Neschopnosť slovenských politikov za 23 rokov riešiť problémy v školstve prináša svoje ovocie. A tentoraz nejde o protestný štrajk učiteľov, ktorým bývalý minister sľúbil zvýšenie platov, a sľub nedodržal. Ide o štatistiku slabých žiakov, ktorú zverejnilo OECD. Slabí žiaci sú takí, ktorí síce vedia čítať, ale nedokážu sa prostredníctvom čítania učiť a nerozumejú základným matematickým operáciám. Navyše, v budúcnosti na to doplatí ekonomika celého štátu.
A v porovnaní s rokom 2003 sú naše výsledky v tejto štatistike strašidelné. Medzi 15-ročnými žiakmi máme 16304 takých, ktorí sú slabí v matematike a 16752 slabých v čítaní. To je viac ako štvrtina zo všetkých 15-ročných na slovenských školách. Treba ešte niečo dodať, aby ste boli zo stavu školstva zdesení? Toto už nie je debata o tom, či si učitelia zaslúžia vyššie platy alebo nie, alebo či majú právo štrajkovať pred voľbami. Tu nám OECD ponúka jednoznačné čísla. S naším školstvom to ide od desiatich k piatim. A pribúda nám žiakov, ktorí ani nechápu, čo toto slovné spojenie znamená.
V porovnaní s našimi susedmi alebo vyspelými krajinami EÚ sme v hodnotení slabých žiakov zaznamenali jednoznačne najhorší výsledok. Nikomu ich nepribudlo toľko ako nám. Poliaci sa, naopak, dokázali v rozpätí rokov 2003 až 2012 výrazne zlepšiť. Čiže nejde o všeobecný trend. Naši susedia vedia, ako tento stav zvrátiť. A sme to my, kto robí niečo zle. Možno práve to, že nerobíme nič, respektíve nerobíme to, čo by sme mali. Len meníme ministrov ako na bežiacom páse a počúvame, ako konečne treba urobiť reformu školstva. Ale nikto ju neurobí. Človek až začína mať pocit, že aj páni ministri boli slabí žiaci. Vedia, čo sa má robiť, ale nevedia ako.