Ambícia jednofarebnej vlády Roberta Fica stlačiť deficit verejných financií na budúci rok pod prikázané tri percentá vyzerá po včerajšku reálnejšie. Zvyšných skoro 630 miliónov eur, ktoré do naplnenia cieľa chýbajú, pohodlne vykryje z ohlásených úsporných opatrení. Teda z vyšších daní pre všetky firmy, pre bohatších ľudí, z nehnuteľností či z obmedzenia paušálnych výdavkov pre živnostníkov. Prekvapení v podobe ďalšieho žmýkania ľudí by sme sa už podľa všetkého nemali obávať. Ak odhliadneme od toho, že ešte aj včera pri predstavení rozpočtu mal rezort financií odvahu zopakovať obligátnu predvolebnú vetu, že opatrenia sa nedotknú bežných ľudí, treba vláde uznať, že spĺňa najakútnejšiu a najdôležitejšiu úlohu. Teda záväzok, ktorý dala Bruselu a ktorého nedodržanie by znamenalo zníženie ratingu, predraženie dlhu, a tým aj ďalšie komplikácie úverovania firiem.
Potlesk si však vláda nezaslúži. V rozpočte nie je ani zmienka o „prorastových opatreniach“, ktoré ohlasoval premiér Fico. Nevidieť ani žiadne štrukturálne reformy, ktoré by z dlhodobého hľadiska zefektívnili a zlacnili chod štátu. Plošné znižovanie výdavkov na platy a nákupy nič nerieši. Ani jednej vláde sa doteraz nechcelo triezvo pozrieť na stovky zbytočných príspevkových organizácií, ktoré fungujú pod rezortmi. Doteraz neodstránili dupľovanie mnohých úradníckych činností na každom rezorte zvlášť. Nehovoriac o nevyhnutnom prenastavení všetkých sociálnych dávok. Všetci ich chcú adresnejšie, no nik nevie, ako na to.
Je asi len čarom nechceného, že minister Kažimír naplánoval postupné klesanie dlhu verejnej správy až na rok 2015. Či sa tak naozaj stane, však bude definitívne oficiálne potvrdené až v lete 2016, teda po tom, ako mu skončí mandát.
Ľubomíra Chmelová, zástupkyňa šéfredaktora