USS IndianapolisRay E. Boomhower/Twitter
StoryEditor

Loď sa potopila za 12 minút: Námorníci halucinovali, neskôr sa na nich vrhli žraloky. Ide o najmasovejší známy útok

David LorenciDnes.cz26.08.2023., 10:30h

Keď ich loď potopili japonské torpéda, vydala skaza deväťsto amerických námorníkov napospas vlnám oceánu. Štyri dni v nich umierali hladom, smädom, otravou slanou vodou, halucináciami a za útokov svojich druhov, ktorí zošaleli. Desiatky z nich skončili v čeľustiach žralokov. Nočná mora z roku 1945 sa považuje za najhorší, najmasovejší známy žraločí útok.

Lajkuj Brainee.sk na

Najskôr sa pustili do mŕtvych tiel. „Potopili sme sa o polnoci, prvého žraloka som uvidel ráno. Boli veľkí,“ spomínal na úvodné stretnutie so žraločími monštrami Loel Dean Cox, ktorý ako 19-ročný na lodi USS Indianapolis slúžil. „Niektorí mali, prisahám, aj päť metrov.“ Píše sa na portáli iDnes.

Lenže keď žraloci okúsili mŕtvoly, začali krúžiť okolo živých. „Priplávali a strčili do nás. Do mňa takto narazil niekoľkokrát, nikdy ste nevedeli, kedy vás napadnú,“ opisoval bývalý námorník chvíle hrôzy. 

Situácia bola bez konca. Aj napriek prvotnému presvedčeniu pre stroskotaných neprišla záchrana hneď. Čakali na ňu štyri dlhé dni. Zatiaľ čo krv zabitých lákala ďalšie a ďalšie predátory. 

image

Titanic do ľadovca naraziť nemusel. V hlbinách našli loď, ktorá mohla všetko zmeniť

Dvanásť minút. Skaza nepotrebovala viac

Loď Indianapolis bola impozantným krížnikom  s celkovou dĺžkou 186 metrov a výtlakom vyše desaťtisíc ton. Počas druhej svetovej vojny operovala v piatej americkej flotile v centrálnom Pacifiku. V júli 1945 dostala tajnú a hroznú úlohu, dopraviť na ostrov Tinian urán a ďalší materiál pre atómovú bombu Little Boy, ktorá zničí mesto Hirošima. 

Keď misiu niekoľko stoviek mužov splnilo, loď sa vydala rýchlosťou niečo cez 30 kilometrov za hodinu k Filipínam. 28. júla vládol na lodi pokoj, opisuje kniha In Harm’s Way, pri západe slnka hrali námorníci karty, čítali si, rozprávali sa. Lenže krátko po polnoci ich zo spánku vytrhla rana, ohlušujúca explózia. Japonské torpédo zasiahlo a zapálilo tank, ktorý obsahoval viac ako 13 tisíc litrov leteckého benzínu. „Prebudil som sa, výbuch ma vyhodil do vzduchu, takmer k stropu. Torpédo vybuchlo pod mojou kajutou. Spadol som späť na podlahu,“ opisoval svoje spomienky lodný lekár Lewis Haynes. Výbuchy plameňov šľahali do stoviek metrov nad krížnik.

Tým útok nekončil, japonská ponorka I-58 proti Indianapolis vyslala ešte druhé torpédo, zasiahlo ju približne v strede, trafilo sa do nádrží s lodným palivom a skladu s výbušninami. Loď sa za reťazových explózií rozpadávala na dve časti. V zmätku plnom ohňa, ďalších a ďalších výbuchov, vody a trosiek, prišiel rozkaz na opustenie lode, pokoreného kolosu, ktorý sa potápal pod hladinu. 

Z 25 metrov sa do vĺn vrhol aj Cox. „Potom som sa otočil a pozrel sa späť. Loď išla rovno dole. Videli ste mužov, ako skákali do vody, štyri lodné vrtule sa stále točili,“ popísal scenériu pre portál BBC. Skaza krížnika trvala 12 minút. „Dokážete si predstaviť, ako sa loď s dĺžkou dvoch futbalových ihrísk potopí len za 12 minút? Len sa prevalila a bola pod hladinou,“ opisoval námorník ohromene aj po rokoch. 

V oceáne skončilo deväťsto námorníkov, z tvárí čiernych od oleja striekajúceho z lode im svietili bielka a červené pery, vypľúvali olej, vracali. Tristo z nich výbuchy a potopenie neprečkalo. Dalo by sa povedať, že ich osud zachránil od hrôzy a šialenstva, ktoré na preživších na nekonečnej hladine oceánu čakalo. 

Krúžili a útočili. Celé dni

S východom slnka dostávali masy námorníkov vo vode organizovanejšiu podobu. Formovali sa do skupín, niektoré boli menšie, iné sa skladali zo stoviek druhov, vyjavovali sa vodcovia. Nie každý mal záchrannú vestu, tí šťastnejší teda pomáhali ostatným, vesty sa sťahovali z mŕtvych, aby sa distribuovali živým. 

image

USS Indianapolis

Wars/Twitter

„Jediný spôsob, ako som mohol určiť, kto je mŕtvy a kto živý, bolo strčiť im prst do oka. Keď mali rozšírené zreničky a nežmurkli, považoval som ich za mŕtvych,“ hovorí doktor Haynes. Nie každá skupina mala záchranný čln, muži si preto vypomáhali reťazou, každý prestrčil ruku cez vestu vojaka pred sebou. 

Čoskoro pritom mali zistiť, že akokoľvek boli stratení, zabudnutí, pretože pomoc neprichádzala, úplne sami v oceáne neboli. Prvé žraločie skupiny sa pustili do mŕtvol. „Vďakabohu tam vo vlnách plávalo množstvo mŕtvych tiel,“ hovorí Cox. Lenže potom predátori zaregistrovali pohyby, ich receptory spoznali, že v oblasti stoja za záujem ešte aj iné objekty. 

Prirodzene ich lákali predovšetkým ranení, na ktorých upozorňovala krv. Preto sa, píše magazín Smithsonian, námorníci snažili strániť kohokoľvek s otvorenou ranou. Mŕtvych predhadzovali žralokom v nádeji, že ako obety pomôžu prežiť ostatným. Muži sa držali pri sebe, verilo sa, že to je najlepšia ochrana. Lenže stačil rýchly pohyb, šplechnutie vody, trochu krvi a predátori to vzali ako výzvu. 

Lákalo ich aj jediné jedlo, ktoré vojakom zostalo. Zo zásob sa zachovali predovšetkým konzervy s lančmítom. Nielenže bol veľmi slaný, takže zosilňoval smäd, tiež lákal žralokov. Vyrojili sa hneď, čo konzervy jedna skupina námorníkov otvorila, uvádza kniha The Tragis Fate of USS Indianapolis. Preto sa údajne muži prídelov radšej vzdávali. 

„V tej čistej vode ste ich mohli vidieť krúžiť. A z času na čas niektorý vyšiel k hladine, nabral námorníka a uniesol ho rovno dole. Jeden si vzal námorníka, ktorý bol hneď vedľa mňa. Jednoducho kričal alebo bol uhryznutý,“ ohliadal sa do minulosti Cox.

Akú veľkú spúšť žraloci spôsobili sa presne nevie. Doktor Haynes uvádza, že zatiaľ čo v noci do neho pod vodou „niečo“ vrážalo a obtieralo sa mu o nohy, na vlastné oči videl len jedného žraloka. Námorník Cox bol evidentne medzi hladnejšími žralokmi. „Strácali sme troch či štyroch mužov každý deň a noc. Neustále ste sa báli, pretože ste ich okolo seba videli stále. Ich plutvy ste videli každých pár minút, bolo ich niekoľko,“ hovorí. Podľa odhadov žraloci zabili približne až 150 námorníkov. Lenže celkovo vo vlnách Tichého oceánu zomrelo šesťsto mužov. Smrť si ich našla celkom inak. 

Delíriá, vymyslení Japonci a bitky

Vojaci umierali, na prudkom slnku a bez vody, predovšetkým na dehydratáciu. Mnohí zo smädu zošaleli, zo zúfalstva prepadli dojmu, že nekonečná voda okolo nich je pitná, sladká, že ponúka uhasenie ich smädu. Pitie slanej vody znamenalo smrť, jazyk a pery opuchli, dostavila sa hnačka a ešte väčšia dehydratácia. 

image

USS Indianapolis

Military History Now/Twitter

„Stali sa manickými,“ opisuje pijanov slanej vody Haynes. Tí rozumnejší a silnejší muži sa ich snažili chrániť a bránili im v konzumácii vody. Lenže potom v bitkách s pomätenými, smädnými ľuďmi stratili dobrého kolegu. Rozhodli sa nešťastníkov nechávať ich osudu. Nielen to. „Akokoľvek hrozne to môže znieť, nakoniec sme tých, ktorí to robili, odstrkávali od skupiny. Pretože sme museli,“ priznáva. 

Šialenstvo čakalo na stále viac ľudí, z mnohých dôvodov. Tiež z prechladnutia. Námorníci sa mu vo vode bránili tým, že sa navzájom priväzovali do veľkých zhlukov. Lenže chladom sa triasli aj tak. „A to viedlo k horúčkam a delíriu. Vo štvrtok začal jeden chlap kričať ‚tam je Japonec a chce ma zabiť.‘ A strhla sa obrovská bitka. Boli úplne mimo. V tú noc sa zabilo množstvo mužov. Veľa z nich sa utopilo,“ opisuje Haynes, dodáva: „Nikto ich, samozrejme, nemohol z ničoho viniť. Bola to hystéria.“

Delírium produkoval strach zo žralokov, smäd, prudké slnko aj chladná nočná voda, delirické správanie ostatných, všetko, celá kopa hrozných podmienok. Niekto v halucináciách videl ostrovy hneď na horizonte, iný začal tvrdiť, že je v kontakte s ponorkami spojeneckých síl, údajne už idú stroskotancov zachrániť. Ďalší popierali, že by sa ich USS Indianapolis potopila, nerozumeli tomu, prečo sa na ňu nevrátia. 

Najšťastnejšia chvíľa môjho života

V záchranu už vtedy asi nedúfali ani tí najodolnejší. Takmer nikto už nebol pri zmysloch. „Muži boli v kóme ľahšieho stupňa. My všetci sme boli na hrane umierania,“ spomína Haynes. Premočené záchranné vesty ich ťahali dole, z vody im vytŕčali len hlavy. 

image

USS Indianapolis

Ray E. Boomhower/Twitter

Na štvrtý deň pred poludním sa objavilo lietadlo. A pilot si ich všimol, Haynes sa údajne neskôr dokonca dozvedel, že pilot mal zapálenú vyrážku na krku, a ako si ju v lietadle šúchal, uvidel dole pod sebou topiace sa telá. „Bola to chvíľa, keď vám vhŕknu slzy do očí a zježia sa vám chlpy, viete, že ste zachránený, že vás prinajmenšom našli. Bola to najšťastnejšia chvíľa môjho života,“ neskrýval svoje pocity 2. augusta 1945 Cox. 

Neskôr priletelo ďalšie lietadlo, jeho veliteľ sa pri pohľade na umierajúcich úbožiakov a kopu žralokov okolo nich rozhodol aj napriek smerniciam pristáť na otvorenom oceáne. Do stroja naložil 56 mužov – ale stroj už neprinútil k odletu. Všetci museli čakať na záchranné lode. 

Prvá sa dostavila až v noci. „Bola tma, zrazu sa z oblohy, z mrakov znieslo silné a veľké svetlo. Myslel som si, že prichádzajú anjeli,“ spomínal Cox. Boli to svetlá lode Cecil J. Doyle. „Vedieť, že som zachránený, bol najlepší pocit, aký môžete mať,“ je si istý. Do lodí záchrancovia naložili 316 námorníkov. Dvaja z nich o niekoľko týždňov zomreli. 

Top rozhovor
menuLevel = 4, menuRoute = notsorry/news/biznis/zaujimavosti, menuAlias = zaujimavosti, menuRouteLevel0 = notsorry, homepage = false
16. november 2024 08:23