V posledných dňoch ma v súvislosti s parlamentnou a mediálnou diskusiou o privatizácii Slovenských elektrární (SE) zaujali dve pozoruhodné vyhlásenia ministra financií Kažimíra. Povedal, že hodnota SE sa blíži k nule, a že všade na svete je privatizácia normálny jav, len u nás sa z nej stalo neslušné slovo.
Naozaj pozoruhodné. Najskôr k nulovej hodnote Slovenských elektrární. Taliansky investor zaplatil za 66 percent akcií SE 840 miliónov eur, prevzal kontrolu nad podnikom a začal ho riadiť tesne pred tým, ako nastúpila v roku 2006 prvá vláda Roberta Fica. Odvtedy ubehlo deväť rokov, z toho sedem a pol vládne na Slovensku Robert Fico a rezort hospodárstva riadia ministri za Ficovu stranu Smer. Štát je stále vlastníkom 34 percent akcií a má zastúpenie v orgánoch SE, a. s. Za roky 2006 až 2014 vyprodukovali SE, a. s., zisk vo výške 3,2 miliardy eur, vlani to bolo 243 miliónov eur. Vôbec neboli vyplácané dividendy, takže všetok zisk sa reinvestoval, najmä do dostavby Jadrovej elektrárne Mochovce, do ktorej Enel dotlačil Fico. Ak napriek tomuto všetkému dnes Kažimír tvrdí, že skutočná hodnota SE, a. s., je blízka nule, tak je to minimálne pozoruhodné. Stratové SE, a. s., mali počas privatizácie hodnotu 840 miliónov eur, po deviatich rokoch ziskového fungovania majú hodnotu blízku nule? Vyvoláva to viacero otázok. Napríklad, čo robili nominanti štátu (teda Smeru) v orgánoch spoločnosti počas posledných viac ako siedmich rokov, keď dopustili, aby k tomu došlo? A je vôbec možné, aby to bola pravda? Jediné logické vysvetlenie by bolo, že investície do JE Mochovce (do ktorých Enel tlačila Ficova vláda a aj on osobne) boli také nevýhodné a nezmyselné, že to výrazne znehodnotilo hodnotu celej spoločnosti. Ďalšia možnosť, samozrejme, je, že to pravda nie je a že Kažimírovo vyjadrenie je len súčasťou nátlakovej hry Ficovej vlády s cieľom odkúpiť akcie SE od Enelu čo najlacnejšie.
Kažimírove výroky o zlom imidži privatizácie na Slovensku sú taktiež pozoruhodné. Z účelového škandalizovania privatizácie si totiž jeho šéf urobil politickú agendu už pred mnohými rokmi. Jeho kritika bola napriek jej účelovosti a nepravdivosti pomerne úspešná. Presvedčivý bol aj preto, že on privatizáciu naozaj z duše nenávidel. Výrazne totiž zužovala priestor pre kšefty v prospech jeho mecenášov a pre „zháňanie peňazí vlastnou hlavou“. Stala sa teda prekážkou toho, čo je pre Fica a jeho stranu v politike najdôležitejšie.