Vážili takmer dva kilogramy, merali 56 centimetrov, niesli porcelánovú hlavu a telo im prepájali drevené kĺby. A v trupe mali fonograf s dvadsaťsekundovými nahrávkami v niekoľkých verziách. Bábiky ich preriekavali, zatiaľ čo krútili hlavou zo strany na stranu.
Brilantný vynálezca si od bábik produkovaných vo svojej továrni vo West Orange sľuboval veľa. Predovšetkým to bol prvý pokus reprodukovať zvuk na komerčné, zábavné účely. Grandiózne sa však nepodaril.
„Bude to Edisonov posledný elektrický módny výstrelok,“ velebil podľa serveru Weird Historian nápad na bábiky v roku 1988 denník The Daily Argus , „nielenže bude ona hračka veľmi zisková, navyše vloží geniálnemu vynálezcovi na krk ďalší vavrínový veniec.“
A naozaj, všetko tomu nasvedčovalo. Thomas Alva Edison sa rozhodol vdýchnuť detskej hračke hlas. Do telíčka každej bábiky nechal implementovať miniatúrny model svojho fonografu, ktorého kónický amplion viedol k sérii dierok v jej hrudníku. Nimi mali znieť do priestoru verše uspávaniek.
V továrni ich nahrávali Edisonove zamestnankyne, bolo ich okolo osemnásť a stali sa tak, mimochodom, vôbec prvými umelkyňami v sektore zvukových nahrávok.
Drahé nepodarky
Podľa serveru Arts and Culture bábik vyrobil vynálezcov podnik na desať tisíc, kontrolou kvality však prešlo niečo cez dva a pol tisíc. Napriek tomu začali vyrážať na pulty, aby dobyli srdcia detí a peňaženky rodičov. Bábika bez šiat stála desať dolárov, vybavená garderóbou dvadsať, to v prepočte obnáša dnešných 200 a 500 eur.
Lenže už po niekoľkých mesiacoch sa predajcom a následne továrni začali vracať. „Prišlo nám späť dosť vašich bábik, a povedali by sme, že niečo je zlé,“ oznamoval Edisonovej továrni v apríli roku 1891 zástupca bostonského dodávateľa bábik firmy Horace Partridge & Co. A ďalší biznismeni sa pridávali.
Fonografické zariadenie sa často kazilo, bolo veľmi krehké, vzhľadom na to, že s bábikami majú zaobchádzať deti, ktoré spravidla nie sú príliš opatrné. Bábiky totiž nemali motorček a udržiavať fonograf v chode museli milé deti sami s pomocou kľučky. Nijako trvanlivé neboli ani drevené kĺby.
Najväčší problém však bol s tým, čo malo byť esom bábik – hlas. Niektoré hračky vôbec nehovorili, iným hlásky postupne slabli. Lenže pravý problém spočíval v tom, že pokiaľ bábiky uspávanky recitovali, bolo to ešte horšie.
Bábiky zo záhrobia
deti od nich odvracali zrak, zapchávali si ušká. Snažila sa schovať pred hlasom, ktorý vynikal zdeformovanou neprirodzenosťou, plochým zvukom, ktorý akoby vychádzal zo záhrobia. „Miesto okúzľujúceho, spevavého detského hlásku pripomínal zvuk, ktorý sa dral z hrudníkov bábik, hlas týranej, vydesenej ženy, ktorá bola nútená zastreným, kvílivým hlasom predčítať verše pod hrozbou fyzického trestu,“ ako farbisto opisuje server The Vintage News.
Celý nápad sa skončil veľkým krachom a na Edisonovi si zmlsli noviny, ktoré predtým jeho nápad tak vynášali do nebies. Hlásky malých kreatúr sa odsudzovali ako „ploché, neprirodzené skučanie“. Dokonca ani samotný vynálezca nezastieral, že hlas bábik nie je podarený. „Hlas oných monštier bol na počúvanie nadmieru nepríjemný,“ priznal sám.
„Bábiky mali kratučký moment, kedy boli brilantným nápadom, obchodne však zlyhali,“ uzatvára v magazíne The Smithsonian Carlen Stephens z Thomasa Edisona National Historical Park v New Jersey.
Poučil sa z komerčného prepadáku Edison? Nie. Preniesol sa cez neho s optimizmom vynálezcu, ktorý pozerá ďalšie výzvy. A viac sa o neho nestaral, usudzuje Paul Israel, autor knihy Edison: A Life of Invention. „Nemyslím, že by Edison rozumel príliš dobre spotrebiteľským trhom.“ Zo svojich chýb v oblasti experimentovania vyvodzoval ponaučenie, zo svojich podnikateľských kiksov nie.
A osud všetkých tých bábik? Väčšina zmizla v prepadlisku dejín. Zvyšné hororové porcelánové monštrá sú dnes veľkou zberateľskou vzácnosťou. Jednu vlastné spomínané Edisonovým múzeom. Dve sú v majetku Robina a Joan Rolfových a vošli do známosti v roku 2015, kedy ich majitelia zverili do rúk odborníkov, aby dali ich záhrobným hláskom zaznieť. Sami sa toho nikdy neodvážili, aby citlivý mechanizmus nezničili, opisuje denník The New York Times. V laboratóriu sa to podarilo. Básničky reprodukované hororovým hlasom tak dokážu desiť aj po viac ako jednom storočí.