Učitelia sú prvými dospelými osobami okrem rodičov, s ktorými je mládež v styku. Formovali naše názory, postoje, spôsob, akým sa staviame k problému a niekedy aj k samým sebe. Na rozhovor som oslovil svoju bývalú triednu zo strednej školy, ktorej životný príbeh a prístup k učiteľstvu by mohli byť inšpiráciou pre každého.
Hanka Botková vyštudovala FTVŠ UK v kombinácií občianska náuka a telesná výchova, čomu sa doteraz vo svojej práci venuje. Realizuje aj iné projekty - na škole rozbiehala napríklad Medzinárodné ocenenie Vojvodu z Edinburgu (DofE) a jednotlivým študentom ponúka - ak oň majú záujem - individuálny prístup, ktorému sa naučila na psychoterapeutickom tréningu. Momentálne učí na Strednej zdravotníckej škole v Bratislave.
V rozhovore sa dozvieš, ako športový úraz priviedol Hanku k terapii a novým životným východiskám, o tom, ako prax, ktorú nadobudla na psychoterapeutickom výcviku zakomponovala do svojho prístupu k študentom, ale taktiež o jej stretnutí s princom Edwardom či abstinencii, ktorú sa slobodne rozhodla viesť.
Čomu si sa venovala pred učiteľstvom?
Keď som ešte vrcholovo športovala, hrávala som futbal aj na reprezentačnej úrovni, neskôr aj petang, taktiež v reprezentácii, vždy som bola skôr športovo založená.
K športu si sa dostala kedy?
Od malička ma veľmi bavil pohyb, vždy som niečo vymýšľala s chalanmi u nás na dedine – najviac mi učaroval futbal, ale inak som mala rada všetko. Všetko, čoho som sa dotkla, čo sa športu týka, mi prirodzene šlo a na ihrisku som cítila úžasnú slobodu.
Čo sa stalo, že si s profesionálnym športom prestala?
Na výške som mala úraz s kolenom, takže som s ním musela skončiť. V tej chvíli sa mi zrútil svet, no zároveň to bola šanca na ďalšiu cestu. Začala som meditovať, chodila som na psychoterapiu, hľadala som, kto som a čo chcem žiť.
Ako si sa dostala k psychoterapii?
Ešte počas svojho štúdia na vysokej som narazila na jednu skvelú psychoterapeutku, inšpirovala ma; a tiež som si urobila Rogeriánsky psychoterapeutický výcvik v Brne. Na výške som však ešte nevedela, že neskôr budem učiť, nehovoriac o tom, že ma bude učenie a práca v škole tak baviť a napĺňať.
Myslíš, že by si vyhľadala terapiu aj bez toho, aby si mala úraz?
Úraz mi pomohol. Aj pred tým som sa cítila byť niekedy stratená, myslela som si, že celý život budem len športovať a tým aj žiť. V tej chvíli mi terapia pomohla nájsť rozmer a hĺbku života, ktorú objavujem doteraz.
Čo všetko sa po úraze v tvojom živote začalo meniť?
Všetko. (Smiech.)
Používaš tieto skúsenosti aj pri práci so žiačkami a žiakmi na zdravotníckej škole?
Áno, prístup zameraný na žiaka je podstatou mojej práce; keď viem počúvať, druhá strana si to vie v sebe tiež upratať a vnímať ma – aj takto môže vyzerať pomoc. Žiakov vnímam komplexne so všetkým, čo k ním patrí a je to čarovné. Máme spolu viac kamarátsky a vzájomne sa rešpektujúci vzťah.
Poskytuješ študentkám/om aj psychoterapiu?
Nie. Ale psychoterapeutický výcvik a vlastná psychoterapia mi pomáha pracovať so študentmi, ktorí majú rôzne problémy. Byť tu viac pre nich, na to potrebujem mať vyriešené svoje emócie. Dôverujeme si, žiaci nemajú problém prísť a porozprávať sa. Na škole pôsobím aj ako protidrogová koordinátorka.
Zaviedli ste po tom, čo sa stalo v Teplárni, kde vraždil študent strednej školy, nejaké aktivity, ktoré so študentmi viacej pracujú? Hovoríte o takýchto problémoch a radikalizácii spoločnosti?
Áno, aktivity k vzájomnej tolerancii a rešpektu robíme na škole často. Učím občiansku náuku aj etickú výchovu, mám úžasný priestor práve na tieto témy. Každý sa nejakým spôsobom hľadá, či už svoju sexualitu, sám seba, alebo zmysel života.
Ako vyzerá takýto svojský prístup v tvojej praxi?
Základom je prijatie, nikoho nesúdim ani nehodnotím. Žiaci cítia, že ich mám rada a to pomáha k otvorenosti a pocitu bezpečia v našom kontakte. Keď sa nám podarí vytvoriť na hodinách takéto akceptujúce a prijímajúce prostredie, dejú sa čarovné ľudské momenty. Je potrebné všímať si svoje okolie: Ak niekto na niekom niečo vidí, nemôžeme byť voči tomu hluchí, slepí, ale rozprávať sa s ním. V škole funguje naplno s otvorenou mysľou aj srdcom.
Myslíš, že si učitelia a učiteľky na stredných, ale aj základných školách môžu včas všimnúť, že nejaký ich študent má nebezpečné zámery či ciele?
Nedá sa to takto generalizovať. Veľakrát sme na škole žiakom pomohli s prežívaním ich ťažkých situácií - to, čo vieme robiť, je ale prevencia. Škola nenahradí rodinu, má však veľký dosah a môže vytvoriť bezpečné prostredie, ktoré potrebujeme všetci cítiť. Čo viem povedať za seba je, že som pozorná najviac ako sa len za ten deň dá, študentov vnímam a som s nimi v kontakte. Veľakrát, už iba keď idem cez chodbu, stačí niekoho len pohladiť alebo sa ho spýtať, ako sa má - neprehliadať sa.
Keď som prišiel na školu, nevedel som prijať svoju inakosť, svojím prístupom si ma však „nakoľajila“ na svoju cestu, čo ma ovplyvňuje doteraz.
Keď sa niekto cíti byť iným, najhorší je pocit, že je v tom sám, sama. Pritom to tak nie je, pocit inakosti zažíva veľa ľudí. Je dôležité nájsť si niekoho, komu dôverujem a nezostávať s týmto pocitom sám. Hlavne vždy zo všetkého hľadať východisko a nezostávať v pozícií obeti. Vždy sa nájde niekto, kto mi vie pomôcť, komu môžem dôverovať – nezatraťme svoj život spôsobom, že za nič nestojí, ale hľadajme východiská. Výkon je energia a sloboda.
Priniesla si k nám na školu aj medzinárodné ocenenie Duke of Edinburgh (DofE), do ktorého si nás s nadšením verbovala. Ako sa k tebe dostalo?
DofE na našu školu priniesla pani riaditeľka. Mňa si zavolala na stretnutie, keď k nám mal prísť niekto z DofE kancelárie, aby nám o tomto programe povedal viac. Stretli sme sa a hneď som vedela, že ten program je niečo, čo bude pre mňa absolútne srdcovou záležitosťou. Rozvíja charakter, osobnosť žiaka, je to teda niečo komplexnejšie, čo náš vyučovací proces žiakom neumožňuje.
Rada vidím, čo program so žiakmi robí, ako sa rozvíjajú na rôznych úrovniach, ako začnú vnímať samých seba, čo za ciele si vyberajú v jednotlivých kategóriách športu, dobrovoľníctva a talentu; ako si začínajú všímať, aké ťažké je zistiť, čo chcú robiť... Po dokončení cieľov a získaní ocenenia majú úžasné sebavedomie a keď končia, mení ich to a osobnostne formuje. Tento rok máme zapojených cez 50 účastníkov a fungujeme už päť rokov. Keď sa niekto pre niečo rozhodne, že to chce robiť a my ho v tom môžeme podporiť, je to úžasná vec. Máme tiež veľkú podporu aj zo strany vedenia školy.
V rámci DofE-čka si sa stretla aj s princom Edwardom, teda sedela si hneď vedľa neho pri stole. Čo stálo za tým, že ťa k nemu pozvali?
Princ prišiel podporiť našu národnú kanceláriu DofE pri príležitosti odovzdávania prvých zlatých ocenení. Naša slovenská kancelária bola zároveň označená za najrýchlejšie rastúcu v Európe a prispeli sme k tomu aj my tu na našej škole. Pozvánka na stretnutie s princom bola teda ako taká odmena - alebo lepšie povedané inšpirácia či motivácia.
Tak teda povedz, aké to bolo sedieť vedľa princa?
Sedeli sme s ním všetci pozvaní pri okrúhlom stole na britskom veľvyslanectve, kde sme sa slávnostne naobedovali. Dostala som za úlohu naučiť sa aj dva kráľovské protokoly správania. Pri svojom žoviálnom vystupovaní a prístupe som na ne, samozrejme, zabudla, podali sme si ruku a aj sme si tľapli. Princ Edward to však prijal a aj mi potom zakýval (aj keď by to podľa protokolu nemalo byť).
Aj ste si vymenili slovo?
Jasné. Bola tu aj situácia, kedy nás princ Edward vyzval, aby mu každý povedal niečo o sebe. Sedela som vedľa neho a on sa na mňa pozrel s otázkou „Who is else?“. Ja som sa na neho so svojou lámanou angličtinou obrátila s tým, že „Sir, I understand your body language“, na čo sme sa všetci začali smiať. Potom som mu povedala niečo o sebe a po slávnostnom obede sme sa ešte chvíľu rozprávali.
O čom?
O futbale. Je to normálny človek ako aj my ostatní.
Keď sme s tebou mali hodiny občianskej, spomínala si nám, že abstinuješ.
Prijala som životný štýl v abstinencii. Prišla som na to, že niektoré mechanizmy ma ovplyvňujú, tak abstinujem.
Čo stálo za tým, že si prijala takéto rozhodnutie?
Keď som si uvedomila, že som otrokom slastí, rozhodla som sa, že stačí – chcem s tým niečo urobiť a pracovať na sebe.
Mala si aj podporu zo strany rodiny, kolegov, kamarátov?
Podporu ani tak nie. Nikto nikdy totiž nevnímal, že mám problém, a že by ma závislosť až tak ovplyvňovala; navonok to vyzeralo, že je všetko v poriadku. Ja som sa s tým však rozhodla niečo spraviť. Podporu som neriešila, išla som za seba, bolo to moje vlastné rozhodnutie, rodina skôr nechápala, prečo ani na oslavách alebo iných príležitostiach, kde sa bežne pije alkohol, si ja nepripíjam.
Musíš teda okoliu zakaždým vysvetľovať svoj postoj k pitiu?
Ľudia okolo mňa ma už poznajú. Napríklad aj v škole, keď riešim stužkové, poviem na rovinu, že abstinujem, nepijem alkohol a je to vybavené – prijmú to a ide sa ďalej. Na Slovensku sa to ale vníma tak, že normálne je piť - no, práveže normálne je nepiť. Mám pocit, že moje okolie to absolútne chápe, rešpektuje a nemám s tým problém.
Dá sa z alkoholizmu vyliečiť?
Nie, ale dá sa celoživotne abstinovať. Závislosť je choroba, pri ktorej máme pošramotené jadierko – Nucleus acumbus, centrum slasti - to sa už napraviť nedá, ale dá sa žiť úplne normálny život v abstinencii.
Ak nás teraz číta niekto, kto akurát tiež stojí pred rozhodnutím, že by chcel s niečím prestať, čo by si mu odporučila?
Aby neudusil v sebe tento hlas, pud, ktorý mu správne šepká, aby prestal. Úžasné je, keď takéhoto človeka začne aj jeho okolie podporovať v jeho čistých rozhodnutiach. Čo sa liečby týka, máme na Slovensku AT Sanatórium na Osuského 10 v Petržalke, lepšie miesto na liečbu závislosti nepoznám.