Stabilná mena stojí na dvoch nohách. Jednou je centrálna banka, ktorá nedovolí, aby ekonomiku zaplavili štôsy bezcenných bankoviek. Druhou je silná vláda, ktorá míňa len toľko, koľko vyberie na daniach a nenahrádza chýbajúce peniaze štátnymi dlhopismi. Euro bolo od začiatku výnimočnou menou v tom, že stálo len na jednej nohe Európskej centrálnej banky (ECB). Rozpočtovú politiku mali a majú v kompetencii národné vlády. Tie si ju prispôsobovali okamžitým národným potrebám a málo sa starali o jej dosahy na spoločnú menu.
V súčasnosti 9 zo 16 členov eurozóny má dlh vyšší ako "maastrichtských" 60 % HDP. Zhromaždenie európskych lídrov 17. júna 2010 preto navrhlo novú definíciu fiškálnej stability, tzv. dynamický dlh. Viac ako absolútna výška zadlženia sa má sledovať trend a schopnosť krajiny dlh znižovať. Európska komisia (EK) a ECB sa budú vyjadrovať k zostavovaniu štátnych rozpočtov členských krajín. Sankcie proti rozpočtovým a zadlžujúcim sa hriešnikom by mali zahrnúť suspendovanie hlasovacích práv. Napravení hriešnici však budú zachránení z "ochranného valu" (na ktorý sa solidárne poskladajú ostatní) a možno aj novým typom inštitúcie, Európskou dlhovou agentúrou. Nové návrhy EK a ECB budú predložené Európskemu parlamentu 30. júna.
Mena s jednou nohou mohla pretrvať len vďaka ojedinele dlhej a silnej konjunktúre v rokoch 2000 až 2007. Situácia, keď malé Grécko dokázalo zatriasť základmi meny spoločnej pre 320 miliónov obyvateľov jasne dokazuje, že euro musí dostať aj druhú nohu, t. j. spoločnú rozpočtovú politiku. Preložené do slovenského jazyka to znamená premenu eurozóny na federáciu a prenesenie kompetencií v oblasti príjmov a výdavkov štátu do Bruselu. Znamenalo by to napríklad, že o úprave platov nemeckých učiteľov či zvyšovaní penzií slovenských dôchodcov by v podstatnej miere nerozhodovali národné parlamenty, ale úradníci EK a ECB. Pre viacero krajín to môže byť silná káva. Predstavy, že koordinácia rozpočtových politík môže fungovať len na základe načúvania dobrým radám z Bruselu, sú scestné. Zďaleka nie každý prezident alebo premiér bude rok pred voľbami zvyšovať dane a znižovať dôchodky len preto, aby presadil dobre mienené rady z Bruselu. Práve naopak, štylizácia do polohy obrancov národných záujmov môže byť kľúčom k volebnému úspechu.
Eurozóna 2.0, ak má fungovať, bude musieť tvrdo presadzovať pravidlá rozpočtovej politiky a ich nedodržanie trestať nie karhaním, ale vylúčením. Okrem vylúčenia však musí existovať aj nejaký mechanizmus dobrovoľného vystúpenia z menového zväzku. Za nedodržaním pravidiel nemusí byť len účtovný podvod a falšovanie štatistík, ale aj jednoduchá neschopnosť plniť kritériá. Pre ekonomiky s nízkym stupňom konkurenčnej schopnosti (Portugalsko, Grécko, Španielsko, Taliansko) sa euro čoraz viac stáva problémom. Podľa prezidenta ECB J. C. Tricheta, krajiny, ktoré strácajú platovú aj cenovú konkurencieschopnosť, by mali "podliehať hlbšiemu a detailnejšiemu dohľadu". Bohužiaľ, konkurencieschopnosť sa nedá zlepšiť dohľadom, ale len devalváciou (rýchlo, no krátkodobo) alebo štrukturálnou zmenou v prospech vyššej produktivity práce (dlhodobo, no pomaly).
Treba otvorene povedať, že produktivita práce je dnes na Slovensku podobná ako v Grécku a Portugalsku. Pokiaľ sa nepodarí vytvoriť ekonomiku založenú na inováciách a vyspelých technológiách, euro sa pre nás môže stať problémom aj pre nás. A sme ochotní odovzdať rozhodovanie o našich daniach do Bruselu? Odpovede na tieto otázky nám nesmú ponúkať ani emócie, ani snaha o politickú prestíž, ale racionálna ekonomická úvaha. Euro nie je strašiak ani posvätná krava.