Je zrejmé, že vládne výdavky a verejné investície sú významnou súčasťou tvorby HDP. Výrazné škrty v štátnych výdavkoch z dôvodu znižovania dlhov najproblematickejších krajín, ale najmä ekonomických gigantov ako napríklad Nemecka, však budú pravdepodobne viesť k pribrzdeniu súčasného oživenia a ekonomického rastu. Obmedzovanie štátnych výdavkov bude mať v tomto prípade negatívny charakter, a tak sa podľa všetkého môžu v krajnom prípade naplniť prognózy, že kríza bude mať priebeh W, teda, že kríza sa časom prejaví (najmenej) dvomi minimami. Problém je o to vážnejší, že posledné stimuly z minulého roka končia už tento rok, a tak môže dôjsť k synergickému negatívnemu pôsobeniu niekoľkých negatívnych faktorov. Ďalšou otázkou je aj sklon k úsporám neštátnych účastníkov trhu v kritickom krízovom období. Je možné obmedzenie ďalších investícií, čím by sme sa mohli dostať do určite nie veľmi príjemnej špirály ekonomického pádu.
Varovania niektorých ekonómov o opatrnom vyradení rozpočtovej medikamentóznej liečby, ekonomiky závislej od štátnych barličiek (investícií) sa tak môžu zdať oprávnené. Keďže štátne deficity dosiahli kritickú medzu, otázkou tak ostávajú možnosti ďalšej podpory zoslabnutej európskej ekonomiky. Zdá sa, že stimulom by mohla byť vhodná aktivita Európskej centrálnej banky, ktorá by pri vhodnom uvoľňovaní svojich rezerv mohla dať rozvojový impulz "prispanej európskej ekonomickej snehulienke". Za istých okolností by sa pokojne mohlo stať aj to, že privodená inflácia by súčasné deficity krajín "zmietla zo stola".
V každom prípade možné prehĺbenie krízy tak Slovensko ako malú a vysoko otvorenú ekonomiku (otvorenosť nie je nedostatok, ale nutnosť) zasiahne v prípade naplnenia tohto negatívneho scenára. To isté však platí aj o možných budúcich krízach. Východiská Slovenska z tejto periodicky sa opakujúcej situácie sú veľmi problematické a niektoré až nemožné. Medzi nemožné patrí napríklad menová politika, ktorú Slovensko delegovalo na Európsku centrálnu banku a ovplyvňuje ju len minimálne, resp. vôbec.
Druhou, reálnejšou možnosťou je systémová podpora domáceho priemyslu v úsilí o zvyšovanie konkurencieschopnosti. Dlhodobo najefektívnejšou a udržateľnou cestou sa tak stávajú inovácie. Do popredia by sa teda mali dostať otázky prebudovania v súčasnosti zastaraného, a čo je ešte horšie, prakticky nefunkčného národného inovačného systému, ktorý aj v 21. storočí preukazuje známky z čias Rakúsko-Uhorska a funguje na sovietskom modeli prvej polovice 20. storočia.