Každá vojna sa vedie trikrát. Najskôr ako politická diskusia, či ju rozpútať alebo do nej vstúpiť. Potom vznikne otázka, ako v nej bojovať. A nakoniec prichádzajú úvahy, aké ponaučenie by sme si z nej mali vziať.
Ani studená vojna, tretí veľký konflikt 20. storočia, nie je výnimkou. Všetky tri fázy možno identifikovať a všetky rozpútali intenzívnu debatu. Napríklad existovali ľudia, ktorí pochybovali, či je studená vojna naozaj nevyhnutná, a či Sovietsky zväz a komunizmus predstavujú hrozbu. Títo "revizionisti" boli vo výraznej menšine, čo je dobré, pretože nie je dôvod veriť, že Sovieti a komunizmus boli neškodnou silou. V dôsledku toho sa studená vojna, štyri desaťročia trvajúci celosvetový boj, stala realitou.
V priebehu celej studenej vojny prebiehala taktiež debata o otázke, ako ju najlepšie viesť. Jeden z dvoch myšlienkových prúdov presadzoval "razantnosť" a druhý "obmedzovanie vplyvu". Prvý prístup tvrdil, že nič menšie než zvrhnutie komunizmu - dnešným slovníkom povedané "zmena režimu" - nebude stačiť. Druhý prúd zastával názor, že snaha krátkodobo "prevalcovať" komunizmus je vzhľadom na sovietsky jadrový arzenál príliš riskantná, a že by sa Spojené štáty a Západ mali uspokojiť s obmedzovaním šírenia sovietskej moci a vplyvu.
Politika obmedzovania vplyvu nakoniec prevážila, čím však debata neutíchla, lebo sa viedli vášnivé spory o otázke, kde by sa táto politika mala uplatňovať (do mysle sa derú Vietnam, Stredná Amerika i Blízky východ), a rovnako o otázke, ako by sa mala realizovať, teda ako by mala vyzerať optimálna zmes vojenskej sily, utajených akcií, diplomacie a kontroly zbraní na jednej strane, a ekonomických sankcií a pomoci na strane druhej.
Dnes, presne 20 rokov po páde Berlínskeho múru, sa nachádzame hlboko v tretej fáze - vo fáze debaty o otázke, prečo sa studená vojna skončila práve vtedy a práve takto.
Jeden myšlienkový prúd tvrdí, že USA a Západ studenú vojnu vyhrali v dôsledku niekoľkých desaťročí trvajúceho ustavičného tlaku na Sovietsky zväz a jeho spojencov. Tento tlak mal v rôznych obdobiach podobu amerického, britského a francúzskeho jadrového programu, ochoty NATO čeliť rozmiestňovaniu konvenčných vojenských i taktických jadrových síl Varšavskej zmluvy, rozhodnutia brániť Južnú Kóreu proti agresii severu, vyzbrojovania afganských mudžahedínov, ktorí potom púšťali žilou sovietskym okupačným jednotkám, alebo rozhodnutia vybudovať nákladný systém raketovej obrany, ktorého cieľom bolo jednak negovať hlavnú vojenskú investíciu Sovietskeho zväzu, a jednak priviesť ku krachu jeho vládu.
Druhý a veľmi odlišný myšlienkový prúd kladie menší dôraz na to, čo Západ urobil, a väčší dôraz na otázku, čím bol Sovietsky zväz. Podľa tohto výkladu USA a Západ studenú vojnu ani tak nevyhrali, ako ju skôr prehrali Sovieti, čo bol nevyhnutný dôsledok sovietskej ekonomickej slabosti a politického rozkladu.
Ešte iný uhol pohľadu zdôrazňuje, že významnú rolu pri utváraní dejín zohrala ochota Západu nielen Sovietsky zväz konfrontovať, ale taktiež ho zapájať do štruktúr. Politika uvoľňovania napätia pomohla zabrániť tomu, aby vzájomné súťaženie prerástlo do konfliktu, lebo vystavila komunistický svet západným myšlienkam slobody a kapitalizmu so všetkými ich výhodami. Sovietsky režim i ďalšie nestabilné režimy tak zisťovali, že prehrávajú ideologickú bitku a v dôsledku toho strácajú taktiež podporu vlastných občanov.
Všetky tieto faktory zohrali svoju rolu. Základnou zložkou stratégie bola ochota Západu odoprieť Sovietom úspech. To by však samo osebe nestačilo; keby celú stratégiu Západu tvorili len vojenské súperenia a konfrontácie, mohla sa studená vojna skutočne rozhorieť. Bolo dôležité zmierniť vzájomné súťaženie a umožniť, aby sa tlak na zmenu začal vynárať zvnútra sovietskeho bloku. A bolo dôležité odhaliť slabiny spoločnosti pod sovietskou kontrolou a výhody myšlienok pochádzajúcich zvonka.
Toto všetko má svoje dôsledky i pre problémy dneška. Žiadna celosvetová hrozba na úrovni niekdajšieho Sovietskeho zväzu síce neexistuje, ale nebezpečné problémy vychádzajú z krajín, ako sú Irán a Severná Kórea. Je potrebné, aby globálne spoločenstvo uskutočnilo takú politiku, ktorá bude kombinovať vojenskú silu s ochotou rokovať a ovplyvňovať sa, politiku kolektívnej sily kombinovanú s kolektívnou pružnosťou.
Je dôležité mať v pamäti, že politika obmedzovania vplyvu, táto prevládajúca doktrína éry studenej vojny, sa snažila tlačiť proti sovietskej a komunistickej expanzii - už nielen obmedzovať dosah sovietskej moci, ale taktiež ju nahlodávať - s cieľom vytvoriť kontext, v ktorom sa do popredia dostanú základné nedostatky komunizmu a autoritárskeho vládnutia. Michail Gorbačov mohol urobiť, čo urobil, len počas krízy dôvery.
Svet dnes potrebuje vytvoriť podobné krízy dôvery v myslení ľudí vládnucich Iránu a Severnej Kórei. V krátkodobom meradle by malo byť cieľom obmedziť to, čo môžu tieto režimy dosiahnuť, v strednodobom meradle je prinútiť k zmene politiky a v dlhodobom meradle uviesť do pohybu sily, ktoré v týchto krajinách nastolia nové a diametrálne odlišné vlády. Počas studenej vojny poslúžil tento prístup svetu dobre, teraz by mohol dosiahnuť to isté.
Richard N. Haass je predsedom Rady pre zahraničné vzťahy
Š Project Syndicate, 2009
www.project-syndicate.org