Nie som fanúšikom akejkoľvek paniky, určite však pestujem potrebný rešpekt a návyk nechodenia von. Mojim spoločníkom je manžel a pivo rovnomenného názvu ako populárny vírus. Zľutovali sme sa nad ním, lebo v panike sa ho ľudia boja. Napokon vždy máme niečo, čo panuje nášmu rebríčku strachov.
To, že sa radi bojíme, je jasné. Článok o tom, ako niekto dobodal svoju družku, bude určite populárnejší než kritická správa o triedení odpadu. Akákoľvek tragédia nám spôsobuje zvláštne chvenie, pri ktorom ako „dobrý človek“ zalomíme rukami a ako „človek so srdcom“ povieme, aké je to strašné. Otemňovanie už aj tak dosť temného temna je priam sociálna povinnosť. Ľutovať ľudí v núdzi, klebetiť akože súcitne o rodinnom nešťastí iných, pribrzdiť pri dopravnej nehode, aby sme možno čo-to zahliadli. Hlad nášho ega po strašidelnom sa takto automaticky sýti.
Aktuálnu koronu nezľahčujem. Nesie so sebou ohrozenie života. Dnes mi však tento líder v rebríčku strachov slúži k zamysleniu sa v trochu odbočenej súvislosti. Ešte pred pár týždňami sme sa prioritne báli víťazstva nami neobľúbenej strany vo voľbách, nejaký čas dozadu to boli fašisti, keby sme šli ďalej, našli by sme požiare. Celospoločenský rebríček strachov sa však mieša s tými našimi individuálnymi. Top jeden teda aktuálne môže byť korona, ale u niekoho aj strach zo šéfa, prípadne z nevery partnera, z ohrozenia kolegom, z vlastného zlyhania, z budúcnosti, z minulosti, z čoho si len zmyslíme. Lebo pointou strachu je, že si ho sami doslova zmyslíme.
Každý si v sebe nosí aj osobný dlhodobý strach. Často sa spája s niečím z detstva. Napríklad strach z opustenia, alebo z nedostatku lásky, sa v dospelosti premení na žiarlivosť a chorobnú túžbu po uznaní. Tieto evergreenové strachy si tak nosíme podvedome celý život na priečke číslo jeden. Prejavujú sa v našich každodenných reakciách a z vedenia v hitparáde ich dokáže zhodiť občasné trhanie zubu, autonehoda, ohovárajúca esemeska, ktorú omylom pošleme ohováranému, a iné lahôdky, ktoré nám rozbúchajú srdce.
Báť sa je niekedy prirodzené. Žiť v strachu je devastačné. Živiť svoje strachy je choré. No nejako to asi robíme všetci. Teraz, keď je korona naším víťazom hitparády, je možno čas si všímať aj zvyšok nášho rebríčka a to, koľko si doň sami hlasujeme. Lebo nech sa vo svete deje čokoľvek, každý pozná aj tú svoju koronu. Proti nej vakcínu nemáme, ale oddnes si môžeme každý deň po jedle nakvapkať viac vedomého riedidla do nášho strachu.