Pokusy o atentáty, ktoré sa nepodarili, dávajú príležitosť sa zamyslieť nad tým, "čo by bolo keby". Mohla by jediná guľka niečo zmeniť? Ako by vyzeral svet, keby sa narušenému Samuelovi Josephovi Byckovi podarilo uniesť v roku 1974 lietadlo a naraziť s ním do Bieleho domu? Zvýšili by sa bezpečnostné opatrenia na letiskách skôr a 11. septembra by nebol smutnou pripomienkou zmarených životov? A čo by nasledovalo, keby následkom atentátu podľahol Lenin? Stala by sa z Ruska komunistická mekka?
Takýchto otázok nám napadne nespočetné množstvo. Relevantnú odpoveď sa už nedozvieme. Každopádne, veľký podiel na tom, že rada atentátov neprebehne podľa predstáv útočníkov, má medicína. Obete vďačia za veľa rýchlym zásahom záchranárov, a hlavne pokrokom v lekárstve. Ťažko povedať, či by sa americké dejiny neuberali iným smerom, keby napríklad prezident James Abram Garfield mohol byť po atentáte prevezený do nemocnice 21. storočia. Ďalším aspektom vedúcim k tomu, že atentát nemusí byť úspešný, je aj to, že atentátnik vlastne ani úspešným byť nepotrebuje, píše sa na portáli iDnes.
Niektorí sa chcú len zviditeľniť
História potvrdzuje, že do cieľa sa dostanú tí útočníci, ktorí sa ocitnú čo najbližšie k svojej obeti a vystrelia. Tak kto by sa obťažoval hádzať výbušninu na idúce auto alebo posielať otrávenú zubnú pastu, keď pravdepodobnosť, že sa to podarí, je omnoho menšia? Tí, ktorým ide o to, aby sa zviditeľnili. Rozhárané osobnosti nie sú vždy schopné atentát geniálne naplánovať, pretože sa nechávajú strhnúť tým, že po besnení sa o nich bude rozprávať, že ich napríklad niekto ocení za originálne prevedenie.
Smrť obete pre nich vlastne nie je podstatná, zaujímajú sa skôr o svoj imidž. Chýbajú im organizačné schopnosti, nemajú disciplínu, nedokážu doťahovať veci do konca a pripraviť sa na možné zmeny. Všeobecne sa však uvádza, že osamelí impulzívni podivíni sú viac nebezpeční, pretože ich jednak doslova slepo ženie túžba po sláve a jednak sa objavujú nečakane, bez nejakého hlbšieho premyslenia, čo ochrancom znemožní sa pripraviť. Možno dajú čas tomu, aby zostrojili vražedný stroj, ale potom už s teóriou končia, vybehnúť do akcie môžu kedykoľvek.
To odhodlaní teroristi pracujú podobne ako nájomní vrahovia (často to nájomní vrahovia sú) systematicky a premyslene, obeť sledujú, nič nenechajú náhode, zbraň si starostlivo pripravujú, trénujú. V ich prípade je výsledok alfou a omegou, keď sa to nepodarí, sú sklamaní. Samozrejme, toto všetko je len generalizujúca charakteristika atentátnikov, každý sa do takýchto škatuliek nedá zaradiť, v mnohých prípadoch to ale presne tak bolo. Nechajme ale už planých slov, pozrime sa radšej na zub skutočným prípadom.
S lietadlom do prezidenta
Samuel Joseph Byck celoživotne bojoval s chudobou. Narodil sa v roku 1930 a jeho detstvo nebolo vôbec slnkom zaliate, rodičia nemali nič. Školu musel ukončiť predčasne, aby pomohol živiť rodinu. Neskôr videl nádej v tom, že narukuje, ale za dva roky bol z armády prepustený. S hľadaním práce mal potom už trvalo problémy, do toho sa oženil, narodili sa mu štyri deti. Žena to ale nejak nezvládala, požiadala o rozvod, čo bol posledný klinec do Bryckovej rakvy. Vlastne predposledný, ešte bojoval s nadváhou a nevyšlo mu podnikanie.
Depresie ho priviedli aj na psychiatriu, ale hoci sa Byck snažil situáciu riešiť a liečil sa, v hlave sa mu to preplo do módu „za všetko moje utrpenie môže prezident Nixon.“ Najskôr sa mu len vyhrážal, potom sa rozhodol konať. Richard Nixon mal byť zavraždený originálnym spôsobom. Plán mal atentátnik skutočne veľkolepý – ísť na letisko v Baltimore a prinútiť posádku dopravného lietadla, aby s ním narazila do Bieleho domu.
S revolverom a podomácky vyrobenou zápalnou bombou dorazil Byck 22. februára 1974 na letisko, vybral prvé lietadlo, čo malo hneď odlietať, a vtrhol na palubu. Piloti všetko prijali s ľadovým pokojom, oznámili útočníkovi, že samozrejme budú spolupracovať. V nestráženej chvíli ale informovali kontrolnú vežu. Akonáhle útočník zatvoril dvere, povedali mu, že s odletom bude problém, pretože kolesá podvozku sú podložené blokmi. To Bycka nahnevalo a začal strieľať. Zasiahnutý bol druhý pilot a Byck chcel, aby namiesto neho pilotovala jedna pasažierka. Tá, samozrejme, nemala o pilotovaní ani potuchy.
Celé to absurdné drama, ktoré pokračovalo ďalšou streľbou, ukončila polícia, ktorá vtrhla do lietadla. Byck bol zranený, život si ale vzal sám, keď sa strelil do hlavy. Celé to netrvalo moc dlho, všetci na palube sa ale zhodli, že im nebolo jasné, o čo ide. chorý útočník síce nezabil prezidenta, ale jeho vyčíňanie stálo život troch nevinných ľudí.
Bez straty kytice
Železná lady sa Margaret Thatcherovej nehovorilo len tak pre nič za nič. Jednak vždy nekompromisne trvala na svojich požiadavkách, jednak ju ani pokus o atentát nevyviedol z miery. Bolo včasné ráno 12. októbra 1984 a britská ministerská predsedkyňa sedela vo svojej izbe v hoteli Grand v Brightone a chystala si prejav na konferenciu konzervatívnej strany. O tom, že na mieste nie je práve bezpečne, si šuškali vrabce na streche. Ona nebola v bezpečí vlastne nikde, pretože trochu viac nahnevala Írsku republikánsku armádu. Situáciu v Severnom Írsku totiž vnímala dosť pragmaticky.
V rokoch 1980 až 1981 sa niekoľko bojovníkov IRA rozhodlo vo väzniciach držať hladovku, pretože im vadilo, že sa s nimi zaobchádzalo ako so zločincami a nie ako s vojenskými zajatcami, čo chceli zmeniť. Thatcherová ale niečo také odmietla a desať väzňov zomrelo od hladu. Tým sa dosť vyostrili vzájomné vzťahy a dalo sa očakávať, že IRA udrie.
Oddelenie pre zvláštne úlohy bolo v pohotovosti, rovnako ako polícia, nikto ale nečakal, že atentátnici budú tak rafinovaní. Približne tri týždne pred konferenciou sa v hoteli Grand ubytoval istý Roy Walsh. To, samozrejme, nebolo jeho pravé meno, v skutočnosti do hotela nakráčal Patrick Joseph Magee, rodák z Belfastu, odborník na výbušniny spolčený s IRA. Pri sebe mal bombu s dlhým časovačom, ktorá sa dala nastaviť na 24 dní dopredu. Tú potom skryl do steny kúpeľne v izbe číslo 629, kde bol ubytovaný.
Nálož explodovala presne o druhej hodine, 54 minúte 12. októbra 1984. Celkové skóre bolo desivé, bomba zabila päť ľudí a viac než tridsať ďalších zranila. Thatcherová ale mala šťastie, práve odišla z kúpeľne, kde by ju výbuch celkom určite zabil. Hodná svojej povesti sa útoku nezľakla a oznámila novinárom, že konferencia prebehne podľa plánu. Ostatní politici nekládli odpor, len vtedy po výbuchu nemali čo na seba. V obchodoch im ale vyšli v ústrety a otvorili skôr.
Vražedný zmar
Fanny Kaplanová bola na území dnešnej Ukrajiny narodená revolucionárka, ktorá bola ako Židovka utláčaná cárskou vládou. Vyrastala v búrlivej krajine aj dobe a už v 16 rokoch sa podieľala na príprave atentátu na gubernátora Kyjeva. Chystaná bomba ale vybuchla po neopatrnej manipulácii v hotelovej izbe, pričom bola zabitá chyžná a Kaplanová utrpela vážne zranenia, vrátane čiastočnej straty zraku. Bola tým pádom zatknutá a odoslaná na Sibír, kde za svoj čin tvrdo platila v galejach v soľnom dome. Keď sa ale v roku 1917 vrátila zo zajatia, rozhodne to nebola skrotená anarchistka.
Minimálne jej je pripisovaný neúspešný pokus zbaviť sa Lenina. Bolo to v roku 1918 a predsedu ruskej boľševickej vlády zasiahli dva výstrely. Zbraň mala z kabelky vytiahnuť istá žena, keď Lenin práve prechádzal davom k svojmu autu. Či to bola Kaplanová, nie je isté. Počas mučenia pri výsluchu sa ale priznala, vraj útočila preto, že Lenin je zradcom revolúcie, a následne mala byť usmrtená veliteľom kremeľskej stráže. Jej telo ale záhadne zmizlo. A záhad bolo viac, Leninovi sa podarilo uzdraviť, aj napriek tomu povolal „múdrych“ boľševických lekárov a odmietal odvoz do nemocnice.
Akonáhle išlo o kubánskeho vodcu Fidela Castra, mala CIA jasno – elimináciu je nutné zvážiť, znelo. Prvé spyknutie CIA malo vodcu zdiskreditovať, pred prejavom pre ľud v televízii mal dostať psychotropné drogy alebo mu mala byť do topánok ukrytý látka, po ktorej stratí telesné ochlpenie. Nakoniec to bolo zavrhnuté a povolala sa mafia, ktorá mu mala otráviť jedlo. Ale tá zlyhala, na čo sa CIA ponáhľala s novým nápadom. Čo tak usmrtiť mušľou s výbušninou do miest, kde sa Castro potápal? Alebo mu dať smrtiace baktérie priamo do výstroji? Skvelé nápady sa nestretli s ohlasom a tajnú ofenzívu nakoniec odvolal prezident Johnson.