Mnoho zásadných udalostí, ktoré menili svet či históriu, naštartovala mladícka vášeň. Tá – často naivnou nazývaná – rebélia, nespokojnosť so statusom quo, snaha zmeniť veci nekompromisne, okamžite a často nemysliac na to, čo sa môže stať, ak to nevyjde.
V týchto dňoch sme si pripomenuli udalosť, v ktorej dôležitú úlohu zohralo študentské hnutie. Nie je pravda, že nemali čo stratiť, ale mali odvahu to risknúť. Našťastie sa Václavák ani Gotko nezmenili na Tchien-an-men. Málokto však mohol tušiť, ako to dopadne.
Nedávno som v reakcii na názory mladého politika čítal komentár "starého" o tom, že pochopí veci, keď bude mať hypotéku a deti. Že zmúdrie. Ak nachádzanie kompromisov, skláňanie hlavy a stratu energie meniť veci nazývame zmúdrením, tak OK, súhlasím. Niektorí politici asi naozaj zmúdreli vstúpiac do parlamentu. Pred tým, ako získali mandát, šli po svojich ideáloch, chceli meniť veci, mali chuť a odvahu. Veď ak by to nevyšlo, robili by to, čo predtým. Niektorí z nich teraz riešia najmä, ako tam zostať, ako nestratiť príjem, na ktorý si už zvykli, ako neurobiť chybu. Lebo veď, čo budú robiť, ak to nevyjde?
A to je škoda.
Vekom asi strácame iskru. Ideály. Odvahu. Robíme kompromisy a držíme pusu mysliac si, že tak je to lepšie. Nesťažujeme sa čašníkovi na polievku, aby nám nenapľul do halušiek. Rodičia neriešia zlú učiteľku, aby sa nemstila na ich deťoch. Zamestnanci nekritizujú zamestnávateľa, aby neprišli o prácu. A v skutočnosti je to všetko ešte horšie. Polievka bude nakoniec stále nejedlá, keď nikto nič nepovie, učiteľka bude ďalej „od veci“ a zamestnávatelia neurobia nič pre to, aby sa zlepšili a v konečnom dôsledku zlepšili aj situáciu zamestnancov.
Takýmto „zmúdrením“ dosiahneme pravý opak. V mene hľadania nekonfliktných riešení obetujeme možnosť zlepšiť veci. Tak celkovo. Lebo veď áno, riskujeme svoj vlastný malý komfort v mene väčšieho a osožnejšieho komfortu väčšej časti populácie. A to sa niektorým zdá nemúdre.
Možno aj je. Neviem. Avšak ja som fanúšikom vášne, nadšenia a energie, ktorú dokážu ľudia najmä v mladosti koncentrovať a nechať vytrysknúť niekedy nečakaným smerom a s ešte nečakanejším účinkom. Nechce sa mi zmieriť s tým, že môj osobný komfort je viac ako moje presvedčenie, alebo že splátka hypotéky je dôležitejšia ako svedomie. No lebo nie je.
Bez toho nadšenia mladých ľudí, ich vraj naivnej odvahy, ochoty riskovať všetko v 89-tom, by sme tu dnes asi neboli v takom komforte, ako sme. Nepatrili by sme k najcivilizovanejšej časti sveta, nemali by sme slobodu slova či tlače. Aj preto vždy, keď vidím odhodlanosť, snahu búrať zabehnuté štandardy v mene vyšších cieľov bez ohľadu na to, ako naivne vyznievajú, už dnes v mojom veku načúvam im a fandím.
Nech svet menia na svoj obraz tí, ktorí ešte nemajú deti a hypotéky a ktorí v ňom budú žiť o niečo dlhšie ako my.
Držím palce, nech vám to vyjde.