Apokalyptické obrazy nedostatku všetkého

Môže byť televízny záber na grónsky ľadovec padajúci do oceánu, čo všetci sme určite už videli, dajakým psychologickým spôsobom spoluzodpovedný za vysoké ceny ropy a ďalších komodít?
Zvyčajné vysvetlenia dnešného nedostatku a vysokých cien sa zameriavajú na explozívny rast v rozvíjajúcich sa ekonomikách, najmä v Číne a Indii, ktorých dopyt po nedostatkových zdrojoch je neskrotný.
Psychológia sa však uplatňuje aj na špekulatívnych trhoch a spomínaný obraz miznúceho grónskeho ľadovca možno zvyšuje uveriteľnosť predstavy, že sa vyčerpáva aj všetko ostatné - pôda, voda, ba dokonca aj čistý vzduch. Zoberme si klasický príklad - posledný všeobecný cyklus boomu a poklesu cien komodít, ktorý spôsobil, že približne od 60. do 80. rokov tieto ceny všeobecne rástli a potom až do polovice 90. rokov zase generálne klesali. Na vysvetlenie tohto javu sú možno obrazy rovnako dôležité ako jeho podstata.
Konvenčné "fundamentálne“ vysvetlenie tohto cyklu ukazuje na jeho prepojenosť s politickými udalosťami. Ropnú krízu v rokoch 1973 - 1974 vraj spôsobilo prerušenie dodávok po jomkipurskej vojne medzi Arabmi a Izraelom. Ropná kríza 1979 - 1981 vraj zasa odrážala prerušenie dodávok ropy kvôli iránskej revolúcii a vojne medzi Iránom a Irakom. A pokles cien ropy v druhej polovici 80. rokov bol údajne dôsledkom rozpadu ropného kartelu OPEC.
Niektorí ekonómovia však pochybujú, či tieto udalosti dávajú celistvý obrázok. Áno, ceny ropy zaznamenali v ich dôsledku ostré výkyvy, ale možno jestvovali aj ďalšie, ešte dôležitejšie faktory ovplyvňujúce všeobecný trend v cenách ropy.
Spomínané udalosti totiž dosť dobre nevysvetľujú, prečo vývoj cien ropy často kopíroval ceny ďalších komodít. Dôležitejšie než spomínané vojny bola možno skutočnosť, že sa ľudia na celom svete začali strachovať z klesajúcich zásob zdrojov. Bola to éra "veľkých populačných obáv“, ktorá premenila myslenie ľudí na celom svete a určite prispela k vyšším cenám komodít v čase, kedy tento strach prevládal nad všetkým.
Na tieto obavy boli určite dajaké dôvody. Tempo rastu svetovej populácie sa zvýšilo z 1,8 percenta v roku 1951 na 2,1 o dvadsať rokov neskôr. To bola iba suchá štatistika. Väčší význam mali pravdepodobne obrazy. Astronóm Fred Hoyle v roku 1948 vyhlásil: Len čo bude k dispozícii fotografia Zeme urobená z vesmíru, ledva vyjde najavo úplná izolovanosť zemegule, tak sa objaví nová myšlienka, tak silná, že to v dejinách nebude mať obdobu.
O generáciu neskôr sa jeho výrok potvrdil. Prvá snímka zemegule, urobená z vesmíru v rámci projektu Apollo, sa objavila v novembri 1967. Jeden z astronautov, James B. Irwin, ktorý v roku 1971 pristál na Mesiaci, o svojom pohľade na Zem povedal: "Bola taká vzdialená... malá guľa v čiernočiernom vesmíre. Človeka to v duši otrasie. Všetci sme sa vrátili ako filantropi... Videli sme, aká je naša planéta krehká, pritom ale taká nádherná. Videli sme, že sa musíme naučiť pracovať spoločne, navzájom sa milovať.“
Neberme tento výrok na ľahkú váhu. Pohľad na Zem z vesmíru mal hlboký psychologický efekt a my všetci sme ho mali možnosť vidieť. Možno aj to bol čiastočný dôvod, prečo sa ľudia v 70. rokoch začali tak strachovať, že obyvatelia pribúdajú rýchlejšie než zdroje.
V roku 1972 vyšla na objednávku Rímskeho klubu epochálna kniha - Limity rastu. Na jej obálke bola fotografia zemegule. Kniha, ktorú napísal tím vedcov, predpovedala katastrofálny nedostatok a hromadné hladovanie v dôsledku populačných tlakov. Napriek vedeckej kritike metód Rímskeho klubu bola verejnosť ochotná tejto apokalyptickej predpovedi uveriť.
Veľké populačné obavy priniesli na celom svete kontrolu pôrodnosti, napríklad to bola politika "jedného dieťaťa“, ktorú zaviedli v roku 1979 v Číne. Čiastočne v dôsledku tohto snaženia, ale aj zmien v rodinných hodnotách, začalo tempo rastu svetovej populácie na dlhší čas klesať, a to až na 1,1 percenta v roku 2005. Tento mierny pokles priniesol aj mierne opadnutie strachu z limitov rastu. Klesať začali aj ceny komodít.
Dnes nás rast svetovej populácie viac-menej netrápi. V posledných približne desiatich rokoch nás však začalo znepokojovať niečo iné: rýchly svetový hospodársky rast. Na prvý pohľad sa síce môže zdať, že v poslednej dekáde nebol viditeľný žiaden dramatický obraz, ako bola prvá fotografia Zeme z vesmíru. Ale zamyslime sa nad tým hlbšie. Skúsme napríklad nájsť grónsky ľadovec na serveri YouTube. Internet ako taký dáva svetovej ekonomickej aktivite taký veľký pocit nekonečnosti, aký nebol dovtedy nikdy a v ničom zaznamenaný. Schopnosť komunikovať e-mailom s každým človekom na Zemi vyvoláva súčasne aj pocit "miniatúrnosti“ sveta v porovnaní s hojnosťou počtu ľudí na nej žijúcich.
Videli sme fotografie následkov hurikánov, tajfúnov (ako výsledku globálnej klimatickej zmeny), ktoré zasiahli juh USA alebo Barmu. Videli sme ničivé cunami v Indickom oceáne v roku 2004, vysvetľovali to ako dôsledok preľudnenosti pobrežia.
V roku 2000 sa severný pól po prvýkrát premenil na jazero. Vidíme letecké snímky zmenšujúceho sa Aralského mora. Kaviár z Kaspického mora si už fakticky nemôžeme kúpiť. Európska vesmírna agentúra v septembri 2007 oznámila, že podľa satelitných fotografií je Severozápadná cesta pozdĺž ruského pobrežia po prvýkrát úplne bez ľadu a môžu tam plávať lode, a že aj Severovýchodná cesta je takmer voľná.
Ak existuje toľko živých obrazov zmenšujúcej sa a poničenej planéty, môžeme sa ešte vôbec čudovať, že je ľudská psychika zrelá na vysoké ceny komodít?

Robert J. Shiller, University of Yale
Copyright: Project Syndicate, 2008.
www.project-syndicate.org