Keď som sa dozvedel, že tento rok vyráža druhýkrát na rovnakú cestu, dohodli sme si stretnutie na symbolickom mieste – na trojhraničí Česka, Slovenska a Poľska pri Hrčave. Aké ťažké bolo takú trasu vytvoriť? A ktoré miesta sú podľa neho najkrajšie? Píše sa na portáli iDnes.
Náš rozhovor prebieha na Trojhraničí pri Hrčave. Čo pre teba znamená takéto miesto, kde sa stretávajú tri hranice? Je to pre teba v niečom dôležité?
Áno, je to dôležité miesto, pretože sa vzťahuje k Československu, Česi a Slováci patria k sebe. Každé trojhraničie je niečím špecifické, má iné prostredie, inú atmosféru, ktorá sa každý deň mení. Maďarsko-slovensko-rakúske prepojenie je bežné, aj keď sa tu stretávajú iné svety. Trojhraničie Maďarsko-Slovensko-Ukrajina je napríklad pre mňa depresívne. Je v krásnom prostredí, ale je tam cítiť napätie. Možno zo súčasnej situácie.
Trojhraničie na Kremenci (Poľsko-Slovensko-Ukrajina) je z pohľadu cesty okolo Slovenska bodom, kde sa už stáčam na západ. Je to opäť odlišné. Toto trojhraničie je stretnutie bratských národov, ktoré si rozumejú. Trojhraničie Rakúsko-Slovensko-Česko je opäť špecifické, je tam iná nálada, príroda, atmosféra.
Založil si diaľkovú trasu Via Slovakia. Čo to vlastne je?
Je to projekt, ktorý mi napadol úplne spontánne. Pomenoval som ho na základe českej cesty Via Czechia. Hneď nasledujúca myšlienka bola spojenie Via Czechoslovakia. Premýšľal som, ako nazvať cestu okolo Slovenska. Keď je Via Czechia, tak som sa rozhodol urobiť to rovnako, aby sa to dalo pekne spojiť.
Kedy to bolo?
V januári 2022. Oslovil som podobného blázna, ktorý bol schopný dať výpoveď v práci a pridať sa ku mne. Potom sa k nám pridal ešte jeden muž, ale ten sa musel v Tatrách odpojiť. Potom sa pripojil ďalší kamarát Peťo a dokončili sme cestu.
Takže si normálne pracoval, v januári 2022 ti to napadlo, dal si výpoveď a rozhodol si sa, že obídeš Slovensko?
Áno. Na cestu sme vyrazili na začiatku apríla a po troch mesiacoch sme sa vrátili. Cieľom bolo prejsť to, užiť si to, čo sa podarilo. Každý deň sme mali množstvo nových zážitkov a dobrodružstiev. Ale chceli sme zaznamenať trasu v GPS, aby sme s tým mohli ďalej pracovať. To sme splnili, pracujeme na tom ďalej, aby bola trasa uznaná aj Klubom slovenských turistov.
Koľko ste prešli kilometrov?
Mapy, najmä na južnom Slovensku, nie sú ešte úplne dokončené. Malo by to byť okolo 1 860 kilometrov a 33 400 metrov prevýšenia. Ale v detailoch sa to ešte bude trochu líšiť.
Tento rok si vyrazil na rovnakú cestu znovu. Prečo?
Dostal som ponuku od slovenskej televízie natočiť 12-dielny seriál, ktorý sa nakoniec nerealizoval. Zmenilo sa to, keď to dostala iná produkčná spoločnosť, ktorá o mojej ceste natočila 80-minútový film. Ukazujeme, čo je na Slovensku, najmä v pohraničí, krásne. A je tam toho veľa.
Ako dlho už teda tento rok ideš?
Od 10. júla. Mám za sebou asi 1 350 kilometrov, zostáva mi asi 470 kilometrov.
Keď porovnáš obidve svoje cesty, v čom je posun? Ideš vlastne po rovnakej trase, líši sa v niečom?
Minulý rok som si to užíval. Hľadali sme cestu po ceste, stretávali ľudí, ktorí nám dávali jedlo, pitie, v živote nevideli turistu, najmä na južnej hranici. Bola to veľká sranda, bavili sme sa každý deň. Žijem tým. Mňa nenapĺňa zastaviť autom na parkovisku, vyjsť na kopec, odfotiť pár fotografií a ísť späť. Chcem byť každý deň na inom mieste, spoznávať krajinu. Tento rok sa objavili nové stavby, krajina sa zmenila.
Začínam uvažovať, že by som išiel aj budúci rok v máji. Nikdy to nebude to isté. Tento rok mi pre oživenie pripravili filmári tiež nejaké aktivity. Zistili si o mne, čoho sa bojím, čo som nevyskúšal, a teraz mi to všetko dávajú do cesty. Bojím sa výšok, tak ma zavesili na zipline nad lom. Nerád plávam, tak som sa musel potápať. V živote som neliezol po horách, tak ma vytiahli na Gerlach, to bolo neskutočné.
Minulý rok si vraj mal aj jeden špeciálny zážitok.
Vysníval som si jazdu na koni na najstrmšom kopci, ktorý existuje. Nachádza sa nad obcou Veľká Franková, je to pred Belianskymi Tatrami. Sen som mal ako živý film, jazdil som v ňom na čiernom koni a to sa mi splnilo. Išli sme tam na ôsmu ráno, kde sme mali v stajni pripravených koňov. Od siedmej pršalo. Hovorili, že to nebude dobré. Potom sme vyšli na lúku, tri dievčatá nám doviedli kone a zrazu začalo vychádzať slnko. Mohli sme si sadnúť na koňa a voľne sa po lúkach prechádzať. To sú zážitky na celý život.
Hovoril si o impulze, ktorý ťa inšpiroval k ceste. Teraz máš ta sebou skúsenosti a tisíce kilometrov peši. Ako moc ťa cesty zmenili, čo ti to prinieslo?
Môj osobný zlom nastal v roku 2007. Bol som drogovo závislý, v tom roku som podstúpil liečenie. Dostal som sa z toho pekla, našiel v sebe osobnosť, ktorú som drogami stratil. Na kluboch abstinentov som začal pripravovať program pre klientov, ale pripraviť niečo pre 15 až 20 ľudí je zložité. Tak som pre nich chystal predĺžené víkendy a rôzne výlety, vytlačil som ich na také kopce, ako sú Veľká Fatra a Malá Fatra, pre nich to bolo nepredstaviteľné. Najväčšou odmenou bola veta 70-ročného pána, ktorý, keď som ho dotlačil na Malý Rozsutec, sa rozhliadol, chytil ma okolo krku a povedal: „Vidíš, keby som nepil, tak toto v živote neuvidím.“ To bola najväčšia odmena.
Potom som mal rôzne problémy, tak som si skúšal prejsť sto kilometrov za deň. Pri tom extrémnom psychickom a fyzickom napätí som zažil, ako sa mi uvoľňovala psychika, zrazu začala vyjadrovať rôzne pocity. Plakal som, zúril, všetky emócie sa zo mňa začali dostávať. Neskôr som poprosil kamaráta, že mám sedem dní voľno, aby ma vzal niekam do hôr. Naplánoval prechod Nízkych Tatier. Išiel som nabalený s 20-kilogramovým batohom, mal som dokonca aj pyžamo. Prešiel som päť dní na Telgárt a mal som dosť.
Tam sme stretli skupinu, ktorá išla po trase Hrdinov SNP, čo je trasa z Dukly do Bratislavy. Kamarátovi som vtedy povedal, že keď budem mať 50 rokov, tak tú SNP prejdem tiež. Nakoniec sme vyrazili o rok skôr. Začali sme na Dukle a po pár dňoch som mal bolesti z otlakov, bolo to strašené. Ale každý deň ma napĺňal. Vracal som sa k sebe, zažíval som všetky možné emócie. Prirovnávam to k hurikánu, ktorý má dve časti: prstenec a oko. V oku je pokoj. Ale v bežnom živote je človek v prstenci.
Keď sa na diaľkovej túre dostaneš do problémov, máš otlaky, bolesti, trápenia, tráviace problémy, tak to je tá cesta cez prstenec. Ja vždy len čakám, až sa dostanem presne do oka hurikánu a už je len na mne, či sa v ňom udržím. Chcem sa dostávať do toho oka, stretnúť ľudí, ktorí v ňom už sú. Je to to najlepšie, čo môže človek zažiť. Ale to musíte byť tak dva, tri týždne na ceste.
A potom sa dostaneš do iného rozpoloženia?
Áno. Požehnaní sú tí, ktorí žijú v oku celý život.
Teraz sa pozriem na praktickejšie veci. Čo bude najväčšou výzvou pre ľudí, ktorí sa na cestu Via Slovakia vydajú? Čomu by sa mali vyhýbať?
To záleží na každom človeku. Musia pravidelne jesť a spať. A tiež musia mať pevnú vôľu. Nemôžu to vzdať, keď sa objaví bolesť, ktorá automaticky príde.
Takže môžeš byť akokoľvek fyzicky pripravený, ale nakoniec je rovnako dôležitejšia psychika?
Áno. Na ceste som mal aj 40-tky horúčky. Išiel som po ceste s čerstvo vyliatym asfaltom, hneď za valcom. Neuvedomoval som si, čo so mnou tá teplota môže urobiť. Topánky to vydržali, ale mne to spod nôh vysalo vodu a popraskali mi všetky otlaky a pľuzgiere. Dostal som horúčku. Keby som nemal silnú vôľu, tak by som skončil. Niektorí to nezvládnu už pri otlakoch. Ale musia ísť ďalej. Človek musí vždy pokračovať primeraným tempom, aby to zvládol. Keď si budete v hlave počítať do kroku, tak bolesť odíde. Keď to neurobíte, prenesie sa bolesť ďalej do tela.
Čo by si odporučil českým turistom, ktorí sa vydajú na Slovensko, na diaľkovú trasu Via Slovakia? Dá sa vyzdvihnúť nejaké miesto?
Záleží na tom, čo turista očakáva. Keď túži po dave ľudí, tak môže ísť do Tatier. Keď chce byť sám a užiť si prírodu, tak Pieniny. Tie sú celkom nenáročné, samozrejme záleží, z akej strany pôjdeš. Keď si chce človek zamakať, tak od Mníšku nad Popradom je krásna cesta po hraniciach.
Odporúčal by som ísť cez Mníšek hore na Eliášovku, to je dobrý kopec, na poľskej strane je tam malá jazdiareň s koňmi. Prechádzate sa po lúkach a nie je tam toľko turistov, hlavne na začiatku alebo konci sezóny. Užite si splav Dunajca, lezeckú stenu, prejdite sa na bicykli, slobodne sa prechádzajte po nádherných lúkach. Východné Tatry sú tiež málo navštevované. Sú náročné aj nenáročné, tie by som určite odporučil. A tiež destinácie ako sú Babia hora alebo vlastne celá Orava. To je top.
A nejaké prekvapenie?
Ja osobne som prekvapený nádhernými miestami pri maďarskej hranici. Prišiel som do obce Kiarov, kde som musel vyhľadať pomoc. Poprosil som pána, aby ma odviezol päť kilometrov do kempu, pretože som nemohol chodiť. On mi hovoril, že tam nie je kemp, že to tam pozná. Ale ten kemp tam bol. Vlastnili to Holanďania.
Bol som prekvapený, že celú tú oblasť pomaly a postupne skupujú práve Holanďania a s nimi aj Belgičania, Švajčiari, Švédi. Ale nie kvôli biznisu, oni si tam kúpia zanedbanú chalupu v oblasti, ktorú náš štát zanedbáva a robí, že túto krásnu pamiatku nevidí. Holanďania sa do toho kraja zamilovali, normálne tam fungujú a žijú. K tomu ponúkajú ubytovanie. Manželka jedného takého Holanďana je z Nového Zélandu a hovorila, že je to neskutočný raj. Všetci chcú na Nový Zéland, ale oni mi povedia, že tu je to unikátne.
Z Trojhraničia, na ktorom sa rozprávame, budeš pokračovať pozdĺž československých hraníc. Kadiaľ plánuješ ísť?
Trasa je už daná tým, že sme ju išli minulý rok. Idea bola, aby sme nešli moc do vnútrozemia Slovenska, ale držali sa hlavných značených turistických trás, kvôli budúcemu značeniu. Dosť veľkú časť prechádza Via Slovakia spoločne s trasou Via Czechia. Potom sa niekde pri Trenčíne stáča k Bratislave.
Ideš teda hrebeňovku Beskýd, Javorníkov, Bielych Karpát a potom niekde zabočíš späť na Slovensko?
Áno, trasa vedie značnú časť cez Česko, potom sa odkláňa. Ale pripravujeme aj variant pre tých, ktorí by chceli ísť viac do vnútrozemia Slovenska.
Za tri týždne chceš prísť do Bratislavy, kde ukončíš druhé kolo okolo Slovenska. Zakaždým si išiel približne 1 900 kilometrov proti smeru hodinových ručičiek. Čo budeš robiť, keď dôjdeš do cieľa? Už si si zvykol na určitý režim a zrazu to skončí.
Človek ako ja sa vráti k hurikánu. Nachádzam sa stále v strede, je už na mne, akým spôsobom si dovolím z toho oka vystúpiť, aby ma život prefackal. To je moja prvá úloha. Potom vylepšiť trasu Via Slovakia, aby bola viditeľná a ľudia sa s ňou mohli zoznámiť. Raz príde doba, keď bude každý druhý človek na Slovensku vedieť, čo Via Slovakia je.
Prial by som si, aby bola uznaná ako najdlhšia turistická magistrála na Slovensku, a aby bola značená v rámci Klubu slovenských turistov. Aby to bola súvislá čiara na portáli mapy.cz. Oslavovať budem, až to bude uznané a budú na túto trasu chodiť ľudia alebo ju budú behať ultramaratónci. Zatiaľ nastupujem v novembri do práce. Ešte predtým si skúsim oddýchnuť a prejsť asi 450 kilometrov, ktoré spájajú najsevernejší bod Slovenska s najjužnejším.
Portál iDnes.cz patrí do portfólia vydavateľstva Mafry, do ktorého spadá aj Brainee.sk