Žil som v Kolumbii päť rokov. Túto krajinu preslávil chýrny rozprávač a spisovateľ ovenčený cenami a priazňou čitateľov Gabriel García Márquez. Bolo by nosením dreva do lesa, aby som hodnotil jeho literárne úspechy a prínosy pre svetovú literatúru, ktoré sú navyše notoricky známe. Na to sú tu iní. Sú určite aj takí, ktorí ho osobne a dobre poznali. Moje osobné spomienky sú len obyčajné čriepky z jeho zložitého životného kaleidoskopu, ale vypovedajú o Márquezovom občianskom, neliterárnom profile a jeho politických názoroch.
Rodná hruda ho pálila
Aj keď bol Kolumbijčanom vychádzajúcim z vnútorných tradícií svojho národa, na svoju vlasť zanevrel a posledných tridsať rokov žil v Mexiku. Nepoznám vnútorné dôvody jeho rozhodnutia, ale keby som si dovolil veľmi špekulovať, potom možno preto, aby bol bližšie k „svojej“ milovanej Kube. Do svojej rodnej krajiny chodil málo, výnimočne, skôr vôbec, ani za svojou sestrou, nehovoriac o ďalších príbuzných a priateľoch.
Raz však napriek tomu prišiel. Dôvodom však nebola rodinná návšteva, ako by si niekto mohol myslieť, ani návrat do jeho v knihách magicky ospevovaných dediniek a mestečiek na karibskom pobreží vrátane rodného Aracataca, kde prežil svoje detstvo a mladosť.
Prilákalo ho stretnutie teroristicko-marxistickej organizácie FARC s prezidentom Pastranom v San Vicente del Caguán v kolumbijskej džungli 7. januára 1999. Aj ja som tam vtedy bol. Mňa pozvala kolumbijská vláda, jeho pozval sekretariát nelegálnej vojenskej organizácie FARC. Ten vtedy velil asi 20000 ozbrojencom, ktorí sa neštítili žiadnych zločinov na kolumbijskom ľude. Unášali, vydierali, drancovali, rabovali banky, väznili zajatcov ako v stredoveku, vraždili, vyhadzovali do povetria celé budovy. Boli a sú to banditi. Sú aj najväčším a najmocnejším narkokartelom na svete.
Štátny smútok
Prezident Juan Manuel Santos po jeho úmrtí vyhlásil štátny trojdňový smútok. Chápem. Bol to velikán. Lepšie povedané, jeho dielo bolo veľké, ba ohromujúce. Sám však prepadol akejsi magickej túžbe či ilúzii, keď sa neodhodlal aktívne sa zúčastniť na revolúcii, aspoň sa na nej „podieľal“ prostredníctvom svojich priateľov. Pekne zo svojho nového sídla v Mexiku. Bol to revolucionár v lakovkách a nie v tých zablatených gumákoch FARC-u, ktoré sa stali temným symbolom ich krutosti.
Stretnutie s jeho sestrou
Gabova sestra Aida síce vyhlásila, že bude požadovať, aby jeho telo bolo prevezené do Kolumbie, no pri našom poslednom stretnutí veľa vrelosti z jej strany k svojmu bratovi nevyžarovalo. Vtedy, v čase uväznenia našich dvoch občanov na Kube (Jana Bubníka a Ivana Pilipa), ma Černín poveril, aby som sa pokúsil o spojenie s Márquezom a požiadal ho, ako Fidelovho osobného priateľa, o intervenciu v prospech našich občanov. Naše ministerstvo asi netušilo, že slávny spisovateľ už dávno žije v Mexiko City. Podarilo sa mi však dosiahnuť stretnutie s jeho sestrou, vtedy žijúcou v Bogote. No tá ma prekvapila, lebo vraj so svojím bratom skoro vôbec nekomunikuje. Tým sa moja misia skončila.
Mám doma v knižnici takmer všetky jeho diela, ale mal som smolu a veľkého Gaba som, bohužiaľ, spoznal nielen krátko, ale navyše z jeho občiansky neveľmi dobrého svetla. Na poslednej stránke jeho memoárov Žiť, aby som mohol rozprávať (Praha 2003) čítam jeho možno signifikantné priznanie:„... dodnes ani ja sám neviem, kto som“.
Mnislav Zelený, antropológ, ihned. cz