Richardovi Rybníčkovi niet čo závidieť. Vstup do vysokej politiky ohlásil celkom rozumne v čase, keď vrcholilo rozčarovanie pravicového voliča, takže bol silný dopyt po „normálnej“ pravicovej strane.
Medzičasom sa však situácia zmenila – KDH resuscituje Alojz Hlina, voliči Mosta si zvykli, SaS sa pevne usadila okolo trinástich percent a ostatní čakajú na progresívnu ponuku. Nie je preto celkom jasné, komu sa Rybníček vlastne ponúka, no hlavný problém je v inom. Konkrétne vo floskuliach, ktoré nám núka.
Teda blúznenie o „kantonoch“ na pôdoryse „prirodzených regiónov“ s výrazne posilnenými kompetenciami a zavedenie zmiešaného volebného systému.
Pokusy sme tu už mali, ibaže narazili na problém prirodzeného maďarskojazyčného regiónu, ktorý je na Slovensku politickou nemožnosťou. A potom, napríklad hneď za Bratislavou je prirodzený región Záhorie, ktorý však nemá jedno centrum. Postaviť Záhorákov pred voľbu, či bude centrum v Skalici, Senici alebo Malackách by v podstate znamenalo vyhlásiť občiansku vojnu.
Zmiešaný volebný systém je azda ešte o čosi horší nápad. Totiž, väčšinová voľba je síce extrémne nespravodlivá, ale produkuje jasné parlamentné väčšiny, a teda stabilné vlády.
Túto výhodu však zmiešaný systém eliminuje, a tak stráca právo na existenciu. Lebo reči o tom, ako si ľudia túžia voliť vlastných regionálnych zástupcov, sú jednoducho lži.
Najnovšie sme to videli v prípade českého Senátu, kde si svoje silné regionálne osobnosti prišlo zvoliť pätnásť percent ľudí. Rybníček si ako dlhoročný komunálny politik všetko uvedené nepochybne uvedomuje. Čiže sa páčivými sloganmi snaží získať moc za iným účelom, ako deklaruje. Jedného takého sme tu nedávno mali. Už je na ceste do Luxemburgu.