Názory a politické postoje Margaret Thatcherovej mali tri roviny: explicitný ekonomický neoliberalizmus (renesancia klasického liberalizmu), asertívny britský a západný patriotizmus, a do tretice implicitný morálny a hodnotový (neo)konzervativizmus.
Na ekonomický, politický i civilizačný marazmus Západu v 70. rokoch 20. storočia reagovala adekvátne. V situácii vysokej nezamestnanosti a vysokej inflácie vo Veľkej Británii nerozširovala štátny sektor, ktorý bol neefektívny, ale sektor súkromný. S jej menom je neodmysliteľne spojená myšlienka i prax privatizácie. Jej cieľom bolo vytvoriť spoločnosť vlastníkov, podnikateľov, proste ľudový kapitalizmus. V tomto zmenila nielen pravicu (ktorá dovtedy chcela socialistický sociálny štát konzervovať), ale aj ľavicu. Po Thatcherovej už ani socialisti nechcú hospodárstvo znárodňovať. A tým bola aj veľkou inšpiráciou pre demokratických štátnikov v postkomunistickej strednej a východnej Európe po roku 1989.
Po druhé, na komplex viny a pochybnosti Západu o sebe samom – kvôli kolonializmu, imperializmu atď. – reagovala zdôrazňovaním hodnôt slobodnej a demokratickej spoločnosti zoči-voči skorumpovaným diktatúram tretieho sveta a komunistickým tyraniám. Slobodný a demokratický Západ poskytuje svojim občanom oveľa viac slobody než iné spoločnosti – teda je lepší než ony. Západný patriotizmus je v poriadku a hrdosť na Západ je dobrá.
Keď sa argentínska junta a diktátor Galtieri pred 31 rokmi rozhodli, že Falklandské ostrovy v južnom Atlantiku majú byť ich – bez ohľadu na prianie obyvateľov ostrovov, Margaret Thatcherová argentínskej junte ukázala tvrdosť. V krátkej, ale krvavej vojne ju porazila, priblížila jej pád a návrat demokracie v Argentíne. Bola tvrdou oponentkou sovietskeho komunizmu, hlavnou spojenkyňou amerického prezidenta Ronalda Reagana, ktorý v 80. rokoch minulého storočia so sovietskym komunizmom nechcel koexistovať, ale ho chcel zničiť. Vždy trvala na zachovaní západného a britského nukleárneho odstrašujúceho arzenálu; odstrašujúceho agresiu voči vlastnej spoločnosti hrozbou následnej jadrovej odplaty, a tak zaručujúceho mier a bezpečnosť. V roku 1983 podporovala rozmiestenie amerických rakiet stredného doletu s jadrovými hlavicami v západnej Európe, ktoré mali kompenzovať už dávno rozmiestené sovietske jadrové rakety SS-20. Západnému pacifistickému hnutiu, požadujúcemu jednostranné nukleárne odzbrojenie Západu – čo fakticky bola v tom čase samovražedná politika, neustúpila ani o krok.
Po agresii Saddáma Husajna proti Kuvajtu v auguste 1990 bola rozhodnou stúpenkyňou použitia vojenskej sily proti nemu. Bola presvedčená, že nevyprovokovaná agresia musí byť potrestaná. V opačnom prípade by to povzbudilo všetkých potenciálnych agresorov všade vo svete a svet by sa stal oveľa nebezpečnejším miestom. V 90. rokoch taktiež požadovala tvrdý postup proti Miloševičovi, ktorého považovala za príčinu balkánskych tragédií.
Podporovala vstup postkomunistických krajín v strednej a vo východnej Európe do NATO. Bola oduševnenou atlantistkou a rovnako ako Winston Churchill stúpenkyňou spojenectva s USA.
A konečne po tretie, stelesňovala presvedčenie, že ekonomicky (a politicky) úspešná môže byť len tá spoločnosť, ktorá vyznáva určité cnosti. Konkrétne tie typické pre anglickú protestantskú strednú triedu (ku ktorej patrila) a ktorými sú pracovitosť, nezávislosť, striedmosť, samostatnosť, činorodosť, tvorivosť, ochota nebyť druhým na ťarchu, slušnosť a usilovnosť. V tomto presvedčení, že plnohodnotný život v slobodnej a demokratickej spoločnosti si vyžaduje určité cnosti, bola z morálneho a kultúrneho hľadiska (neo)konzervatívna.
Bola inšpiráciou pre milióny slobodymilovných ľudí všade na svete. A pre mnohých samotným stelesnením slobody.
Americký kongresman Dick Armey, ktorý bol v druhej polovici 90. rokov v republikánskej hierarchii v Snemovni reprezentantov človekom číslo dva, raz povedal: „Keď počujem slovo sloboda, predstavím si dve dámy. Americkú Sochu slobody a britskú lady Thatcherovú.“ Takým bola symbolom a takou realitou.
Roman Joch, Občanský institut, Praha