Z brán kráľovskej rezidencie v španielskom Tolede vychádza začiatkom júla 1529 starší muž, ktorý žiari šťastím. Audiencia dopadla výborne a jeho rozprávanie na panovníka zjavne zapôsobilo. Opisoval mu nielen čo zažil v ďalekom Novom svete, ale najmä to, čo nevidel, píše HN.
Bájna krajina
Krajinu plnú bohatstva a zlata, ktorého hodnotu domorodé obyvateľstvo nevie doceniť. Je ešte bohatšia, než ríša, ktorú pred desiatimi rokmi dobyl Cortés. civilizovaného, teda nášho sveta, sa tam síce ešte nikto nedostal, ale on už vie, kde má túto krajinu hľadať a chce ju získať pre španielsku korunu.
Kráľovi Karolovi I. pri týchto slovách viac netreba. Dáva mužovi dekrét a poveruje ho obsadením celého územia, ktoré ponesie názov Nová Kastília. Keď sa mu to podarí, automaticky sa stane jeho guvernérom.
Mužom, ktorému sa vydaním spomínaného dekrétu splnil dávny sen, je Francisco Pizzaro. Má síce už 58 rokov, no cíti sa plný síl a vidina nesmierneho bohatstva, spojená s predstavou, že práve on bude kdesi ďaleko zástupcom španielskeho kráľa, mu vlieva nové. Až sa mu nechce veriť, že to všetko môže byť onedlho pravda.
Nový život v Novom svete
V detstve a v mladosti by si na také čosi ani len netrúfol pomyslieť. Narodil sa ako nemanželský syn chudobnej vidieckej ženy a vojaka, bol prostým pastierom ošípaných a nikdy sa nenaučil čítať ani písať. V podstate teda nemal žiadne predpoklady na to, aby sa stal významným mužom, ktorý by sa mohol zapísať do histórie.
Dobrodružná povaha sa však ukázala dôležitejšia než stavovská príslušnosť, a doba, v ktorej Pizarro žil, práve takýmto ľuďom priala. A kde inde by sa dalo začiatkom 16. storočia zažiť väčšie dobrodružstvo, získať sláva a možno aj nejaký majetok, ako za oceánom, v nedávno objavenom Novom svete. Putovali tam mnohí, tak prečo by nemohol aj on?
Opustil teda rodné Trujillo a odišiel do Sevilly. Vo februári 1502 z tamojšieho prístavu vyplávalo tridsať lodí, na palubách ktorých sa do Nového sveta viezli španielski kolonisti. Bola to najväčšia flotila, aká tam dovtedy zamierila. Viedol ju Nicolás de Ovando y Cáceres, nový guvernér ostrova Hispaniola, kam spolu s ním smerovalo 2 500 osadníkov.
Francisco Pizarro bol jedným z nich a v novom pôsobisku sa mu aj celkom darilo. Sprvu sa síce iba ako vojak zúčastňoval dobyvačných výprav, časom sa ale dokázal osamostatniť a založil si vlastnú plantáž. Pracovali mu na nej otroci, ktorých získaval tak, ako to u kolonistov bolo bežné. Jednoducho si ich „ulovil“ medzi domorodcami.
Do Nového sveta ale neprišiel, aby sa stal majiteľom plantáže. Dobrodružstvo a najmä vidina zlata, ktorým mal novoobjavený kontinent oplývať, boli lákavé a conquistadori, čiže španielski dobyvatelia, kvôli nemu prenikali čoraz hlbšie do vnútrozemia. Pizarro sa teda v roku 1513 pridal k výprave Vasca Núñeza de Balbou, ktorá mala preskúmať územie dnešnej Panamy.
Prešli ho naprieč, až dorazili na pobrežie Tichého oceánu. Počas výpravy sa však dozvedeli, že na juhu leží bohatá ríša, v ktorej je neuveriteľné množstvo zlata. Dá sa povedať, že od tej chvíle nemyslel Pizarro na nič iné, len ako túto krajinu nájsť, dobyť ju a získať bohatstvo, ktorým oplýva.
Tak predsa existuje!
Prešlo však ešte dlhých šesť rokov, kým sa k tomu dostal. Medzitým obchodoval s domorodcami, alebo bojoval v lokálnych vojnách s miestnymi kmeňmi. Práve tam spoznal Diega de Almagru, rovnakého dobrodruha ako bol on.
Tiež chcel objaviť bohatú ríšu a zlato, takže veľmi rýchlo našli spoločnú reč. Ich chuť ešte vzrástla, keď sa dozvedeli, že Hernando Cortés (inak Pizarrov vzdialený príbuzný) dobyl ríšu Aztékov, kde objavil nepredstaviteľné množstvo zlata.
V roku 1524 sa vydali na prvú výpravu, skončila sa však fiaskom. Nielenže nič neobjavili, ale pri konfliktoch s domorodcami takmer prišli o život. Tak sa vrátili do Panamy, ale svojho plánu sa vzdať nechceli. Dva roky po neúspešnej ceste sa vydali na novú.
Sprvu to vyzeralo, že aj táto výprava skončí nezdarom, potom ale stretli loď, naloženú množstvom pokladov. Bolo to inkské plavidlo. Španieli sa od jeho posádky dozvedeli nielen to, že vyplávalo z mesta Tumbes, z krajiny nazývanej Pirú, ale tiež, že táto ríša je veľmi bohatá a aj steny v chrámoch sú tam obložené zlatom.
To dobyvateľov len utvrdilo v ich odhodlaní. Narazili však na problém, panamský guvernér už nechcel ďalšie ich cesty podporovať.
Pizzaro sa teda vrátil do Španielska, vymohol si audienciu u panovníka a povedal mu, že ríša, ktorú chce dobyť je ešte bohatšia než aztécka, ktorú ovládol Cortés. Karol I. jeho výpravu schválil. Dekrét, podľa ktorého sa mal stať guvernérom dobytých území, však medzi Pizarrom a Almagrom spôsobil roztržku. Utíchla, až keď svojho druha ubezpečil, že zo získanej koristi ho odškodní.
Skreslené predstavy dobyvateľov
Ríša Inkov, ktorí si hovorili synovia Slnka, bola v tom čase veľká a bohatá. V období najväčšieho rozmachu, čo bolo ešte aj niekoľko rokov pred príchodom Španielov, sa rozprestierala pozdĺž západného pobrežia kontinentu na územiach dnešného Peru, Ekvádoru, Bolívie, Čile, Argentíny a čiastočne aj Kolumbie.
V posledných rokoch ju však veľmi oslabil boj o trón medzi synmi predchádzajúceho panovníka, v ktorom napokon porazil Atahualpa svojho nevlastného brata Huáscara a vydobyl si tak titul inku, teda absolútneho vládcu, považovaného priam za boha.
Predstava o domorodcoch žijúcich v divočine, s akou sem dobyvatelia prichádzali, však bola mylná. Inkovia boli vyspelým národom. Stavali cesty, dokonca aj naprieč močiarmi a pralesmi, budovali visuté mosty i dômyselné zavlažovacie systémy.
V hlavnom meste Cuzcu napríklad ústili všetky ulice do dvoch hlavných námestí, stáli tam prepychové chrámy a paláce, tie najhonosnejšie boli pokryté zlatom. Stredom ulíc viedli kamenné rúry, ktorými tiekla voda, na ktorej čistotu kládli veľký dôraz. Asi 80 kilometrov severozápadne od metropoly zase ležalo kultové mesto Machu Picchu.
Masaker v Cajamarce
Dobyť túto ríšu sa Francisco Pizarro vydal v januári 1531. So svojimi mužmi sa vylodil v Tumbese, kde počkal na posily, a potom zamierili do vnútrozemia. Vládcu ríše našli v meste Cajamarca, kde sa liečil zo zranení, píše HN.
Španieli tam dorazili po vyčerpávajúcom pochode a zdalo sa, že plány na pokorenie bohatej ríše budú musieť prehodnotiť. V meste a jeho okolí totiž táborili tisícky inkových vojakov, kým dobyvateľská „armáda“ pozostávala z asi 130 pešiakov a 40 jazdcov.
Atahualpa si bol vedomý svojej presily, a tak sa ničoho neobával. Keď mu dobrodruh navrhol stretnutie na námestí v Cajamarce, súhlasil. Prišiel v sprievode stráží, ani tie však nezabránili Pizarrovým mužom, aby inku zajali. Vzápätí sa rozpútalo peklo. Španieli zaútočili na domorodcov a doslova ich zmasakrovali. Celé to vraj netrvalo dlhšie ako pol hodiny a na mieste zostalo vyše 5-tisíc mŕtvych.
Ako je možné, že dobyvatelia uspeli proti niekoľkonásobnej presile? Ich výhodou boli jednak jazdci, pretože takýto spôsob boja Inkovia nepoznali, a takisto strelné zbrane, ktoré im naháňali hrôzu. Španielov vďaka ich brneniam navyše považovali za nezraniteľných.
V inkovi získal Pizarro prominentného rukojemníka, prostredníctvom ktorého chcel ovládnuť celú ríšu. Atahualpa mu však odmietol akokoľvek pomáhať a ponúkol za seba výkupné. Jeho ľudia zakrátko zaplnili zlatom miestnosť s rozlohou 34 štvorcových metrov, a to až do výšky dvoch metrov! Potom už len čakali, kedy Španieli ich vládcu prepustia. Nedočkali sa, hoci to Pizarro sľúbil a výkupné si zobral. Atahualpu dal totiž ešte predtým popraviť.
Bohatstvo a moc si dlho neužil
Domorodci boli počínaním Španielov šokovaní a poprava panovníka ich natoľko ochromila, že dobyvateľom, ktorí postupovali na hlavné mesto, nekládli prakticky žiadny odpor. Pizarro a jeho muži tak mohli pokojne drancovať. Cuzco, do ktorého vstúpili 15. novembra 1533, vyplienili za niekoľko dní, ulúpené poklady si rozdelili medzi sebou a negramotný dobyvateľ si mohol konečne uplatniť guvernérsky dekrét, ktorý mu dal španielsky kráľ.
Formálne síce dosadil na trón nového inku, v skutočnosti ale vládol on so svojimi bratmi. Juanovi a Gonzalovi nakoniec v roku 1535 prenechal moc v Cuzcu a odišiel, aby založil nové hlavné mesto ríše a sídlo španielskeho miestokráľa Ciudad de los Reyes, dnešnú Limu.
Už onedlho ale čelil problémom. Najprv proti nemu povstal nový inka a vzoprel sa mu aj dlhoročný spolubojovník Diego de Almagro. Pizarrova vierolomnosť sa totiž neprejavila iba pri zajatí a poprave Atahualpu, ale aj vo chvíli, keď mal splniť sľub, že sa so svojím druhom rozdelí o korisť. Spor vyústil až do ozbrojenej konfrontácie. Pizarro poslal proti Almagrovi a jeho stúpencom vojsko, porazil ho, zajal a v júli 1538 dal za zradu popraviť.
Tým však spečatil aj svoj osud. Jeho sok mal totiž veľa prívržencov, ktorí čakali na vhodnú príležitosť, kedy sa budú môcť Pizarra zbaviť. Pomsta prišla v júni 1541. Osemnásti po zuby ozbrojení muži, vedení Almagrovým synom, vnikli do guvernérskeho paláca, Pizarra, ktorý práve večeral obstúpili a dobodali mečmi. Zomieral pomaly, smrteľnú ranu, ktorou by sa jeho trápenie skončilo, mu nedal nikto. Jeho palác potom votrelci vylúpili, a to tak dôkladne, že v ňom zostali iba holé steny.