Tento piatok podľa všetkého dôjde k historickému zlomu. Všetko v Európskej únii smeruje k fiškálnej federalizáciu alebo k jej miernejším podobám. Politik väčšinou nie je dosť zodpovedný, aby svoje dlhy platil (prečo by mal, nech to zaplatí budúcnosť alebo naši susedia!), a tak je potrebné túto drahú a nebezpečnú hračku hromadného ničenia usmerňovať. Materializuje sa len to, o čom sa píše už dávno: buď zjednotenie, alebo rozpad.
Európa si toho dnes už veľa požičať nemôže. Ide o to, ako dlhy splatiť. Presnejšie, kde si ešte párkrát naposledy požičať, požičané peniaze naposledy použiť na niečo rozumného a potom už len splácať. Splácať a brzdiť tým svoje ekonomiky, znižovať výdavky, prípadne znižovať dane, obmedzovať štát a usilovne pracovať na konkurencieschopnosti tak, aby nás do budúcnosti mohlo ťahať niečo iné ako dlh a (čo nebol prípad Česka) umelé bubliny v bankovníctve, hypotékach atď. To jednoducho nijaký politik sám od seba neurobí. To musíme urobiť spolu.
Žijeme vo svete, keď národ už dávno nie je suverénny. V ekonomike už vôbec. Ani americký Fed nemôže ísť proti trhu a len tak si určovať kurz dolára (teda devalvovať), stálo by to priveľa peňazí. To len my máme dojem, že naša centrálna banka suverénna je (nemáme predsa euro) a dokáže liečiť devalváciou.
Fiškálna politika tiež nefunguje na úrovni národa, ale skôr regiónov. Federalizované financie sa nebudú rozdeľovať na úrovni štátov, ale regiónov. Tým sa Európska únia dostane bližšie k ľuďom a preskočí onen zbytočný prežitok národného celku. Ekonomika dávno nefunguje v národoch, ale v odvetviach a regiónoch, ktoré hranice štátu nepoznajú. V tomto zmysle nie je federalizácia taká strašidelná, pretože právomoci štátu nepôjdu len hore, ale aj dole. Koniec koncov takto už dávno funguje štrukturálna aj kohézna pomoc v rámci Európskej únie.
A čo (z)môže Česká republika? Veľa nie. Je to ako lepiť náplasti na zlomeninu. Mali by sme sa snažiť byť vždy v „rýchlejšej“ časti možnej dvojrýchlostnej Európy. To nám historicky vždy pristalo. V tomto smere by sme mali robiť všetko pre to, aby sme pôsobili stabilne (zatiaľ tak pôsobíme) a snažiť sa byť súčasťou vpred kráčajúceho celku, ktorý spolu vie ľahko obchodovať, hovoriť a rokovať (čo nevieme). Naša ekonomika má na oveľa viac, ako naša politická elita.
Tomáš Sedláček
ekonóm
Hospodářské noviny