Jeden z najzaujímavejších poznatkov na celom brexite je moment prekvapenia, ktorý so sebou priniesol. Reálne s ním nepočítal, vychádzajúc z reakcií, takmer nikto. Alebo vôbec nikto. Stačí sa pozrieť na vývoj niekoľko hodín po ohlásení výsledkov. Zástancovia Leave sa priznávajú, že nie všetko, čo sľubovali, je tak úplne pravda. Nikto nevie, kedy a ako sa uplatní článok 50 Lisabonskej zmluvy. Či sa počká na nové voľby a premiéra, alebo s tým začneme už teraz. Či odchod nemôžu nakoniec zablokovať Škóti. Vyjadrenia eurolídrov tiež nie sú práve jednotné, postoje viac či menej ostré. Zrejme sa začne diskusia, či by za to mali niesť zodpovednosť aj Juncker a spol.
Povedzme si pravdu: brexit zmenil tézu, z ktorej vychádzali nekritickí zástancovia EÚ, ale aj jej zarytí odporcovia. Teda že únia tu vždy nejako bude. Teraz prišiel prvý príklad, keď všetci s prekvapením pochopili, že to tak byť nemusí. A táto situácia nám dáva dobrú šancu povedať si, čo ďalej. Lebo vystúpenie Británie vôbec nemusí znamenať začiatok konca, ako mnohí predikujú. Na výber sú dva pomerne jednoduché prúdy. Buď budeme federalizovať a integrovať viac alebo nie. Treba si vybrať so všetkým, čo to so sebou prináša.
Teda v prípade cesty „viac Európy“ vzdanie sa časti kompetencií národných štátov, najmä v zahraničnej a fiškálnej politike. Alebo na druhej strane návrat k základnej myšlienke zóny voľného obchodu a teda aj zvýšenie tlaku na národné štáty a národných politkov, aby príčetne spravovali svoje krajiny. A v tomto prípade menej možností alibisticky hovoriť, že to nie my, ale Brusel. Kritici môžu vzniesť výčitku, že veď o tomto debatujeme a polemizujeme roky rokúce. Áno, niekedy viac, inokedy menej. Ale fakt, že Európska únia nie je neotrasiteľný spolok, by mala konečne dať tejto téme prioritu číslo jeden. Bolo by dobré ukázať aj ľuďom dolu, že vieme, čo robíme, a kam ideme. Celkom by to v nich mohlo vyvolať pocit dôvery.
Dokonca aj kritikom únie by sa možno uľavilo, ak by videli nejaké smerovanie. Možno by ho už aj s miernou úľavou akceptovali a skôr by hovorili o hraniciach nastavenia budúceho európskeho modelu. Nie je totiž nič horšie, ako nerobiť nič. Alebo skĺznuť do zbytočného krízového manažmentu, lebo sme niečo opäť podcenili.
A na záver k samotnej Británii. Nie je nič originálne na tom povedať, že táto euroskeptická protiváha bude EÚ chýbať. Treba však rozhodnutie Britov akceptovať ako legitímne. Ak sme doteraz považovali referendum za štandardný demokratický inštitút a Britov za výkvet európskej civilizácie, je pokrytecké o nich teraz hovoriť ako o extrémistoch a zradcoch. Jednoducho sa rozhodli, ako chceli. Zatiaľ sa kvôli tomu nezačala ani ďalšia vojna, ani sa nekonala apokalypsa, nevyzerá to ani na vymretie civilizácie. Iba nás to všetkých tak trocha, pozitívne či negatívne, prefackalo. A verme, že nakoplo.
Marcela Šimková
StoryEditor
Britská facka, ktorá by mala nakopnúť Európu
Šok z ostrovov by nás mal podnietiť k debate, akú úniu chceme.