Poslanci NR SR na svojej ostatnej schôdzi schválili v prvom čítaní návrh novely zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách. Aj keď tento poslanecky návrh (nie vládny) bol schválený väčšinou poslaneckého zboru, u absolútnej väčšiny odbornej verejnosti vyvolal zásadný nesúhlas. Hoci ide o mimoriadne krátku novelu, zásah do systému vysokého školstva je podstatný. O čo teda v predmetnom návrhu novely zákona v skutočnosti ide? Upravuje paragraf 2, odsek 15, kde vkladá slovo "predovšetkým". Toto jediné slovo však znamená, že odborné vysoké školy budú môcť poskytovať okrem bakalárskeho štúdia aj všetky ostatné formy štúdia, teda magisterské i doktorandské. Okrem toho im to umožní uskutočňovať aj habilitačné konanie a konanie na vymenúvanie profesorov. Teda poskytovať vzdelanie, ktoré je vlastné univerzitám.
Samotný status odbornej vysokej školy získali vysoké školy na základe komplexnej akreditácie. Mali možnosť preukázať personálne a organizačné predpoklady na zabezpečenie pedagogického procesu aj vo vyššom ako prvom stupni štúdia. Predmetný návrh však znamená, že i keď vysoká škola nevie preukázať, že je schopná poskytovať vyššie vzdelanie ako bakalárske, novelizovaný zákon jej to umožní. Ako hlavný argument tohto kroku sa uvádza aj to, že odborná vysoká škola nie je schopná rozvíjať sa a posunúť sa na vyššiu úroveň. To však nie je pravda. Na to, aby sa mohla stať vysokou školou (už nie odbornou), musí spĺňať tri podmienky. Dosiahnuť úroveň výskumnej činnosti C+, a to aspoň na úrovni 60 % všetkých fakúlt, a získaný objem financií na granty, projekty a podobne musí dosiahnuť aspoň 40-tisíc Sk na tvorivého pracovníka. Nie je tak žiadny dôvod, ktorý by bránil odborným vysokým školám rozvíjať svoj výskum. Majú rovnaký prístup ku všetkým grantovým výzvam ako univerzitné školy. Dokonca súkromným školám sa uznávajú aj vlastné investičné prostriedky investované do výskumu. Tretím kritériom je, aby počet študentov na prepočítaný počet vysokoškolských učiteľov nepresiahol číslo 25. Na rozdiel od univerzít či vysokých škôl to nemusia byť iba profesori či docenti. Ale ani pri tomto kritériu neexistuje žiadna prekážka dostať sa na vyššiu úroveň.
Druhou časťou návrhu je, že pracovný pomer vysokoškolského učiteľa sa posúva zo 65 na 70 rokov. Ak uvážime, že aj v súčasnosti môžu so súhlasom zamestnávateľa pracovať vysokoškolskí učitelia v podstate neobmedzene, ide autorovi novely iba o garantov študijných programov.
Ani túto zmenu nepovažujeme za správnu. Systém je totiž v súčasnosti nastavený tak, že dosiahnutím veku 65 rokov sa pozícia vysokoškolského učiteľa uvoľňuje, čím je v reálnom čase zabezpečený a dosiahnuteľný kariérny postup aj pre mladších vysokoškolských učiteľov. Tým je zabezpečená kontinuálna obnova kvalifikovaného ľudského potenciálu vysokej školy. A tak nie je potrebné čakať, až kým sa uvoľní funkčné miesto profesora alebo docenta, prípadne vytvárať dodatočné funkčné miesta profesorov a docentov. Súčasne je takto vytvorený tlak na vedenie vysokej školy, aby sa aktívne staralo o zabezpečenie garantov študijných programov. Verme teda, že kvalitatívna úroveň a generačná vyváženosť pedagogického zboru budú i naďalej rozhodujúcou charakteristikou našich vysokých škôl.Ján Mikolaj (SNS)