Rok 2013 v českej politike charakterizuje monumentálna Volebno-politická transformácia. Začala sa zvolením Miloša Zemana v priamej prezidentskej voľbe v januári, pokračovala cez dramatický a neštandardný pád Nečasovej vlády, vymenovanie Rusnokovej vlády, ktorá dôveru Poslaneckej snemovne nezískala, snemovnými voľbami v posledný októbrový víkend a následnými rokovaniami o zostavení novej vlády.
V rámci tejto transformácie predstavuje dva jednoznačne najdôležitejšie fenomény priama voľba prezidenta, v ktorej bol zvolený Miloš Zeman, a vzostup politického hnutia ANO 2011 Andreja Babiša.
V decembri sa uskutočnila uzavretá diskusia s istým bývalým politikom, ktorá sa odohrala podľa pravidiel „Chatham House“ – môže sa reprodukovať čokoľvek, čo bolo povedané, no nesmie sa hovoriť, kto to povedal, ani žiadny uvedený výrok pripísať žiadnej konkrétnej osobe. Na tejto diskusii bola nastolená otázka, či vo svetle všetkého, čo nasledovalo, nebola zmena ústavy a premena voľby prezidenta z nepriamej na priamu fatálnou chybou.
Na túto otázku odpovedal, že nie, že samotná priama voľba nie je až natoľko zlá vec, ale že zlý bol vývoj, že konkrétne ústavné inštitúcie nepraktizovali akési sebaobmedzenia. Pri všetkej úcte, takú odpoveď považujem za absolútne naivnú. Vôbec nechápe logiku fungovania ústavných inštitúcií. Človek, ktorý takto odpovedal, má v obľube britský westminsterský model: silná Dolná snemovňa a z nej vychádzajúce silná vláda (kabinet ministrov na čele s prvým ministrom, čiže premiérom) – to je všetko. Ďalšie ústavné inštitúcie (kráľovná, Snemovňa lordov, Najvyšší súd) sú mocensky nezaujímavé.
Lenže tvorcovia našej ústavy sa neinšpirovali až natoľko týmto britským modelom ako americkými Listami federalistov. A podľa nich je večnou tendenciou každej štátnej inštitúcie expandovať nad svoje predpísané medze. Preto nemáme unitárny systém silnej osi Dolná snemovňa – vláda, ale „tripolárny“ model legislatíva – exekutíva – justícia. Zavedenie priamej voľby prezidenta, odvodenie jeho legitímnosti nie od vôle parlamentu, ale ľudu, dáva úlohe prezidenta bezprecedentne vyššiu váhu. V tom má Miloš Zeman pravdu, či už sa to niekomu páči alebo nie.
V rámci nášho ústavného systému zavedenie priamej voľby prezidenta ústavnú rovnováhu vážne narušilo a vychýlilo. A bolo trestuhodné, že tí pravicoví poslanci a senátori, ktorí za priamu voľbu hlasovali, si to dostatočne neuvedomovali. Do konca svojich životov by sa za to mali svojim pravicovým voličom ospravedlňovať.
Druhým významným politickým fenoménom roku 2013 v Českej republike je vzostup a úspech hnutia ANO 2011. Vzniklo ako hnutie protestné, hnutie občanov nespokojných s Nečasovou vládou a politikou stredo-pravej koalície. Preto pôvodne väčšina jeho členov alebo sympatizantov stála naľavo od stredu.
Na jar 2013 si však ANO uvedomilo, že nespokojného ľavicového voliča primárne získajú ČSSD, KSČM či populisti hrubšieho zrna, ale že nespokojnosť s politikou Nečasovej koaličnej vlády je značná aj u tradičných voličov stredu. Preto vo svojej politike urobilo obrat doprava a nakoniec získalo v októbrových voľbách viac hlasov od voličov napravo než naľavo od stredu.
Môže ANO tento úspech ešte niekedy zopakovať, alebo je len „na jedno použitie“? To sa ešte uvidí. Pred ANO je teraz voľba, či chce zostať naďalej protestným hnutím, alebo sa stať štandardnou stranou.
Protestným hnutím zostane len ťažko, lebo vstupuje do vládnej koalície a bude dôležitou súčasťou vlády. Pritom však práve protestný charakter ANO bol jednou z dvoch najväčších príčin jeho úspechu v októbrových voľbách. Tým, že vstupuje do vlády, vzdáva sa jedného zo svojich dvoch najvýznamnejších politických aktív.
Ak by sa ANO chcelo stať štandardnou stranou, potom bude pred ním dilema, či stranou viac stredo-ľavou, alebo stredo-pravou. Po volebnom výprasku ODS a TOP 09 od ich pravicových voličov by ANO mohlo ašpirovať na nového hegemóna pravice. Andrej Babiš by sa mohol pokúsiť z ANO urobiť obdobu toho, čo v rokoch 1991 až 1992 urobil Václav Klaus z ODS.
Roman Joch, Česká pozice