Vpád vojsk Varšavskej zmluvy smutne potvrdil, ako veľmi opovrhujú totalitné režimy individuálnym právom rozhodnúť sa. A to nielen pri jednotlivcovi, ale dokonca aj pri celej krajine. Netreba vysvetľovať, že za kolektívnymi záujmami sa alibisticky skrýva zopár nadradených jedincov pripravených nanucovať ostatným svoje predstavy aj násilím.
Dnes vidíme, že kolektivizmus – typický pre socializmus a fašizmus – je blízky aj časti konzervatívcov presadzujúcich svoje náboženské či nacionalistické vízie. Nie náhodou sa s posilňovaním individuálnych práv spája práve liberalizmus, ktorý tak veľmi neznášajú.
Samostatná téma je, ako individualizmus v spoločnosti pomáha ekonomickému rastu a tu vidieť, že krajiny s dlhou tradíciou rešpektovania osobných slobôd sú na tom omnoho lepšie.
Samozrejme, inklinácia k individualizmu či kolektivizmu má mnohé kultúrno-spoločenské dôvody, ja si však dovolím skratku: dôležitú úlohu zohráva šport.
Je nespochybniteľný fakt, že najpopulárnejší futbal má na ekonomiku výraznejší podiel ako ostatné odvetvia. Otázne však je, aký odkaz zanecháva tým, ktorí sa na tvorbe HDP budú podieľať inak ako športom.
A práve tu som sa inšpiroval statusom poslankyne Romany Tabak, ktorá s prejavom súhlasu zdieľala staršie vyjadrenie bývalého futbalistu a dnes telocvikára v Londýne Juraja Kakasa. Podľa neho je telesná v Británii úplne iná ako sme zvyknutí na Slovensku. „Venujeme sa výlučne loptovým hrám, netreba sa trápiť s gymnastikou či nekonečnými behmi okolo ihriska,“ uviedol. Môj známy, ktorý pre zmenu učí telesnú v Nemecku, nad tým trocha prekvapivo krútil hlavou.
Neriešme však, do akej miery je vyjadrenie nepochopením voľnejších osnov a zamyslime sa nad dôsledkami ignorovania základných športov. Lyžiari sa učia padať na gymnastike, mnohí športovci naberajú kondíciu práve aktivitami z atletických učebníc. Navyše, keď sa dnes pozrieme po sociálnych sieťach, mnoho ľudí našlo životný balans práve vďaka „nekonečným behom“ a či napríklad joge, ktorá sa v požiadavkách na ohybnosť od gymnastiky až tak nelíši.
Druhá vec je, že šport a najmä futbal určite nie je na našich školách v menšine, naopak, skôr dominuje na úkor iných. Práve preferencia futbalu už od škôl, kde tvorí podstatnú časť hodín telesnej výchovy, podporuje kolektivistický prístup, a to najmä s jeho negatívami. Delíme sa na dve súperiace skupiny, čo často prerastá do agresívnej nenávisti. Futbaloví ultras sú často agresívnejší ako fanúšikovia bojových športov.
Tiež platí, že „zápas“ ťahá pár jedincov, komu sa nechce, ten sa zvezie, alebo si to odtrpí. Na telesnej i v spoločnosti. To je hlavný odkaz. Tiež často vidíme alibizmus a hľadanie výhovoriek. Súper hral nečisto, rozhodca to nevidel, publikum bolo neprajné. A podobne...
Skúsme to porovnať s atletikou a vrcholiacimi majstrovstvami Európy. Je to šport, ktorý ukazuje, že každý má právo vybrať si vlastnú cestu (konkrétne disciplínu), aj podľa telesných špecifík. No hlavne je zrejmé, čo treba urobiť pre úspech.
Netreba si však mýliť individualizmus a sebectvo. Ak ste na ME videli záverečnú „klaňačku“ desaťbojárov, našli ste v ňom úctu k súperom, a to najmä preto, že každý vie, že poraziť musí najmä sám seba. Nacionalizmus ide bokom, môžeme byť fanúšikmi slovenských prekážkariek Emmy Zapletalovej a Daniely Ledeckej, no fenomenálny hattrick ich holandskej súperky Femke Bolovej nás nenaplní závisťou, ale obdivom.
Kým nenaučíme deti, že svoj úspech majú vo vlastných rukách, budú hľadať príčiny neúspechu u iných a nadšene vítať „osloboditeľov“, ktorí nasilu či dobrovoľne ponúknu boj proti spoločnému nepriateľovi. A to „len“ za cenu osobnej slobody.