Nariekanie nad fiktívnym šetrením silnie a nálepka “rozpočtový jastrab” sa pomaly ale isto stáva nadávkou. V Európe sa do čela rebélie postavili Francúzi, ktorí okresávanie deficitov odložili na neurčito a Taliani, ktorí ho otvorene vzdali. A pridávajú sa ďalší. Šetrenie nám vraj poškodilo a európsku ekonomiku môže zachrániť jedine rozbehnutie tlačiarní na peniaze v kombinácií s vyššími štátnymi výdavkami.
Menší zádrhel tohto presvedčenia spočíva už v tom, že žiadne šetrenie sa doteraz vlastne nekonalo. Dlh eurozóny v pomere k HDP narástol zo 66 percent v roku 2007 na 93 percent v roku 2013. Nárast dlhu bol nie veľmi prekvapivo najdramatickejší na juhu. Grécko dosiahlo po niekoľkých kolách záchranných balíčkov a čiastočných odpisov hranicu 175 percent. Portugalský dlh sa medzičasom prakticky zdvojnásobil na 129 percent HDP.
A hoci vyššie verejné výdavky ani vyšší dlh k obnove rastu ekonomiky nikde nepomohli, stále sa nájde dostatok takých, ktorí veria, že tentokrát to už vyjsť skrátka musí. Len to treba skúsiť vo väčšom.
No ak by tu bola aspoň vzdialená nádej, napríklad takému Japonsku by sa teraz malo mimoriadne dariť. Krajina vychádzajúceho slnka sa obdobnými problémami ako Európa prebíja už dve dekády. A skúsila každý z keynesiánskych receptov, ktoré dnes mnohí s úplnou samozrejmosťou ordinujú aj Európe. Napríklad minulý rok hospodárilo Japonsko s deficitom 8,4 percenta a verejným dlhom 245 percenta HDP. Oba ukazovatele sú najvyššie spomedzi rozvinutých krajín. A oživenie tamojšej ekonomiky stále v nedohľadne…
Problém pri tom nespočíva v tom, že by sa snažili málo. Stačí sa pozrieť do histórie. Medzi rokmi 1992 a 1995 skúsili japonskí politici dokopy šesť rozpočtových stimulov vo výške 65,5 bilióna yenov. V apríli 1998 nasledoval ďalší stimul vo výške 16,6 bilióna yenov. Takmer polovica peňazí šla do obnovy infraštruktúry. V novembri 1998 nasledoval ďalší vo výške 23,9 bilióna yenov. Nezabralo. O rok to teda Japonci skúsili znovu s balíčkom 18 biliónov yenov. A v októbri 2000 znovu s balíčkom 11 biliónov yenov. V priebehu desiatich rokov tak japonskí politici vyskúšali desať stimulov v celkovej hodnote 135 biliónov yenov (v prepočte takmer 10 biliónov dnešných eur). No krajinu neposunuli ani o centimeter bližšie k zotaveniu. Jediným úspechom celého snaženia bol astronomický nárast dlhu.
Žiadne snaženie by však nebolo úplné bez tlačenia peňazí. Základná úroková sadzba v krajine preto nepresiahla jedno percento už 18 rokov. Nízke úroky samé o sebe by však boli málo a preto Japonská centrálna banka (BoJ) skúsila aj masívne nákupy dlhopisov. Po nedávnom prepade ekonomiky sa rozhodla program ešte vystupňovať a včera oznámila svoj zámer zvýšiť nákupy japonských štátnych dlhopisov na objem 8 až 12 biliónov yenov mesačne (v prepočte 56 až 85 miliárd eur). V praxi to znamená, že tamojšia centrálna banka sa zrejme stane výhradným kupcom každomesačných 10-biliónových emisií japonských štátnych dlhopisov. Podľa odhadov by sa tak BoJ mohla stať polovičným vlastníkom celého trhu s japonskými dlhospismi už do roku 2018.
A čo ďalej? Hlasy volajúce po ďalšom rozpočtovom stimule už môžu prekvapiť len ťažko. Recept na krízu ostáva napriek pochybným výsledkom rovnaký - stimulovať do omrzenia.