Predtým pracovala ako prevádzkarka v seneckom podniku Versh, ktorý majiteľom pomohla posunúť na novú úroveň. Aký je rozdiel medzi pozíciou majiteľky a prevádzkarky, čo pre ňu bolo najťažšie a ako spomína na život v Japonsku? To sa dozvieš v nasledujúcich riadkoch.
„Je to hlavne o kuchároch a chalanoch vzadu. Ja kúpim pekné taniere, kvety, ale je to o chalanoch vzadu a Baške vpredu. Lebo oni sú tí, ktorí robia to, za čím sem ľudia chodia. Je to o tom tíme, a ten tím robí strašne veľa,“ hovorí pre Brainee.
Máte vyštudovanú hotelovú akadémiu. Prečo ste sa rozhodli ísť práve týmto smerom?
Doviedla ma k tomu doučovateľka angličtiny, keď som bola v 8. ročníku. Jej dcéra chodila na hotelovku a rozprávala mi, čo všetko tam robili. Bola som aktívna, všade som chcela byť a pomáhať. Možno ma preto aj veľa ľudí nemalo rado. Ale dobre som spravila, pretože som sa v gastre naozaj našla.
Neviem si teraz predstaviť, že by som robila niečo iné. Som celou dušou gastro-človek. Nadobudla som kontakty, ktoré mi nikto nedá a možno som vďaka tomu tam, kde som. Nebolo to vždy len o peniazoch, to vždy hovorím aj mladým deckám. Samozrejme, život je aj o nich, ale tie skúsenosti a kontakty vám dajú omnoho viac, lebo nikdy neviete, kde koho stretnete.
Hoteláci zvyčajne praxujú v reštauráciách a kaviarňach, ktoré sú v rovnakom meste ako škola. Vy ste na prax išli do Japonska. Ako ste sa k tejto ponuke dostali?
Vyštudovala som hotelový manažment. Praxovať začíname už v druhom ročníku, a to približne 90 hodín. Začínala som v Pizza Mica v Avione, a vo vyšších ročníkoch sa nabaľujú hotely na Slovensku a zahraničí – ja som bola v hoteli Kempinski keď ešte bol v Bratislave a potom v Double Tree by Hiltone taktiež v Bratislave.
Počas školy som bola aktívna, aj keď bolo treba pomôcť s nejakými akciami, čo si všimli aj učitelia a majsterky. Do Japonska pôvodne nikto nechcel ísť (smiech). Keď za mnou prišla triedna profesorka, že idem do Japonska, tak som to odmietla že určite nie veď to nie je tu za rohom a neviem si to ani predstaviť. Jednoducho rozhodla za mňa že idem a bolo to to najlepšie čo sa mi mohlo stať a samozrejme to bola veľká škola života.
Čo vás na Japonsku najviac prekvapilo?
Tá krajina a ľudia. Pred ôsmimi rokmi som si myslela, že to bude supermoderné mesto, kde sú pomaly lietajúce autá. (smiech) A práve naopak! Bola to krásna zelená krajina, kde sú ľudia neskutočne spätí s prírodou a úplne všetko vnímajú inak. Prekvapila ma nátura Japoncov. Sú úplne iní, uzavretí, ťažko vás prijímajú k sebe, dlhšie to trvá, kým si na vás zvyknú a najprv si vás otestujú. Ale keď si vás zoberú k sebe a obľúbia si Vás, tak vám naozaj dajú všetko. Ak niekto má tu možnosť vycestovať do Japonska tak nech neváha.
Ale paradoxne si neviem predstaviť, že by som tam žila. Stále som Slovenka, páči sa mi tu, aj taká jednoduchosť a ľahšie žitie. Oni sú veľmi striktní voči svojej kultúre, návykom a tradíciám. Ja som bola úplne na juhu Japonska, v Kagoshime, a to boli takí praví Japonci. Lebo Tokio a iné, vo veľkom navštevované mestá, tam už je mix tých kultúr a tú rozdielnosť tam už cítiť. Z vlastnej skúsenosti som to zažila, pretože som pracovala s jedným Japoncom ktorý vycestoval do Ameriky a presne to bolo vidieť na ňom ako sa mu páči ten iný uvoľnený život a do značnej miery ho to zmenilo oproti ostatným doma.
Zažili ste aj tradičnú japonskú svadbu. Ako sa to stalo?
Bola som prekvapená, že ma pozývajú. Bola som stretávací bod medzi Japonkou, s ktorou som bývala, a majiteľovým synom. Pôvodne sa nemali radi, ale tým, že sme spolu trávili viac času a organizovali nám výlety, tak sa dali dokopy. (smiech) Pamätam si ako mi vravela že ho nemá rada, a teraz majú krásne dve deti.
Bolo to úplne iné, lebo museli vypýtať povolenie och oboch strán rodiny. Do chrámu by totiž cudzí človek nemal ísť. Na obrade majú iba úplne blízku rodinu a kamaráti sa pozývajú až na hostinu. Nevestin otec na mňa vkuse pozeral, aby som neurobila nejakú chybu, pretože by to mohlo byť zneuctenie a znesvätenie. Ale našťastie sa nič nestalo.
Čo ste si z Japonska odniesli a využívate to dodnes?
Bola som tam sama, bez rodičov, naučila som sa samostatnosti a pochopeniu, že život si treba vedieť vyformovať sám. Nemôže za Vami vždy niekto stáť a večne Vám pomáhať. A aj pracovitosť, že sa mi to tam páčilo a že som to dokázala. Dalo mi to do života veľa v rámci osobnosti a skúseností.
Boli ste prevádzkarka Vershu v Senci. Ten v priebehu posledných rokoch rastie a ponúka čoraz väčší sortiment. Čo všetko ste do jeho konceptu priniesli?
Asi môj zápal pre to, aby sa o tom hovorilo. Spomínam si, že som raz už hovorila, že chcem, aby sa o Vershi hovorilo a myslím, že sa nám to aj podarilo. Bolo to vždy tak, že majitelia prišli s nejakou myšlienkou a ja som im to pretavila do reality a pridala takú nejakú svoju hodnotu.
Mám rada veci vyšperkované, nech to nie je len o tom, aby to bolo, ale nech to je aj s detailmi. Organizovali sme rôzne degustácie, koncert, akcie pre deti a zariadili sme aj cukráreň.
Už ale nie ste prevádzkarkou Vershu. Prečo?
Dohodli sme sa, že bude najlepšie našu spoluprácu ukončiť, keďže ja som od augusta 2022 majiteľkou Wasabi.stro a zistili sme, že nemôžem sedieť na dvoch stoličkách. Nemôžem niekde niečo prevádzkovať a inde niečo vlastniť.
Nedá sa to časovo ani ľudsky, tak sme sa dostali do momentu, že bude lepšie, keď sa rozídeme, zanecháme si všetko pekné. Rozišli sme sa v dobrom, aj teraz sme spolu boli spolu na dovolenke. Stále si pomáhame, aj keď ideme vlastnou cestou.
Wasabi.stro ste ale neotvárali, prevzali ste ho po bývalých majiteľoch. Čo sa stalo?
Majitelia ho založili v roku 2020, otvorili ho cez koronu aj s rozvozom. Rozbehli ho skvelo, nabalili kopec zákazníkov, no dostali sa do momentu, kedy vyhoreli, čo býva v gastre normálne, najmä ak máte rodinu, deti, záväzky, prípadne ešte aj inú prácu.
Jedného dňa mi zavolala majiteľka, že to predávajú alebo zatvoria. Buď nájdu človeka, ktorý by to s láskou prebral aj s tým duchom, ktorého do toho dali. Ja som im vtedy povedala, že niekoho určite nájdeme.
Potom sme spolu telefonovali, začala mi rozprávať veci a ja len málokedy hovorím nie. Hovorila som, že sa to určite nemôže zatvoriť. Začala som rozmýšľať, že ak nájdem prostriedky a okolie by s tým súhlasilo, tak do toho pôjdem. K tomu sme nakoniec aj dospeli.
Malo vplyv na rozhodovanie aj to, že ste istý čas strávili v Japonsku?
Pre mňa to bolo celé úsmevné. Mala som skúsenosť s Áziou a touto krajinou a zrazu sa mi dostala do života možnosť viesť takýto koncept. Život to nejako zariadil a nebála som sa toho. Musím ale priznať, že nemám skúsenosti s varením, takže chalanom v kuchyni do toho neviem rozprávať.
Nie každý si možno vie predstaviť, o čo všetko sa stará majiteľka a o čo prevádzkarka. V čom sa líšia? Ako vyzerá váš bežný pracovný deň?
Vo všetkom (smiech). Keď som zobrala Wasabi.stro a zaspávala som, tak som si hovorila, že pre boha, len nech máme ľudí, aby sme mali na výplaty a vedeli všetko zaplatiť. Zrazu som dostala novú zodpovednosť, ktorú som ako prevádzkarka nemala, pretože dovtedy peniaze poslali majitelia a ja som nikdy nemusela rozmýšľať nad tým, že odkiaľ ich zoberiem.
A musím povedať, že som sa s tým už naučila pracovať. Vždy sa to nejako vyrieši. Zrazu máte za sebou ľudí, ktorým musíte dať výplatu. Ich nebude zaujímať, že nie sú peniaze. Toto je pre mňa asi najväčšia zmena.
Vo Vershi sme s majiteľmi boli ruka v ruke, ale táto zodpovednosť je najväčší rozdiel. Ako prevádzkar je nad Vami ešte majiteľ, tu ste na vrchole.
Bolo niečo, čo vás z pohľadu majiteľky gastroprevádzky prekvapilo?
Chalani sú skvelí. Mala som z minulosti nedobré skúsenosti o nerešpektovaní mladej ženy, ale nemyslím si, že by som sa niekedy vyvyšovala. Ja nemám problém postaviť sa do kuchyne, umývať riady, šúpať cibuľu a zemiaky. Chalani sú zo mňa nervózni, ja im chcem furt pomáhať, ale oni mi nechcú dať nič robiť. (smiech) Ale občas ma prekvapujú ľudia.
Ako?
Tým, že je rýchla doba a ľudia začínajú byť veľmi bezohľadní. Ja dúfam, že sa to zmení, lebo naozaj im prinášame kvalitu a čerstvosť a ľudia začínajú byť veľmi sebeckí. Aj k druhým, aj k nám, myslím, že nie sme jediní. Neviem, či k tomu prispela aj korona, že teraz majú pocit, že my im máme byť vďační. Myslím, že by tam mal byť taký zlatý stred, aby sme boli tolerantní. Podľa mňa by sa káva jedlo mali piť a jesť pokojne. A vychutnať si to.
Ponúkate panázijskú kuchyňu, takže ľudia si u vás môžu dopriať všetko od tuniakového tataráku, cez ramen, tom yum, bao, poke či sushi. Dokáže sa takýto koncept uživiť v 7-tisícovej dedine? Aj keď mi je jasné, že sme hneď pri Bratislave.
Dokáže. A je to to isté, čo som hovorila pri Vershi a Wasabi.stro ma o tom presviedča, odkedy ho otvorili. My sme už dnes v takej dobe, že si zmyslíte, že chcete ísť niekde na koláč, kávu alebo sushi, a ste ochotní sadnúť do auta a ísť. A ja to presne vnímam aj tu, že ľudia cestujú za dobrým jedlom. Že sme ochotní ísť aj hodinu v aute, lebo vieme, že sa tam dobre najeme. To presne vnímam.
Sadnete do auta a idete do Bratislavy, ale aj naopak. Tá Ivanka je kúsok. V dnešnej dobe je najmenší problém presunúť sa za jedlom, koláčom či kávou. Tobôž, keď je to dobré a viete, že vám to chutí a cítite sa tu dobre. A možno je to aj plus, že nie sme v rušnom centre.
V čom sa podľa vás wasabi.stro odlišuje od ostatných prevádzok s panázijskou kuchyňou?
Kuchár a sushi majster to minule pekne povedal, že on sa tu cíti tak rodinne. Nie je to nejaký veľký brand, ktorý má veľa prevádzok a vy neviete, kto za tým stojí. Tu je to rodinné, je ti milá, pekná a útulná atmosféra.
Nehovorím, že v iných podnikoch to nie je, ale ja tu ako majiteľka stále niekde pobehujem. A myslím, že to môžete vidieť málokde. Aj preto sa nechcem ani rozširovať, chceme mať túto jednu prevádzku, kde si to udržíme – priestor, kvalitu aj atmosféru.
Aké jedlo si ľudia vo Wasabi.stro najviac obľúbili?
Určite sushi, ľudia hovoria, že ho máme geniálne. Ale aj baočka, náš marinovaný bôčik, rameny či udon rezance. Veľmi obľúbená je variácia s kačkou, máme výbornú chobotnicu, kde sú ľudia veľmi skeptickí, lebo veľakrát jedli zlú chobotnicu. Aj ja som mala z Japonska veľmi zlý zážitok s chobotnicou, ale túto mám veľmi rada!
Pri ázijskej kuchyni je najzásadnejšia čerstvosť. Ako sa vám ju darí zachovávať?
Je to náročné, pretože máme také suroviny, že keď vám vypadne nejaká omáčka, ryža či iná surovina, tak ju teraz nekúpime v najbližšom obchode. U nás aj cenotvorba hrá veľkú rolu, že nemôžeme si ustreliť na nejakej rybe alebo krevetách, lebo by nám to tu nikto nezaplatil. A nemáme tu ani taký okruh zákazníkov, ako v centre Bratislavy, kde viete, že tam prechádzajú turisti. K nám sa aj cesta vyslovene plánuje, preto sú tie jedlá poskladané tak, ako sú. Už je to lepšie, myslím, že ten trh sa viac otvára a Ázia sa je vo veľkom. Slováci k tomu vo veľkom inklinujú.
Na záver naša tradičná otázka – kam sa chodievate vy ako majiteľka prevádzky najesť?
Milujem Wild Kitchen v Modre, to je miesto, kde pre mňa zastane čas a užívam si to. Veľmi sa mi páčila aj Sýpka u Ludvika. V Bratislave sa mi páči Colletka, Miška je super a veľmi jej fandím. Meat Meet ak chcete ochutnať skvelý steak, navštívila som aj Irin a Eck a veľmi im tiež držím palce, nech pokračujú v tom čo robia aby sa tento náš „slovenský gastro svet“ pohýňal stále vpred. Skoro by som zabudla na geniálnu pekáreň Kruh. Nie nadarmo sa vraví že jedlo je láska.
