niečo rozčúli ale za dve sekundy, mi to už je jedno. Ja sa neviem ani hádať a takéto veci ovládať a keď ma niekto naštve, tak som za chvíľu okej a prídem sa mu hoci aj sama ospravedlniť. Ja mám rada, keď je kľud a nemám žiadne škriepky. Ale sú situácie, napríklad keby nabúram svoje auto, tak prvé čo spravím, nie je, že vyjdem von a začnem naňho kričať, aj keď by týpek spravil chybu.
Ale vyjdem a spýtam sa, že či je v pohode a poviem mu, že nevadí, však je to iba auto, hlavne že sa nič nestalo. A to už dnes málo ľudí robí, to som si povšímala. Niektorí ľudia sú veľmi citliví na svoje veci a majetok. Takže v takýchto veciach som flegmatik. Sú mi veci jedno, lebo verím, že život ide ďalej.
Bol v tom aj ten optimista?
Áno, pretože z každej zlej veci, sa časom stane dobrá príhoda. Napríklad, keď som išla z Česka z hrania padol na mňa strom. Išli sme na Pole s kamarátkou, ona sedela vpredu. A išiel kamión pred nami a ešte jedno osobné auto, my sme sa bavili, spievali sme si pesničku. A zrazu len som videla ako ten kamionista zobral takú väčšiu vetvu. Ona sa nadvihla, ulomila sa.
Ten pred nami sa uhol a na nás padla, na čelné sklo. Kamoška tak odskočila, že keby tam nie je sedačka, tak je v kufri. Ja som zabočila pekne na kraj, vybrala som zo skla listy, pozrela som na auto, autu sa nič nestalo a začala som sa smiať, že však čo, toto budeme niekomu hovoriť. Proste z každej zlej veci sa stane perfektná príhoda.
Ktorá pesnička z albumu je tvoja najväčšia srdcovka.
Strany a veľmi aj Priateľ. Jeden človek mi raz povedal, že človek by nemal mať citovú väzbu k pesničke, lebo to pre ňu neprináša dobrý úžitok pre tú pesničku, ale mne to tak nepríde, ak to niekto nepreháňa. Ale tak citový vzťah mám k Stranám. To bolo v takej dobe, kedy som sa cítila nie moc príjemne, počas SuperStar, keď bolo také to najhoršie, keď som stagnovala. Keď mi chýbala rodina, určití ľudia, kazili sa vzťahy s tými ľuďmi a tak.
Máš nejakú konkrétnu príhodu, na ktorú si rada spomenieš, ktorá súvisí s nahrávaním albumu?
Keď som nahrávala s Jojom Engererom pesničku, čo má so mnou Moja reč, tak my sme keď sme to nahrávali, tak sme si trošku lupli a išlo to celé tak zvesela. Písali sme to na nejaký manuál z nejakého komba alebo čo to bolo. Bola tam jedna jediná voľná strana a pod to som písala popri písmenkách. Takže to bolo také, že mi to prišlo ako z filmu.
Akože neboli sme nejakí ožratí alebo čo, dali sme si jedno dve a už sme mali náladu a zrazu sa napísal song a zrazu sme napísali ďalšie veci, ktoré ešte nie sú vonku. S Jojom to ide vždycky ako po masle, on má rovnaký feeling na hudbu ako ja, sme si tak sadli v tomto a mne sa s ním veľmi dobre spolupracuje.
Povedala si, že ste niektoré veci nahrávali, ale ešte nie sú vonku. Spomínala si, že v blízkej budúcnosti neplánuješ nový album. Kedy by sme sa od teba mohli dočkať nejakej hudby novej?
To ja neviem povedať, lebo nezáleží všetko iba odo mňa. Ale snažím sa, už tvorím nové veci, mám už niečo vo vrecku. Ale čakám ešte, propagujú sa niektoré veci, nemôžeme všetko púšťať za sebou. Momentálne sa propaguje videoklip, ešte stále je v propagácií album. Ja sa snažím vytvoriť niečo, aby som potom pustila aspoň dve pesničky naraz, nech to je také, že blahodárnejšie, že ľudia si môžu vybrať. Ale uvidíme či sa nám to podarí a či všetko stihneme ako chceme.
