Len málokto zažil v živote niečo podobné ako Marina Chapman. V útlom detstve ju uniesol kolumbijský gang, ktorý ju nechal samú uprostred džungle napospas osudu, kde ju vychovávala skupina kapucínskych opíc.
Po niekoľkých rokoch strávených v džungli, keď úplne zdivočela a dokázala komunikovať len zvieracou rečou prišla záchrana. No nie taká, akú by si predstavovala.
Prvá spomienka
Marina sa narodila v Kolumbii v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Z čias, ktoré prežila so svojou rodinou si toho veľa nepamätá. Jej prvou spomienkou je až moment únosu, ktorý sa podľa nej mal udiať asi v roku 1954. V tom čase boli v Kolumbii gangy, ktoré obchodovali s deťmi bežné, píše portál Mirror.
Marina si spomína na pocit, že sa za ňou zakrádajú neznámi muži. Následne si pamätá už len moment, keď jej ktosi priložil ruku s bielou vreckovkou na tvár a ona omdlela. Prebudila sa v kamióne, hlboko v kolumbijskom dažďovom pralese, kde ju skupina mužov prinútila vystúpiť a nechala ju uprostred džungle.
Dodnes nechápe prečo to urobili. Najskôr si myslela, že sa po ňu vrátia, no nikdy sa to nestalo a štvorročná Marina bola odkázaná sama na seba.
Ujali sa jej opice
O svojich zážitkoch napísala knihu s názvom Dievča bez mena, v ktorej opisuje, že spočiatku dúfala, že natrafí na nejakých ľudí, ktorí ju zachránia. Hlboko v džungli však nebolo žiadneho človeka. Marina spomína ako plakala a kričala, no nikto neprišiel. Kráčala hustým lesom a hľadala cestu späť alebo známky ľudského života – ale žiadne sa nenašli.
Nakoniec natrafila na rozšírenú skupinu kapucínskych opíc. Uľavilo sa jej. Neboli to síce ľudia, ale podľa Marininých slov mali ľudské črty a cítila sa bezpečnejšie v ich blízkosti. Rozhodla sa teda usadiť v časti džungle, kde sa zdržiavali.
Spočiatku ju ignorovali. Marina nevedela, čo má jesť, a tak začala kopírovať ich správanie, aby prežila. Sledovala, ktoré orechy a bobule jedia. Jedla zvyšky banánov, ktoré opiciam spadli zo stromu a pila vodu z ich napájadiel. Skupina opíc ju začala akceptovať, až keď sa vzdala ľudských návykov. Prestala rozprávať a začala chodiť štvornožky.
Ako hovorí pre Guardian, spočiatku ju len tolerovali, no po čase si vytvorili puto. „Jedného dňa jeden z mladších pristál na mojich pleciach, a ak ťa nikdy v živote neobjali a toto zviera ti prelezie cez plece a položí ti ruky na tvár, poviem ti, že je to ten najkrajší dotyk,“ spomína.
Stali sa jej rodinou
Marina si je istá, že bez kapucínov by v nehostinnom prostredí džungle neprežila. Až keď si ju „adoptovali“, začala cítiť nádej. V knihe spomína ako jej jedna opica, ktorú teraz volá dedko, raz zachránila život. Marina mala zrejme otravu jedlom, ktorá jej spôsobila silné bolesti brucha. Zvíjala sa v agónii a myslela si, že zomrie, keď jej jeden kapucín pomohol.
„Pevne mi stisol ruku, potom mnou začal mierne triasť. Strkal do mňa, akoby bol rozhodnutý nahnať ma niekam inam,“ opisuje Marina. Opica ju priviedla k blatistej vode a prinútila ju napiť sa z nej. To jej pomohlo vyvrátiť obsah žalúdka a po pár dňoch sa zotavila.
Opice ju naučili liezť po stromoch, rozbíjať orechy pomocou nástrojov a nájsť si lôžko na stromoch. Postupne dokonca začala chápať zvuky, ktoré vydávali. Boli jej rodinou až do momentu, keď Marinu "zachránila" dvojica pytliakov. V tom čase mala asi desať rokov. „Jedného dňa bola pravidelná kakofónia prerazená bezprostredne nebezpečným volaním jednej z opíc,“ opisuje v knihe. Marina uviazla v jednej z loveckých sietí a skončila v rukách pytliakov.
Predali ju na prostitúciu
Po šiestich rokoch života v džungli sa Marina dočkala záchrany. Nie však takej, akú by si predstavovala. Po tom, čo ju pytliaci predali nevestincu v Cúcute na severovýchode krajiny zažila ďalšiu ťažkú skúšku osudu. Dlho tam však nezotrvala, pretože bola príliš divoká, a tak skončila na ulici a živila sa kradnutím.
Neskôr sa jej podarilo nájsť prácu slúžky v jednej rodine. Išlo však o mafiánov, ktorí ju zotročili. Skutočnej záchrany sa dočkala až od susedky Maruje, ktorá ju poslala k svojej dcére Marii do hlavného mesta Kolumbie Bogoty. Keď mala Marina 14 rokov, Maria ju adoptovala a dovolila jej vybrať si svoje vlastné meno.
Marinina nová rodina podnikala v obchode s textíliami, a keďže sa jej dobre darilo svoje deti, vrátane Mariny poslali za lepším životom do Bradfordu vo Veľkej Británii. Tam pracovala ako opatrovateľka a spoznala svojho manžela Johna Champmana, s ktorým má dve deti.
Neuveriteľný príbeh
Marinin príbeh vyvoláva aj isté pochybnosti. Skeptici tvrdia, že Marina si celý príbeh vymyslela. Hoci má isté medzery a niektoré údaje sú sporné, odborníci za tým vidia traumu, ktorú Marina v detstve utrpela.
Jej knihu, ktorú jej pomohla napísať najmladšia dcéra Vanessa, spočiatku nechcelo vydať žiadne vydavateľstvo. Nakoniec sa jej ju podarilo vydať v roku 2013 a odvtedy budí záujem verejnosti. Stanica National Geographic o nej nakrútila dokument s názvom Woman raised by monkeys.