Nebolo to tak dávno, čo Čína investovala predovšetkým do baní v Latinskej Amerike. Potom prišiel pre Európu krízový rok 2009, a než sme sa stihli spamätať, čínski investori sa chopili príležitosti, aká sa vyskytne hádam len raz za storočie – nakúpiť významné svetové podniky a prestížne značky prakticky vo výpredaji.
Priame čínske investície na starom kontinente pritom do roku 2004 prakticky neexistovali. A v roku 2009 stále dosahovali len 3 miliardy dolárov. No odvtedy tu Číňania preinvestovali 55 miliárd. Záujem mali hlavne o privatizáciu strategických podnikov – získali napríklad významné podiely v talianskych a portugalských energetických podnikoch (ktoré okrem iného podnikajú aj v Latinskej Amerike), či v kľúčovom gréckom prístave Piraeus (takmer dve tretiny surovín do Číny prevážajú grécke lode). Čínski investori si však začali rýchlo robiť zálusk aj na prestížne značky. Po kúpe automobilky Volvo tak prevzali napríklad aj väčšinový podiel v talianskom výrobcovi jácht Ferreti. Kúpa známych značiek je skrátka pre čínske firmy pohodlný spôsob, ako preniknúť na nové trhy, získať nové technológie a know-how. Číňanom totiž rastú príjmy a sami sú hladní po luxuse a technických hračkách.
Teraz, keď vedia špičkové produkty robiť aj sami, je v plnom prú- de tretia fáza – čínske firmy sa snažia zlepšiť svoje postavenie na západných trhoch. Nemajú to vôbec ľahké. Napríklad Huawei si v USA vyslúžil obvinenia, že predstavuje bezpečnostné riziko a v EÚ zas podozrenia z dumpingu. Ako vlani vysvetľoval zakladateľ firmy Žen Čeng-fej, potrebujú sa zbaviť nálepky „záhadnej firmy“ a vybudovať si meno, no hlavne dôveru u zákazníkov aj európskych vlád. Ako to plánoval dosiahnuť? No predsa zakladaním výskumných centier priamo v Európe.