Pre niektorých je to sen, no pre týchto mladých a odvážných dobrodruhov zo Slovenska sa to stalo realitou. Rozhodli sa opustiť pohodlie domova a na rok sa vydať do exotickej Afriky. Aj keď im Zanzibar ponúkol krásne pláže a slnko, nezabudli ani na dni, ktoré neboli úplne podľa ich predstáv. Čelili výzvam, ktoré ich naučili, čo je v živote naozaj dôležité.
Ako vznikol nápad presťahovať sa na Zanzibar a čo na to povedali vaši blízki?
Pred dvoma rokmi som na Zanzibare sprevádzala turistov pre jednu slovenskú cestovku a ostrov ma okamžite očaril – tancujúci miestni, skvelá hudba a neustále usmievajúci sa ľudia. Po dvoch rokoch sme sa začali zamýšľať nad zmenou. V januári 2023, počas jedného nočného rozhovoru, sa ma manžel spýtal: „Nejdeme na pár mesiacov na Zanzibar?“ Celé to začalo ako spontánna otázka, na ktorú som hneď odpovedala „Áno!“ Ráno som mu teda predložila plán: prenajať náš dom, zamieriť na Zanzibar na sedem mesiacov, overiť možnosti spolupráce s cestovkou a v septembri odletieť. A tak sa to naozaj aj stalo. Keď sme oznámili rodine náš plán, všetci boli nadšení. Bez podpory našich blízkych by to však nebolo možné, a veľmi si ich za to vážime.
Aké boli vaše prvé dojmy po príchode na Zanzibar? Čo vás najviac prekvapilo a čo ste považovali za najväčšiu výzvu pri adaptácii?
Naša prvá skúsenosť bola prekvapujúca. Hlavným problémom bol náš pes Leo, ktorý potreboval víza, čo znamenalo, že náš let musel byť naplánovaný cez viacero krajín, kým sme sa dostali na Zanzibar. Po pristátí v Dare sme si Lea vyzdvihli. Potom nás trajekt doplavil do zanzibarského prístavu, kde bol čistý – hluk, zmätok, každý nás volal „Mzungu“ (biely človek alebo aj stratený v Afrike). Počas tohto zmätku sa nám rozpadli kolieska na klietke a Lea sme museli niesť. Po chvíli sme nakoniec so štyrmi kuframi, klietkou a psom nastúpili do auta. Takže naše prvé dojmy boli skôr plné úzkosti a otázok, čo sme to vlastne spravili. Najväčšou výzvou však bolo prijať fakt, že budeme musieť upustiť od našich pôvodných nárokov a očakávaní. To sa nakoniec ukázalo ako najlepšie rozhodnutie.
Kde ste bývali a koľko ste platili za nájom? Na svojom Instagrame spomínate, že ste žili na Zanzibare bez elektriny a vody? Ako ste sa s tým vysporiadali počas celého roka?
Prvých sedem mesiacov sme strávili v malej dedinke na východe Zanzibaru. Platili sme 550 dolárov za veľkú haciendu. Po čase sa k nám pripojili aj lemury a bushbabies, ktoré sa usadili na streche – a veru, to rozhodne neboli tiché zvieratá! Ale museli sme si zvyknúť. Potom sme sa presťahovali do druhého domu s obrovským pozemkom, papájami, banánovníkmi – proste tropický raj. Za tento dom sme platili 400 dolárov mesačne. Keď nám nešla elektrina, snažili sme sa to riešiť, ale všetci nás len vysmievali. Neskôr sme sa naučili žiť s tým, že ak sme zdraví, máme čo jesť, a že ak sme sa dva dni nesprchovali a neumyli riady, tak je to jedno. V prvom dome sme museli vodu dočapovávať – vždy keď sa zásoba minula, čo sa väčšinou stalo v najnevhodnejšom možnom momente. Museli sme ísť za dom, do džungle, zapnúť čerpadlo a čakať, či sa vôbec načapuje. A navyše, voda bola slaná, takže keď sme sa sprchovali, bolo to úplne jedno, či sme boli v oceáne alebo pod sprchou.
Nina, ty si pracovala aj ako fyzioterapeutka a tvoj manžel ako fotograf. Vynášala vám táto práca na Zanzibare? Mali ste dostatok zákazníkov, alebo bolo ťažké získať klientov v takejto destinácii?
Na Zanzibare je úžasné, že tam je možné doslova všetko. Okrem toho sme sa venovali aj sprievodcovskej činnosti, čo bol náš začiatok. Neskôr sa môj manžel začal venovať fotografovaniu. V posledných mesiacoch sme tiež manažovali jeden hotel, ja som začala pracovať pre jedno potápačské centrum a Dávid stihol aj vyrábať mozzarellu. Príjem nám však nie vždy pokryl všetky výdavky, a tak sme občas museli siahnuť do zásob. Po niekoľkých mesiacoch, keď sme sa naučili žiť viac lokálne, nám naše príjmy už začali stačiť.
Ako vyzeral váš bežný deň na Zanzibare? Zaužívali ste si nejaké každodenné rituály, zvyky?
Sranda je, že náš deň na Zanzibare nikdy nevyzeral rovnako, a už vôbec nevyzeral tak, ako sme si ho my (naivní Mzungu) naplánovali. Rána boli zvyčajne rovnaké a začínali tréningom a potom to prišlo: defekt na bicykli, vypadla elektrina, nešla voda, ty musíš ísť do práce, pokazí sa auto, všetko zbytočne trvá, odíde ti baterka na motorke, chalan z lokálnej dielne ju rozoberie a zlepí naspäť sekundovým lepidlom, padneš z bicykla na retardéri, odídu ti brzdy... Potom si spomenieš, že si vlastne ešte nejedol a poviedia ti to, čo počuť nechceš: „Hamna chakula,“ čo znamená, že jedlo nie je. Tak sa len usmeješ, ideš inde, zješ, čo zostalo, a fičíš ďalej. Večer sme si líhali do postele so slovami: „Wau, ako je možné, že sme vôbec prežili?“A nebolo to raritou – takéto dni boli každodenné. Boli plné boja o prežitie na miestnych cestách. Naším rituálom bolo prežiť, prispôsobiť sa novým podmienkam a hlavne žiť atmosférou, ktorú Afrika má.
Ako vás prijali miestni obyvatelia na Zanzibare? Aké boli vaše prvé dojmy z ich správania, čo vás na nich najviac prekvapilo a čo ste sa od nich naučili?
Pre niektorých sme boli najlepší kamaráti či cudzinci, a pre iných aj bankomaty. Domáci sú srdeční ľudia, ktorí by sa rozdali, sú pokorní a mnoho z nich nám bolo inšpiráciou. Mne sa na miestnych ľuďoch páčilo, že boli nad vecou, že sa nenechali odradiť tým, že niečo nevyšlo v danú chvíľu. Raz som sa spýtala môjho miestneho kamaráta, že či sa nebojí, že nebude mať dostatok ľudí na sprevádzanie po výletoch, a on mi povedal: „No tak pôjdem chytať ryby a predám ich. Nekomplikujme si niečo, čo komplikované nie je, Nina, okay?“ A to bol moment, ktorý všetko zrazu spravil jednoduchým, takým africkým spôsobom.
Aké sú najväčšie rozdiely medzi životom na Zanzibare a životom v Európe? Ako sa vám zmenil pohľad na život a hodnoty?
To, čo je v Európe bežné, sa na Zanzibare stáva zázrakom a naopak. Naučili sme sa, že nemusíme mať doma milión tovaru na výber, a že každý deň môžeme jesť len fazuľu a ryžu. Tiež sme sa naučili trpezlivosti, lebo na rovníku sa čas vníma úplne inak. Hodnoty sa zmenili – to, čo nás kedysi znervózňovalo, teraz berieme s kľudom, to, čo nám bolo cudzie, sa stalo naším, a uvedomili sme si, že život v komunite naozaj má zmysel. Stali sme sa súčasťou afrického tímu.
Aký je školský systém na Zanzibare? Aké predmety sa učia a aké jazyky sú vyučované? Existujú tam univerzity alebo iné formy vyššieho vzdelávania?
Deti na Zanzibare začínajú školu už od 5 rokov. Všetky nosia uniformy a dostávajú jedno jedlo denne. Vyučovanie zahŕňa swahilčinu, arabčinu, angličtinu a základné predmety ako matematiku či prírodopis. V triedach je často veľmi veľa detí, čo môže sťažovať výučbu. Niektoré školy majú aj vlastné záhrady, kde sa deti učia pestovať rôzne plodiny. Na druhej strane, mnoho škôl nemá ani tečúcu vodu, pričom kvalita vzdelávania sa líši v závislosti od oblasti. Na Zanzibare žije aj mnoho Európanov, ktorí pomáhajú zlepšiť podmienky a vybavenie školských zariadení.
Aké typické jedlá a nápoje sú na Zanzibare? Ako sa miestni stravujú, a čo považujú za najdôležitejšie potraviny v ich každodennom živote?
Zanzibarčania jedia takmer každý deň to isté. Raňajky zvyčajne pozostávajú z fazúľ a chappati (niečo ako naša lokša, ale múková), alebo hovädzieho vývaru s chappati. Na obed je to často miškaki (mäso na paličke), ryža s fazuľami, nejaká omáčka a šalát. Večera zahŕňa hranolky, seafood, miškaki, polievku a znovu fazule. A takto to ide každý deň. Aj keď sa menu môže zdať jednoduché a opakujúce sa, je to naozaj vynikajúce a chutné!
Ako vnímate náboženský aspekt života na Zanzibare? Zanzibar je väčšinovo moslimský, ako ovplyvňuje náboženstvo každodenný život miestnych a turizmus?
Žili sme v úplnom rešpekte. Oni rešpektovali, že sme oslavovali Vianoce, a my sme s nimi dodržiavali ramadán. Mešitu majú hneď oproti kostolu, takže aj keď každý vyznáva iného Boha, všetci sme si navzájom rešpektovali naše náboženské tradície.
Ako to je s alkoholom na Zanzibare? Je bežne dostupný a ako ovplyvňuje miestnu kultúru a spoločenský život?
Ako moslimovia by síce nemali piť alkohol, ale keď zapadne slnko, často si doprajú konyiagi – pálenku z cukrovej trstiny, ktorá je cenovo dostupná aj pre domácich. Ďalším obľúbeným nápojom je Gongo, papajovica, o ktorej tvrdia, že je tak silná, že niektorí po nej oslepli... no, vieme, kde je pravda (smiech).
Ako sa Zanzibar vyrovnáva s rastúcim počtom turistov? Aké opatrenia sa prijímajú na ochranu autentickosti a špecifickej kultúry ostrova?
Turisti sú pre miestnych významným zdrojom príjmu, takže na jednej strane sú radi, že ich na Zanzibar príde čoraz viac, no na druhej strane, ako nestranní pozorovatelia, sme vnímali, že napríklad výlety na pozorovanie delfínov sú tak preplnené, že nám bolo nepríjemne z toho, že vláda nevyvíja žiadne kroky na ochranu týchto nádherných tvorov. Na druhej strane si Afrikánci stále zachovávajú svoju hrdosť, snažia sa turistom vyhovieť, ale zároveň sa vám pokúsia vysvetliť, že vy ste v Afrike a musíte ich pochopiť a rešpektovať. Čo sa týka odpadkov, situácia je veľmi zlá – neexistuje žiadny efektívny systém na ich spracovanie, takže bohužiaľ, buď ich pália, alebo jednoducho hádžu za plot.
Aké by ste dali odporúčanie turistom, ktorí by sa chceli vybrať na Zanzibar? Aké tipy na výlety, aktivity a pláže by ste im dali?
Nezostávajte len v rezorte pri bazénoch, Zanzibar je tam vonku, za plotom. Rešpektujte miestnych – snažia sa prežiť a robia to najlepšie, ako vedia. Sú láskaví a ak im dáte šancu, naučia vás za jeden deň viac ako vysoká škola. Ochutnajte ich jedlá – sú lacné, chutné a jedzte rukami, lebo to treba naozaj precítiť. Kupujte výlety od miestnych – neoklamú vás, poznajú miesta najlepšie a majú skvelé ceny. Nenechajte sa oklamať pri cenách za ovocie a kokosy, najmä v Nungwi a Kendwe! Čo sa týka výletov, odporúčame Bambi – vnútrozemie, kde spoznáte tradičný život miestnych, Stone Town – uličky a trhy, anglikánsky kostol so slavery históriou, Nungwi a Kendwa – pláže s bielym pieskom a tyrkysovým morom, Mtende – tichú pláž na oddych, Maluum Cave – prírodnú jaskyňu, Big Body Farm – miestnu farmu, Pongwe, Uroa, Ndudu – lokálne dediny, kde nájdete najlepších ľudí na svete, Uzi Island – pokojný ostrov s krásnymi plážami a Tumbatu Diving – skvelý spot na potápanie.
Aké životné skúsenosti vám Zanzibar dal do života? Čo vás naučil o svete, sebe alebo ľuďoch?
Dovolím si citovať náš instagramový príspevok: Naučili sme sa, že to, čo platilo včera, už dnes nemusí. Cestovanie a ľudia sú našimi najväčšími učiteľmi. Pomohlo nám to pochopiť spoločného menovateľa ľudstva - hodnoty. Najskôr sa staraj o seba, aby si sa potom mohol zaujímať o svet. Hodnoty cestujú s nami. Niekedy stačí prejsť ulicou a získame novú „pečiatku“ do nášho životného pasu. Toto je umenie žiť – byť zmierení s minulosťou, hľadieť s nádejou do budúcnosti, ale naplno žiť v prítomnosti. A vybrať si, čo ďalej. Jednoducho žiť.
Momentálne ste sa čerstvo presťahovali na Madeiru. Prečo ste sa rozhodli opustiť Zanzibar a presťahovať práve sem? Aké faktory zohrali najväčšiu úlohu pri tejto zmene?
Najväčším faktorom bola vzdialenosť a víza, ktoré nám končili a ich získanie bolo veľmi komplikované. Preto sme sa rozhodli pre Európu, ale stále s ostrovným životom. Madeira bola pôvodne plán B, no nakoniec sa stala naším plánom. Vďaka skvelým a výnimočným ľuďom sa nám podarilo tento plán zrealizovať.
Aké sú vaše dojmy z Madeiry? Čo vám tam najviac vyhovuje a v čom sa život na Madeire líši od života na Zanzibare?
Madeira je nádherná, tempom podobná Zanzibaru, ale je skvelé, že tu máme elektrinu, pitnú vodu, práčku a stabilný internet. Tiež je fajn, že rodina a priatelia môžu prísť oveľa jednoduchšie a lacnejšie než na Zanzibar.
Aké ďalšie plány máte do budúcna?
Naše plány do budúcna sú zamerané na usadenie sa na Madeire. Čas ukáže, kam nás zavedie, ale náš hlavný cieľ je jednoducho žiť!