Štát je v núdzi, keď svojim občanom nevie pomôcť inak ako silou. Fakt, že sme si núdzový stav ešte nemuseli vyskúšať, nás síce nezbavuje pocitu, že Slovensko je v stave trvalej núdze, no zároveň znamená, že dosiaľ ešte nikdy nebolo tak zle, aby sme museli rezignovať na základné parametre vzťahu medzi štátom a jeho občanmi. Presne takáto rezignácia, hoci časovo i územne obmedzená, je totiž podstatou núdzového stavu.
Kto, kde, ako a prečo
Nejdem mudrovať o tom, prečo je slovenské zdravotníctvo v núdzi, kto ho tam dostal a ako z tej núdze von. Nikto to odo mňa nečaká, na rozdiel od nezaujatého prehľadu otázok a odpovedí, ktoré sa s núdzovým stavom môžu spájať.
Z priestorových dôvodov sa obmedzím na dve podmienky vyhlásenia núdzového stavu: územie a rozsah. Núdzový stav možno vyhlásiť len na postihnutom alebo bezprostredne ohrozenom území. Územím treba rozumieť územie podľa územného a správneho usporiadania štátu, čo znamená, že núdzový stav je možné vyhlásiť buď na celé územie SR, alebo na územie kraja, okresu či obce, prípadne viacerých krajov, okresov či obcí.
Núdzový stav teda nemožno vyhlásiť s platnosťou pre nejakú ulicu, budovu, zariadenie alebo areál a už tobôž nie s obmedzením na subjekty, ktoré nemajú územnú povahu. Celkom jednoznačne to vyplýva aj zo systematiky príslušného ústavného zákona, ktorý predpokladá plnenie súvisiacich úloh bezpečnostnou radou štátu, bezpečnostnou radou kraja alebo bezpečnostnou radou obvodu.
Podmienka nevyhnutného rozsahu súvisí s intenzitou zásahu do základných práv a slobôd, ktoré je v čase núdzového stavu možné vykonať. V núdzovom stave totiž vláda smie, napríklad, obmedziť nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia evakuáciou na určené miesto, obmedziť zhromažďovacie právo, slobodu prejavu a ešte viacero ďalších vecí. Nie všetko, čo vláda smie v núdzovom stave urobiť vo všeobecnosti, smie urobiť aj v konkrétnom prípade. Je to podobné, ako pri odpočúvaní. Samozrejme, že zákon pripúšťa, aby aj novinár bol odpočúvaný, ale pripúšťa to pod podmienkou, že je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné, napríklad na odhalenie trestnej činnosti. Rovnako to platí pri
núdzovom stave: vláda za istých okolností môže zabrániť civilom, aby vstupovali na určité územie alebo aby sa doručovala pošta.
Nemôže to však urobiť v prípade, ak to za daných okolností nevyhnutné nie je, napríklad preto, že hrozba nespočíva v šírení antraxu poštou alebo v pristátí mimozemskej vesmírnej lode na parkovisku pred penziónom Elektra, ale v tom, že zdravotným poistencom nebude mať kto poskytnúť poistné plnenie.
Právo a povinnosť na prácu
Takže čo môže byť nevyhnutné na účely odstránenia hrozby pre životy a zdravie ľudí v dôsledku výpadku v poskytovaní zdravotnej starostlivosti? Z toho katalógu možností, ktoré vláde dáva ústavný zákon, púta najviac pozornosti uloženie pracovnej povinnosti pre potreby výkonu zdravotnej starostlivosti.
Pracovnú povinnosť nemožno uložiť niekomu, kto už jej podlieha, lebo mu vyplýva z pracovného pomeru, napríklad z kombinácie pracovnej zmluvy a príkazu nadriadeného či rozpisu služieb. Práve preto je bez právneho významu, či osoba, ktorej sa povinnosť uloží, je alebo nie je v nejakom pracovnom pomere. Pracovná povinnosť teda môže byť reálne a účinne uložená len lekárovi, ktorý by jej inak nepodliehal, napríklad lekárovi, ktorý je na dovolenke, na dôchodku, na kongrese v Thajsku, lekárovi, ktorý je bez pracovného pomeru alebo čerpá študijné voľno.
Pokiaľ ide o spôsob uloženia, rozhodnutie o uložení povinnosti sa bezodkladne vyhlási v tlači a vo vysielaní rozhlasu a televízie a oznámi sa v Zbierke zákonov. Konkrétnym osobám by túto povinnosť mala oznamovať bezpečnostná rada kraja alebo obvodu, pretože práve a len jej prináleží právomoc „plniť úlohy súvisiace s ukladaním povinností právnickým osobám a fyzickým osobám“. Uznesenia, ktorá táto bezpečnostná rada prijme, sa takisto bezodkladne medializujú a ich vydanie sa oznamuje v Zbierke zákonov. Tak, a teraz môžeme začať počítať, čo všetko z toho do 1. decembra chceme stihnúť.
Kto je Radoslav Procházka
Absolvent Yale Law School a Univerzity Komenského v Bratislave. Je poslanec a predseda Ústavnoprávneho výboru NR SR, advokát, vysokoškolský pedagóg a člen KDH. Venuje sa otázkam teórie a filozofie práva, ústavnoprávnemu porovnávaniu a právnym aspektom európskej integrácie.