Nevieme si ani len predstaviť, čo táto maďarská gynekologička musela prežívať, keď zachraňovala životy, pričom ohrozovala aj ten svoj. My sa bližšie pozrieme, kto bola Gisella Perl a čím si zaslúži našu pozornosť.
Bola židovkou
Gisella Perl pochádzala z Maďarska. Už v mladom veku sa javila ako nadaná študentka, ktorá v 16-tich rokoch ako jediná Židovka ukončila strednú školu. Oplývala veľkými akademickými cieľmi a so svojím snom študovať medicínu sa obrátila na svojho otca. Ten na začiatku váhal, pretože sa obával, že Gisella opustí judaizmus. Bola ale neoblomná.
Na dôkaz toho, že to myslí vážne a snažiac sa zahnať otcove obavy, prišla po niekoľkých mesiacoch za ním s modlitebnou knižkou, ktorú od neho dostala. „Prisahám na túto knižku, že nech ma život zavedie kamkoľvek, za akýchkoľvek okolností, vždy budem dobrou pravou Židovkou,“ povedala mu, píše sa na portáli History.
Jej otec napokon súhlasil s tým, aby išla študovať medicínu a po rokoch u nej zaplatil prvý pacient. Z peňazí, ktoré si zarobila, kúpila otcovi novú modlitebnú knižku, na ktorej bolo vyryté jeho meno.
V roku 1944 pracovala ako gynekologička, vydala sa za chirurga, ktorý žil v Židovskom gete s jej rodinou v Maďarsku. V marci 1944 bola Gisella s manželom, synom, rodičmi a ďalšou rodinou poslaná do Osvienčimu, kde ju od rodiny rozdelili. Gisella ale mala ešte jednu dcéru, tá však bola ukrytá v nežidovskej rodine. V Osvienčime pracovala ako gynekologička v nemocnici, kde ju pridelil doktor Mengele.
Zo začiatku boli zákroky bežné
Keď začínala pracovať ako doktorka v Osvienčime, jej zákroky boli bežného charakteru. „Musela som obväzovať zakrvavené rany, ošetrovať zlomené rebrá a čistiť rany,“ opisovala. To ale netrvalo dlho a jej úlohy sa pomaly sťažili. Jej úlohou bolo totiž informovať doktora Mengeleho, ktorého prezývali aj ako Anjel smrti, o všetkých ženách, ktoré boli tehotné.
Narozprával jej, že tieto ženy budú poslané do iného tábora, kde im poskytne lepšiu výživu. „Ženy začali bežať priamo k nemu a hovorili mu, že sú tehotné,“ hovorila Gisella.
Lenže žiadna lepšia výživa ani starostlivosť tehotné ženy nečakala, a túto krutú pravdu si uvedomila aj samotná Gisella. „Tieto ženy boli odvedené do výskumného bloku, aby ich použili ako pokusných králikov, a potom dva životy hodili do krematória,“ opísala.
V tom momente sa rozhodla, že ženám bude pomáhať, hoci tým riskovala aj vlastný život. Bolo to pre ňu skutočne náročné, a to nie len kvôli tomu, že nemala žiadne lieky či nástroje, nebola pripravená ani morálne.
Niektoré otehotneli priamo v Osvienčime
Samozrejme, nepredstavuj si žiadne romániky, ktoré by skončili tehotenstvom. Ženy v Osvienčime boli brané čisto ako sexuálne objekty, ktoré dôstojníci zneužívali pre svoje vlastné pohnútky. Našli sa ženy, ktoré už tehotné do tábora prišli, ale väčšina otehotnela práve preto, že boli znásilnené.
Dokonca mali vyhradený priestor, kde muži znásilňovali a obťažovali ženy, a to aj napriek nariadeniu, ktoré zakazovalo sexuálne aktivity so židovskými ženami. Dôstojníci si práve pre ich pôvod dovoľovali a boli k ženám násilní. Neskôr ženy obvinili zo zvádzania dôstojníkov.
„Bola som s mamou a videli sme tieto ženy v pruhovaných uniformách so svetlými vlasmi, niektoré ich mali dlhšie ako iné. A ja si pamätám, ako som sa matky pýtala, prečo ony môžu mať vlasy a my nie. Matka mi povedala, že preto, lebo sa tak esesákom páčili. Nikdy som nevedela, čo to vtedy znamenalo,“ povedala jedna preživšia.
V niektorých prípadoch sa ale sex používal aj ako výmenný obchod. Príkladom je žena, ktorá potrebovala šnúrku a vedela o mužskom väzňovi, ktorý ju mal. Snažila sa ho presvedčiť tým, že mu dá svoj prídel jedla, ale on mal záujem o jej telo. Preto niektoré ženy, aj napriek tomu, že boli znechutené, ponúkli svoje telo výmenou za to, čo potrebovali. A práve niektoré takéto výmeny skončili aj neželaným tehotenstvom.
Gisella Perl potraty vykonávala uprostred noci a tehotenstvo ukončovala holými rukami, bez nástrojov, anestézie, obväzov či antibiotík. Okrem toho vykonávala aj pôrody, ak žena bola v neskorom štádiu. Prebiehali v tichosti a v určitých prípadoch, na požiadanie, musela novorodencov zadusiť, aby zachránila život matky.
Gisella sa venovala aj ošetrovaniu rán, ktoré spôsobili esesáci ženám na prsiach bitím a bičovaním. „Liečila pacientky svojím hlasom, rozprávala im krásne príbehy, hovorila im, že jedného dňa budeme mať opäť narodeniny, že jedného dňa budeme opäť spievať,“ písalo sa v knihách venovaným práve životu Giselly.
Tábory zatvorili
Koncentračné tábory či plynové komory boli Nemci nútení zatvoriť v roku 1945, keď sa blížili ruské vojská. Presne v tomto roku, ako sa píše na stránke BBC, Gisella pomohla na svet plačúcemu a kričiacemu bábätku. Rozdiel bol v tom, že toto dieťa mohlo žiť. Dieťa priviedla na svet matka Marusa, ktorej stav sa po pôrode začal zhoršovať.
Gisella vedela, že musí ženu operovať, ale nemala žiadne nástroje. Preto vyšla von a narazila tam na britského vojaka, ktorého poprosila o dezinfekciu a vodu. „O pol hodiny neskôr som mala vodu, dezinfekčný prostriedok, mohla som si umyť ruky a vykonať operáciu, nie ako bezmocný väzeň, ale ako lekárka,“ spomínala vo svojich memoároch z roku 1948.
Gisellu následne presunuli do tábora pri Hamburgu a o dva mesiace neskôr do Bergenu-Berslenu. Po skončení vojny a oslobodení ľudí z tábora Gisella začala hľadať svoju rodinu. Zistila však, že bola jediná preživšia. Napokon sa predsa len našla jej dcéra, ktorá bola živá. V roku 1947 ju celá tá ťarcha zo všetkých činov prinútila pokúsiť sa o samovraždu.
Po tomto neúspešnom pokuse sa presťahovala do Spojených štátov, kde prednášala lekárom či iným odborníkom ako veľvyslankyňa šiestich miliónov ľudí, ktorí boli zabití počas holokaustu. A napokon v roku 1951 získala americké občianstvo, presťahovala sa do New Yorku a začala pracovať v nemocnici Mount Sinai, kde sa špecializovala na neplodnosť.
O nejaký čas si otvorila vlastnú ordináciu na Park Avenue a jej poslaním sa stalo prinášať na svet nový život. Svoju prax vykonávala celkovo 43 rokov a pomohla pri pôrodoch 3-tisíc zdravých detí. Napokon sa v roku 1979 presťahovala do Izraela, aby bola so svojou dcérou a vnukom. Zomrela 16. decembra 1988 vo veku 81 rokov.
