Každý podnikateľ a manažér, ktorý kedy riadil čo i len trochu väčší projekt vie, že keď nastane krízová situácia, prvá vec ktorú musíte mať, je plán. Kríza COVID-19 je možno najväčšou krízou, akej sme kedy čelili a ja som dodnes nezaznamenal, že by naša krajina mala nejaký spoločný a systematický plán, ako jej čeliť. Skôr tu prebieha akási nezmyselná súťaž, kto vymyslí a presadí práve ten svoj plán.
Zároveň platí aj jedna ľudová múdrosť, že najhoršia je smrť z pojašenia. A to znamená, že pokiaľ sme dnes zistili, že vlastne nemáme konkrétny plán (určite je to nepríjemné zistenie), nemôžeme začať panikáriť a obviňovať jeden druhého – musíme ten plán pripraviť a začať sa podľa neho správať. Verte mi, že žiadna iná cesta na riešenie krízy neexistuje. Nieže u nás na Slovensku – nikde vo svete.
Nemám najmenší dôvod a ani oprávnenie hovoriť napríklad vláde, aký plán a s akými opatreniami má nastaviť pre riešenie krízy COVID-19. Moja zodpovednosť je viazaná na tisíce pracovných miest našich zamestnancov a ich rodín. To znamená, že musíme udržať výrobu, udržať dodávateľsko – odberateľské vzťahy a chrániť zdravie a bezpečnosť našich ľudí najlepšie ako sa dá.
Na toto všetko máme plán a držíme sa ho. A nie sme sami – podobné plány majú všetky veľké firmy na ktorých úspechu a fungovaní táto krajina stojí. Naše plány sa riadia platnými zákonmi, nariadeniami a pravidlami. Neporušujeme ich a ani ich neobchádzame. Naopak snažíme sa ich vylepšovať a prispôsobovať konkrétnym reáliám.
Hlbšia a systémová spolupráca kľúčových zamestnávateľských zväzov a vlády mi však chýba. Bolo tu viacero pokusov, ale ani jeden sa nepretavil do skutočne systémovej spolupráce, ktorá by „videla“ ďalej než len po prvý roh.
Najlepšie to vidieť na pláne podpory zamestnanosti, kde vláda nielenže vypočula, ale aj zrealizovala a dokonca v čase aj zdvojnásobila systém podpory pre zachovanie pracovných miest. To je presne ten príklad, kedy sme spoločne dokázali dohliadnuť po ten prvý pomyselný roh a relatívne rýchlo a relatívne dobre sme zabránili prvej hroziacej vlne rastu nezamestnanosti. Tento systém podpory je určite najlepšie fungujúci „covid systém“ aký sme tu za osem mesiacov videli a to pritom vôbec nie je ideálny. Ale je to iba bod „A“. Síce bol a je nutný, ale za ním majú nasledovať body „B,C,D ...atď.“ Samotný bod „A“ totiž netvorí ten plán o ktorom je tu reč.
Jedným z výsledkov absencie komplexného a uveriteľného plánu, ktorý dnes sledujeme, je rastúce napätie v celej spoločnosti. A nemyslím tým iba nejaký politický konflikt, ktorý určite tiež nie je vítaný. Podľa mňa je veľmi nebezpečné, že v čase, kedy pravdepodobne smerujeme do najvážnejšej fázy celej krízy COVID-19, začínajú na rôznych úrovniach spoločenského systému prepukávať rôzne formy odporu, neposlušnosti a vzdoru.
A to je presne to, čo dnes potrebujeme zo všetkého najmenej. Otázka znie – môžeme za to viniť majiteľov reštaurácií, barov, alebo fitnescentier? Alebo starostov a primátorov? Tým prvým ide často o holé prežitie a tí druhí už zase častokrát nevedia, ako a za čo majú riadiť svoje samosprávy a služby občanom. A to nie sú vymyslené príbehy – je to už pomaly každodenná realita.
Pokiaľ je pravdou (tvrdia to naozaj špičkoví vedci a odborníci), že ideme do najťažšej fázy krízy COVID-19 z hľadiska možného náporu na preťažené zdravotníctvo, tak je skutočne najvyšší čas na to, aby sme si nastavili realizovateľný, uveriteľný a akceptovateľný plán. Plán za ktorý sa budú vedieť postaviť všetky (alebo aspoň drvivá väčšina) relevantných spoločenských, vedeckých, hospodárskych, politických, alebo aj kultúrnych autorít. Tak, aby sa takýto plán mohol aj zrealizovať a mal dostatočnú podporu verejnosti.
Inak môžeme mať zakrátko naozaj vážny problém.