Marína Levická má 21 rokov a na svojom konte zážitky, ktoré mnohí nenazbierajú počas celého života. V mladom veku si vyskúšala dobrovoľníctvo v Afrike, kde majú miestni úplne iné návyky, ako poznáme na Slovensku, okúsila tiež bojové podmienky spojené so životom na Aljaške, ktorá si získala jej srdce. Z vrcholu Kilimandžára si vychutnala zaslúžený výhľad na Tanzániu a prednedávnom navštívila svoju dvadsiatu druhú krajinu – Jordánsko.
V našom rozhovore sa dozvieš o Maríninom najkrajšom zážitku s africkými Masajmi, o nebezpečnom stretnutí zoči voči samici losa v aljašskom lese, či o jej občasných pochybnostiach spojených s túlaním sa po svete.
Povedzme si narovinu – máš celkom iný život ako tvoji rovesníci. Kým ostatní začali po skončení strednej školy pracovať či chodiť na výšku, ty si odštartovala svoje túlanie sa svetom. Necítiš občas neistotu alebo strach z budúcnosti?
Áno, strach z toho čo bude, je niečo, s čím často bojujem a myslím si, že nie som jediná. Pamätám si, ako som na strednej škole plakala, keď sa mi nesplnil môj sen odísť na vysokú školu do Ameriky. V tom čase som nevedela, čo so sebou a keď sa na to pozriem spätne, bolo to to najlepšie, čo sa mi mohlo v živote stať. Na svojich cestách často stretávam ľudí, ktorí žijú zo dňa na deň, v prítomnom momente a neplánujú si, čo bude ďalej.
Často sa to naplánovať ani nedá a ja osobne verím, že to, čo máme my ľudia v rukách je limitované. Strach z budúcnosti jednoducho patrí k životu a je úžasný pocit ho prekonávať a cítiť pri tom obrovskú slobodu.
Aké krajiny si doteraz stihla navštíviť a v ktorej si sa cítila najviac doma?
Ako hovorí moja prababka, „túlavé boty” som zdedila po svojom otcovi, ktorý býval rovnako rozlietaný po svete, ako ja a odmala ma viedol k cestovaniu. Na svojom konte mám dvadsaťdva navštívených krajín, najviac doma sa však budem navždy cítiť v Novej Dubnici, kde mám svoje korene a tie jednoducho nejde zaprieť. Najviac času ale trávim v Amerike, cítim, že tam naozaj patrím a mám v nej budovať svoj život.
Nie každý by sa rozhodol pre život v Afrike či na Aljaške. Čím ťa lákajú krajiny s úplne odlišnými podmienkami a spôsobom života, ako sme na Slovensku zvyknutí?
Láka ma práve tá odlišnosť v myslení a konaní, z ktorej si vždy najviac odnesiem a otvorí mi oči. Keď človek príde na úplne iné miesto, ako je zvyknutý, je ako ryba na suchu a neostáva mu nič iné, iba sa aklimatizovať.
Veľa vecí, na ktoré som si v týchto krajinách zvykla, mi teraz prídu prirodzené. V Afrike robia napríklad takmer všetky činnosti vonku, od umývania riadu až po sprchovanie sa. Milujem ich záchody, ktoré sú vlastne iba dierou v zemi nad ktorou človek kvočí a som presvedčená o tom, že jeden raz budem mať vo svojom vlastnom dome! (smiech)
Stalo sa ti už, že si mala na svojich cestách second thoughts, kedy si si hovorila, že toto som čo spravila…
Áno, vždy keď sedím lietadle! (smiech). Vtedy cítim, že už nie je veľmi cesty späť a pýtam sa samej seba, či robím správnu vec. Je to jednoducho pokus-omyl a nie vždy všetko vyjde podľa mojich predstáv. Keď som išla robiť lyžiarsku inštruktorku do Colorada, po prvom dni zaúčania a trénovania som si povedala, že toto nie a zmenila som pozíciu.
Minulé leto som robila v Georgii raftovú sprievodkyňu na divokej vode, po týždni zaúčania som sa rozhodla, že to vlastne nechcem robiť a po mesiaci som odtiaľ odišla. Jednoducho skúšam a zisťujem, čo je moje a čo nie.
Keď sa povie Aljaška mnohí si predstavia ukrutnú zimu a holú ľadovú plochu s nulovou civilizáciou. Ako vyzerá ozajstný život v najsevernejšom štáte Ameriky?
Moja prvá práca na Aljaške bola počas leta, ktoré bolo skvelé. Veľa ľudí žije vo väčších mestách, mimo nich však môže človek šoférovať aj dve hodiny a nestretne jedinú ľudskú bytosť. K niektorým obývaným miestam cesta ani nevedie a dá sa na ne dostať jedine loďou, alebo lietadlom.
Túto zimu som na Aljaške pracovala v rezorte, kde sa chodili ľudia pozerať na polárnu žiaru a ja som im robila program na snežných skútroch. Bol to úplne iný zážitok, ako v lete. Na mieste, kde som žila klesla na dva týždne teplota až na –45°C a najkratší deň, kedy bolo svetlo trval 3,5 hodiny, inak bola stále tma alebo šero.
Jej symbolom je krásna, no divoká príroda. Aké možnosti ponúka?
Neskutočne veľa možností, od lezenia po ľadovcoch, cez šnorchlovanie s kosatkami, kajakovanie, raftovanie, turistiky v horách až po psie záprahy.
Stretla si sa počas svojho pobytu zoči voči nebezpečnej zveri?
Príroda je veľmi divoká a človek sa na ňu musí správne pripraviť. Pri prechádzke lesom som natrafila na samicu losa s mláďatami, ktorá sa po mne rozbehla a ja som sa obránila sprejom na medvede. Našťastie utiekla preč, no mne sa všetok sprej dostal do očí a seriózne som si v tej chvíli myslela, že oslepnem. Losy patria na Aljaške k najnebezpečnejšej zveri a zabijú viac ľudí ako medvede.
Aljašku si navštívila opakovane a na druhý raz si si z nej odniesla lásku…
Áno, našla som si priateľa pôvodom z Texasu, Američania sa mi vždy páčili najviac. Musím povedať, že najmä vďaka nemu som zvládla prežiť zimu na Aljaške. Momentálne som ho zobrala so sebou na Slovensko a veľmi si to tu pochvaľuje.
Ako iba 19 ročné dievča si bola dobrovoľničiť v Tanzánií, kde si pomáhala miestnemu veterinárovi a neskôr sa starala o mentálne postihnuté detičky v domove. Ako dlho ti trvalo zvyknúť si na skromné podmienky a spôsob života v chudobnej krajine?
Mne osobne skromné podmienky vyhovujú, páči sa mi keď je nejaká krajina „pozadu” a robia sa v nej veci po starom a aj pri činnostiach, ktoré sú v našich očiach samozrejmosťou musí človek dopredu vynaložiť nejaké úsilie.
Keď som prvýkrát prišla do Afriky, pri prehliadke mesta sme navštívili lokálnu tržnicu, kde každý vykrikoval, naokolo hučali autá, v tesnej blízkosti fičali motorky a vládol tam neskutočný chaos. Bola som zhrozená. Po šiestich mesiacoch v Tanzánií som navštívila najväčší miestny trh bez problémov úplne sama a vtedy som si uvedomila, že je to všetko sila zvyku.
Z Afriky si si odniesla kopu zážitkov. Na aký nikdy nezabudneš?
S kamarátom z Izraelu sme strávili jednu noc v africkom kmeni, u masajskej rodiny, ktorá nám navarila ryžu a poskytla nocľah v chatke, ktorá sa vyrába z kravských lájn, bola to úplna divočina.
Ráno sme cestou späť videli vyobliekaných Masajov predvádzať v strede pola tanec na privolanie dažďa. Najkrajšia bola autenticita, nerobili ho totiž pre turistov, ale z vlastných zvykov.
Zo svojho TO DO listu si môžeš odškrtnúť týždňový výstup na Kilimandžáro. Stál výhľad z vrcholu za všetkú tú námahu?
Spočiatku som mala veľké obavy, že to nedám, prvé dni, kedy človek iba šlape sú v pohode, no so stúpajúcou nadmorskou výškou je to náročnejšie. Brala som špeciálne lieky na výškovú chorobu a pred výstupom patrične trénovala. Zdolanie Kilimandžára bolo jedno z najlepších rozhodnutí v mojom živote. Bol to štart do úplne iného života, akého som bola doposiaľ zvyknutá. Stálo to za všetku námahu i peniaze.
Akú radu by si venovala niekomu, kto by chcel taktiež okúsiť Kilimandžáro? Na čo sa treba poriadne pripraviť?
Dať si predpísať lieky na výškovú chorobu a potom ísť do toho! Treba sa pripraviť na týždeň bez sprchy, úžasné varené jedlo a pomalé kráčanie smerom na vrchol.
Akurát si sa vrátila z Jordánska, z ktorého si mala podľa tvojich slov veľké obavy. Prečo? Ako vo finále hodnotíš výlet do „skrytej perly Blízkeho východu”?
Bála som sa, pretože ma všetci v mojom okolí pred Jordánskom strašili. Nakoniec to bol úžasný výlet do krajiny s milými ľuďmi, krásnymi horami a výborným jedlom. Dokonca som sa prvýkrát potápala!
Kde na svoje dobrodružstvá berieš peniaze?
Makám ako fretka! (smiech). Do zahraničia chodím za prácou, ktorá nie je vždy fyzicky jednoduchá. Z toho čo si zarobím investujem ďalej do cestovania. Obrovská vďaka však patrí aj mojim rodičom, ktorí mi umožnili hneď po strednej škole odísť do Afriky a zaplatili mi veľkú časť cesty.
Prijala tvoja rodina skutočnosť, že nikdy nie si doma?
Lúčenie je vždy veľmi smutné, no keď som preč, stále si telefonujeme, aby sme aspoň pomyselne zmenšili vzdialenosť, ktorá medzi nami je. Moja prababka sa kvôli mne naučila používať dotykový mobil, takže si často videochatujeme.
Čo je podľa teba najkrajšie na tomto túlavom živote, ktorého súčasťou nie je žiadne striktné plánovanie, ale naopak voľnosť? Aké vlastnosti musí človek mať, aby ho dokázal viesť?
Určite to, koľko ľudí človek spozná a aké plnohodnotné veci sa naučí. Keď to niekoho láka, nech ide do toho, ak nie, nech nejde, nemuselo by to byť preňho koniec koncov až také prínosné. Netreba vynikať nejakými špecifickými vlastnosťami, človek sa všetko naučí a prispôsobí sa. Predtým, ako som odišla na Aljašku som neznášala zimu, stále ju nemusím, no zvládam ju oveľa lepšie.
Aký crazy nápad je najbližšie na tvojom bucket liste?
Najbližšie sa chystám naspäť na Aljašku, kde sa tentoraz budem starať o sobov a vyzerá to tak, že tam začnem chodiť aj do školy…možno sa pomaly niekde usadím! (smiech). Zároveň však chcem byť aj so svojou rodinou a splniť mamine sen, aby sme išli spolu všetci do New Yorku. Uvidíme, či sa to podarí.