Po prvý raz sa na Slovensku stalo, že predvolebný boj sa neodohráva v garde pravica verzus Mečiar, resp. Fico, ale pravica verzus pravica. Inak povedané, súboj vidíme najmä od stredu napravo, medzi SaS a SDKÚ, KDH a medzi Matovičom, ktorý je proti všetkým -- vrátane pravice. Otázka, ktorá sa tu logicky otvára, je: Nakoľko samovražedný boj to je? Zvlášť po tom, čo pravicová vláda padla zásluhou nesúladu pri dohode o eurovale. Na jednej strane by sme mohli tvrdiť, že ide o pokračovanie nezmyselného vybíjania sa medzi sebou. Na strane druhej je tu však aj pozitívny signál -- po prvý raz v histórii Slovenska nie je predvolebná kampaň iba proti niekomu -- niečomu, ale je aj o ideách: menej Bruselu, viac Bruselu a podobne. Teda ide o legitímne témy pre orientáciu krajiny a mieru jej zvrchovanosti. Pokiaľ pravica túto líniu zvládne, predvolebný boj pre ňu nemusí byť samovražedný, ale pôjde najmä o názorovú súťaž.
Táto súťaž však nerieši znechutenie voličov pravice nad dobrovoľným, neriadeným a "úsmevným" pádom koalície. Do volieb je príliš málo času na to, aby sa dotknuté strany s týmto biľagom mohli bez straty vyrovnať. Navyše, zasahuje tu aj ďalší fenomén, presahujúci hranice Slovenska a schopnosti našich politikov -- kríza eurozóny. Môžeme očakávať, že svet, ako sme ho doteraz poznali a na dlh v ňom žili, sa skončil. A nie je v silách našich politikov to voličom oznámiť -- najmä nie pred voľbami. Tu musíme hľadať aj neochotu najsilnejšej politickej strany na Slovensku, prípadne vytvoriť jednofarebnú vládu. Každú budúcu vládu čaká totiž prijímanie nepríjemných reštrikcií v atmosfére možnej paniky a chaosu v eurozóne. A každú vládu čaká boj o zachovanie Slovenska v prípadnej zúženej eurozóne. Toto si však bude vyžadovať opatrenia, ktoré nazývame eufemizmom -- nepopulárne. Predstavme si modelový príklad -- že by pravica vládla aj po ďalších voľbách. Robert Fico, z pohodlia opozície, bez zodpovednosti, by organizoval štrajk za štrajkom -- nezabúdajme, že odbory majú so Smerom nadštandardné vzťahy. Už na prvý pohľad ide o fatálnu kombináciu. Predstavme si opačné garde, ktoré si iste predstavuje aj Fico. Určite by si pravicové strany na ňom z pohodlia opozície takisto zgustli. Obidva scenáre navyše rátajú aj s prudkým prepadom preferencií budúcich vládnych strán. Jediným východiskom pre strany sa tak zdá byť široká pragmatická koalícia do krízy: zľava doprava. Taká, v ktorej by "čierny Peter" nemal jasného majiteľa. O takejto koalícii sa totiž v zákulisí už aj hovorí a neformálne vyjednáva. Nepriamym dôkazom toho je aj fakt, že vymedzovanie sa voči Smeru tak, ako si ho pamätáme spred volieb 2010, sa dnes nekoná. A v časti strán sa konať ani nebude. Výnimkou môže byť Igor Matovič -- ktorý je však z podstaty proti všetkým a SaS, s menším koaličným potenciálom, ako má Smer.
Je tu však niečo, čo všetky strany spája -- témy. Tých je totiž podstatne menej, ako vo voľbách 2010. Hroziace prehlbovanie krízy a zmena sveta, na ktorý sme doteraz boli zvyknutí, zužuje okruh na témy až primitívne -- predovšetkým, ako s čo najmenšou škodou prežiť a ako to vysvetliť voličom.