V súčasnosti prebieha diskusia o strednom školstve, v rámci ktorej sa objavujú radikálne vyjadrenia o zrušení gymnázií či ukončení financovania časti odborného školstva. Na tejto diskusii najviac prekvapuje rýchlosť a ľahkosť vyslovených úsudkov.
Ich výsledkom je len zbytočný nárast animozity gymnázií a stredných odborných škôl – kto na úkor koho existuje. Vrcholom tejto diskusie je osočenie premiéra, že jeho syn študuje na gymnáziu, a nie na odbornej škole.
Oba typy škôl pritom majú nezastupiteľnú úlohu v našom vzdelávacom systéme. Otázkou je, či môžu stredné odborné školy za to, že gymnáziá prijímajú aj slabých žiakov. A, naopak, či môžu gymnáziá za to, že stredné odborné školy sú často odtrhnuté od praxe a produkujú aj takých žiakov, ktorých nikto nepotrebuje?
Úlohou gymnázií je komplexne pripraviť žiakov na úspešné štúdium na vysokej škole. Prirodzene by na ne mali ísť len dobrí žiaci. To, že prijímajú aj slabších žiakov, nie je len chyba gymnázií, ale aj nedostatok v súčasnosti nastaveného systému financovania, ktorý je založený výhradne na normatívoch. Riešením by mohla byť kombinácia normatívu a kvalitatívnych výsledkov stredných škôl, napríklad maturity a úspešnosti absolventov na špičkových univerzitách. To by umožnilo, aby gymnáziá mohli otvoriť aj triedy s nižším počtom žiakov.
Na súkromných gymnáziách treba urobiť poriadok tam, kde sa nižšia kvalita nahrádza vyberaním poplatkov od rodičov. Preto je nevyhnutné, aby boli stanovené rovnaké pravidlá na úroveň prijatých žiakov. Napríklad výsledky celoštátneho testovania či prijímacie konania pre všetky typy gymnázií. Ich dodržiavanie musí kontrolovať štátna školská inšpekcia, ktorá musí dať súhlas aj na vznik každého nového verejného či súkromného gymnázia.
Ak sa zamyslíme nad počtom gymnázií, treba vychádzať z počtu uchádzačov o štúdium na vysokých školách. Tých by malo byť približne 55 až 60 percent z populačného ročníka. V takom prípade sa 30 percent žiakov študujúcich na gymnáziách ukazuje ako optimálny.
Úlohou stredných odborných škôl je vzdelávanie na výkon povolaní a odborných činností. Najmä zamestnávateľská verejnosť tvrdí, že vzdelávacie programy nie sú v súlade s ich požiadavkami, teda s požiadavkami praxe. Áno, je to pravda, ale pravdou je aj to, že samotní zamestnávatelia toto vzdelávanie zanedbávajú a nechávajú v tejto snahe odborné školy samotné. Bez vzájomnej koordinácie je odborné vzdelávanie nemysliteľné.
Zabúda sa aj na to, že od roku 2009 je v platnosti úplne nový zákon o odbornom vzdelávaní a príprave, ktorý umožňuje výrobnej praxi formou motivačných štipendií vytvárať aj finančné stimuly na podporu študentov. Na podporu vytvárania lepších podmienok bol zriadený aj neštátny Fond rozvoja odborného vzdelávania a prípravy, ktorého alokáciu zdrojov majú v rukách najmä zamestnávatelia. Zdá sa teda, že v legislatíve problém nie je.
Odborné školstvo sa však potrebuje stať atraktívnejším, aby bol aj zo strany žiakov o toto štúdium väčší záujem. Cestu, ako to vykonať, vidíme napríklad v Podbrezovej, kde sa v kombinácii štátneho financovania a vlastných prostriedkov oceliarne uskutočňuje presne také vzdelávanie, aké táto firma potrebuje, a každý študent má po ukončení štúdia isté zamestnanie.
Zdá sa, že práve cesta štátneho financovania a investícií špičkových výrobných spoločností pre konkrétne školy je cesta, ako odbornému vzdelávaniu pomôcť. Vytvorením takýchto progresívnych škôl vznikne aj podstatne vyšší záujem zo strany žiakov o odborné vzdelávanie. Slabšie študijné odbory, o ktoré nie je záujem, alebo ich zamestnávatelia nepotrebujú, zaniknú postupne samy.
Ján Mikolaj
Autor bol ministrom školstva v rokoch 2006 – 2010