Tridsať rokov existencie samostatného Slovenska je príležitosťou sumarizovať, ako vyzerá kapitalizmus na Slovensku. Mečiarov kapitalizmus mal jednu maličkú, ale zásadnú chybu. Chcel ho robiť s kamarátmi, ktorí na to nemali, lebo im chýbali vedomosti a peniaze. Výsledok poznáme – čo mohli, to zobrali domov, ostatné sanovali banky a správcovia konkurzných podstát. Dzurindova vláda pochopila, že kapitalizmus sa bez peňazí urobiť nedá, a tak pozvali kapitál zo zahraničia.
Veľké a stredné slovenské firmy, ktoré boli podkapitalizované s obrovskými investičnými dlhmi, sa stali súčasťou medzinárodných korporácií. Tie časť podnikov zveľadili, časť spustošili, ale všeobecne treba konštatovať, že zaviedli novú kultúru podnikania a systémy, akými sa riadia medzinárodne korporácie. Ich podnikanie na Slovensku bolo výzvou pre ďalších investorov, ktorí ocenili aj daňové prostredie, ktoré bolo aj na európske pomery veľmi progresívne.
Smerácke vlády ťažili z týchto výdobytkov, ako aj priaznivého ekonomického prostredia, až dovtedy, kým neprišli s myšlienkou realizácie vlastného ekonomického modelu. Nevedeli presne, čo chcú, ale zhodli sa na tom, že treba zvyšovať dane a takto získané peniaze rozdať voličom, tým existujúcim aj budúcim. Na to potrebovali zriadiť veľkú byrokraciu, aby to všetko zvládli.
V rámci tohto ušľachtilého cieľa zničili vyššími a novými daňami slovenskú strednú vrstvu podnikateľov. Táto vrstva sa zrodila vedľa veľkých medzinárodných korporácií ako dodávateľ výrobkov alebo poskytovateľ služieb. Oni boli tí, ktorí uverili kapitalizmu, začali podnikať ako malé, najmä rodinné firmy a svojou húževnatosťou dokázali byť efektívni a pružní. Smerácke vlády vytvorili absurdnú fikciu kapitalizmu bez podnikateľov: peniaze, ktoré získali, rozdali v minimálnych mzdách, vytvorili systém s viac ako 200 sociálnymi dávkami, ktoré sú hlavnou príčinou toho, že nezamestnanosť je väčšinou nad šesť percent. Týmto znehodnotili prácu poctivých zamestnancov a vytvorili generácie, ktoré nikdy nepracovali, a odovzdali to ako príklad svojim deťom.
O súčasno-minulej vláde iba toľko, že nenávidia podnikateľov, nechcú riešiť ich problémy, ale chamtivo kradnú ich majetok vysokými daňami. Jediným pozitívom bola snaha znížiť administratívnu záťaž podnikateľov. Súbežne však náklady na chod štátu narastajú a kvalita štátom poskytovaných služieb padá. Také beznádejné podnikateľské prostredie na Slovensku nikdy nebolo.
Za 30 rokov je slovenský štátny aparát ideologicky vycvičený, že najväčším nepriateľom je podnikateľ a potom občan. Namiesto toho, aby slúžili, sú kontrolórmi, pýtajú čoraz viac kompetencií a kladú viac administratívnych prekážok podnikateľom aj občanom.
Politické elity s výkrikom, že my nemáme nič s podnikateľmi, nechcú počuť o problémoch. Sú presvedčení, že iba oni vedia, ako treba riadiť štát, žijú izolovane od reálneho života. V celej postsocialistickej Európe neexistuje štát, kde sú podnikatelia takí ignorovaní a spoločensky takí zneuctení ako na Slovensku.
Na záver iba jedna malá poznámka pre politikov. Väčšinu ľudí zamestnávajú podnikatelia, súkromné firmy produkujú väčšiu časť HDP, nositeľmi inovácií je práve súkromný sektor. Možno existuje úspešný model aj bez podnikateľov, ale nie na tomto svete.
Autor je predseda Predstavenstva spoločnosti Slovnaft.