Bol medzi Talianmi, ktorí odišli hľadať migrantské šťastie do Spojených štátov. Caesar Cardini sa tam však najskôr neusadil, jeho gastronomické plány si nerozumeli s prohibíciou. Voľný vzduch hľadal a našiel v mexickej Tijuane, píše Petr Lánský z portálu iDnes.
Jeho reštauračnému podnikaniu sa tam darilo, práve do onoho pohraničného mesta totiž podnikali výpravy davy zámožných návštevníkov a návštevníčok zo Spojených štátov. Z toho istého dôvodu - aby sa aspoň na čas vymkli z prohibičného zovretia, aby si zašli na konské dostihy, na box – a potom na niečo dobré na jedenie a tiež pohárik, alebo skôr na viac, s ohľadom na to, čo ich zase čaká doma.
V rámci série Príbehy slávnych jedál sme ti už priniesli:
- Na chuť jej prišiel takmer každý. Toto je história milovanej pizze
- Hot Dog má naozaj pôvod v psom mäse, jedol sa v Bielom dome aj na Mesiaci
- Kebab je z fast foodu zrejme najzdravší, jedli ho aj v Osmanskej ríši
- Tofu mnohí považujú za novinku, no v skutočnosti má cez 2-tisíc rokov
- Každú sekundu sa predajú desiatky hamburgerov, jeho príbeh začína u Čingischána
- Zmrzlina je 2500 rokov starý symbol leta, jeden kopček spracuješ na 50 líznutí
- Cestoviny sa jedli už pred 7-tisíc rokmi. Taliani si ich bránia, no zrejme pochádzajú z druhej strany Zeme
- Sushi sa jedlo už stovky rokov pred Kristom. S trochou šikovnosti si ho pripravíš aj doma
- Prečo jeme na Štedrý deň kapra a ako sa stal symbolom našich Vianoc?
- Donuty nie sú americký výmysel, mali ich už v starovekom Ríme. Počas vojny ich jedli v zákopoch
- Legendárny Wiener schnitzel je rakúskym národným jedlom, ktoré vymysleli starovekí Rimania
- Plesňový syr sme náhodou objavili v jaskyni, Nivu okrem Česka a Slovenska vôbec nikto nepozná
- Popcorn poznáme už 9-tisíc rokov, takto sa z neho stala neodmysliteľná súčasť sledovania filmov
- Pirohy majú svätého patróna aj osemmetrovú sochu, do Európy ich z Číny mohol priniesť Marco Polo
- Falafel je modlou vegetariánov, údajne ho jeme už tisíc rokov. Aká je jeho skutočná história?
Caesar Cardini tu bol, so svojou talianskou pohostinnosťou, práve na to. V piatok 4. júla roku 1924 mala pritom zažiť jeho reštaurácia Caesar´s Place výnimočný nápor. Historik Martin S. Lindsay totiž pripomína, že na následný víkend pripadali mexické voľby, vláda sa preto chystala zavrieť všetky prevádzky hazardu a väčšinu podnikov všeobecne – okrem Tijuany, centra hazardu a hýrenia.
Že sa v Tijuane bude môcť baviť bez ohľadu na voľby, tamojší hostinskí a reštauratéri hrdo vyhlasovali, hneď ako sa to dozvedeli. Fungovalo to ako magnet.
Onoho večera preto Cardiniho podnik praskal vo švíkoch. A zásoby mizli. Majiteľ reštaurácie vedel, že s nimi do konca nevyjde. „Otec jednoducho nebol na tak veľa ľudí pripravený,“ spomínala v roku 1987 jeho dcéra Rosa. A spomínala, ako dala ona delikátna situácia vzniknúť šalátu, ktorý sa dočkal veľkej slávy.
Z pijanskej Tijuany do sveta
Pán Caesar nestratil hlavu a pustil sa do improvizácie, priamo spektakulárnej, rovno medzi stolmi, pred očami zákazníkov a zákazníčok. Z kuchyne priniesol ingrediencie, ktorých je v talianskej kuchyni vždy dosť. Rímsky šalát, cesnakový olivový olej, citróny, parmezán, vajcia, worcester a pustil sa vo veľkej drevenej mise do diela.
Pripravenú zálievku nakoniec nalial na šalát, stonky jeho listov boli pritom natočené smerom von z taniera, aby sa dali vziať do prstov a pokrm jesť len tak, rukami. Tak znie verzia rodiny Caesara Cardiniho.
Ale nielen jej, tak opisuje zrod šalátu aj kniha, ktorá zhŕňa osemročné bádanie tijuanského historika Fernanda Escobeda de la Torre a podnikateľa Armanda Avakiana Gámeza. Prípravu šalátu samotným majiteľom podniku opisuje aj americká šéfkuchárka a spisovateľka Julia Childová, aj keď len útržkovito, podľa toho, čo si zo svojej detskej návštevy Cardiniho podniku, bola tam s rodičmi v roku 1925 alebo 1926, pamätala.
„Caesar sám pritlačil servírovací vozík k stolu a prehádzal vo veľkej drevenej mise rímsky šalát. Tak by som si priala, aby som si pamätala každý jeho pohyb, ale nie, nepamätám,“ priznávala.
„Jediná vec, čo som videla jasne, boli vajcia. Videla som, ako dve rozbil na šalát, zmotal jeho listy, zhebčili sa, ako po nich vajcia tiekli. Vajcia v šaláte? A cesnakové krutóny? Parmezán? Šalát sa stal senzáciou od pobrežia k pobrežiu,“ opisovala ingrediencie trochu inak.
Publicistka Dorothy Kilgallenová potom podávala ešte iný zoznam, bol na ňom aj ocot, vajcia mohli byť ľahko povarené. Lenže to už bol recept z New Yorku z roku 1946. Medzitým šalát podnikol dlhú cestu. Jedným z jeho kuriérov bol jeho milovník, šéf scenáristov spoločnosti Paramount Pictures Manny Wolf, to vďaka nemu sa podľa Cardiniho svedectva šalát rozšíril do vyhlásených amerických reštaurácií, kam naň chodila nielen hollywoodska elita.
Do Európy ho potom mala preniesť americká celebrita Wallis Simpsonová, v roku 1953 ho podľa denníka Telegraph vyhlásilo kolégium najlepších parížskych šéfkuchárov najväčším príspevkom americkej kuchyne svetovej gastronómii. Snáď aj preto sa o jeho pôvode vedú také spory. Až také, že viedli aj k bratskej rozluke v rodine Cardiniovcov. K jeho autorstvu sa totiž hlásil aj Caesarov brat Alex.
Bratia, ktorí sa nezhodli
Alessandro Cardini prišiel do Severnej Ameriky ešte pred svojim bratom, zmenil si meno na Alexa, otvoril si reštauráciu v Mexico City, potom mal prevádzkovať biznis s Caesarom v Tijuane. Práve on mal šalát vymyslieť, hovorí kniha Patricka Spauldinga, hovoril mu vraj Letecký šalát, pretože ho mal pripravovať tým, ktorí z prohibičnej Ameriky mierili za mexickými bohatierskymi zážitkami z Rockwellovej základne v San Diegu v lietadlách.
Šalát sa však servíroval v podniku Caesar´s Place, veta „Poďme k Caesarovi na šalát“ nakoniec jeho pôvodný názov zmenil na Caesar. Keď sa však Alex presídlil do Mexico City, vo svojich tamojších troch podnikoch ponúkal pokrm ako „pôvodný Caesarov šalát Alexa Cardiniho“.
A potom, čo Caesar odišiel po zrušení prohibície v Spojených štátoch, a naopak po zakázaní hazardu v Mexiku, podnikať do San Diega, šalát transportoval na menu svojich tamojších reštaurácií prirodzene tiež. A neskôr v roku 1938 ho previezol, to už ako slávny pokrm, aj do Los Angeles, kam sa presunul. Samozrejme ako Caesar šalát.
Viedlo to k smutnej roztržke - do svojich posledných dní každý z bratov trval na tom, že šalát vymyslel on. Ani to však nestačilo. K Caesarovmu šalátu sa hlásia aj ďalší muži.
Mnoho autorov jedného šalátu
Okrem nich je v hre jeden z kuchárov Caesara Cardiniho, taliansky emigrant Livio Santini, presnejšie však jeho matka. Pre denník The New York Times sa k tejto verzii prihlásil aj súčasný majiteľ tijuanského Hotela Caesar´s Javier Plascencia. Santini si matkin šalát pripravoval v podniku sám pre seba, robieval to tak vraj vždy, keď potreboval zajesť smútok po domove.
Recept a výsledok zaujal jednu zo zákazníčok, požiadala ho, aby pokrm prichystal aj pre ňu. Druhého dňa Caesar Cardini zaradil šalát na menu pre všetkých.
„Ten príbeh som od otca počul znova a znova,“ hovoril Santiniho syn Aldo. A vysvetlenie má aj k tomu, že historici pripomínajú, že jeho otec v podniku nemohol 4. júla 1924 ešte ani byť, priplával do Veracruz až o tri dni neskôr. „Dátum narodenia“ šalátu je kompletne vymyslené, myslí si Aldo Santini, vybralo sa len preto, aby sedelo k americkej tradícii.
Pán Plascencia nechce nechať nič na náhodu a vo svojom podniku má portréty všetkých troch mužov, oboch bratov i Santiniho. Ak však chce mať zostavu úplnú, stále mu ešte dva obrazy schádzajú.
Ešte je tu Paul Maggiora, mal byť partnerom Caesara Cardiniho a práve on mal šalát vymyslieť, avšak až v roku 1927. Inak sa jeho verzia splieta s Alexovou, aj Maggiora ho vraj pripravoval pre leteckých utečencov pred prohibíciou, aj on mu dal meno letecký šalát.
A potom tu je ešte istý Giacomo Junia, taliansky kuchár z Chicaga. Šalát vraj vymyslel už okolo roku 1903, keď sa snažil trafiť do chutí Američanov a Američaniek, ktorí neboli nadšení ani zo špagiet, ani z pizze. Pomenovať ho mal podľa Julia Caesara. Viacero variantov má samozrejme aj recept. Prezraďme však aspoň to, že jedným si bola dcéra Caesara Cardiniho Rosa istá, ančovičky doň nepatria.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.
