V americkej zahraničnej politike existuje veľa diskusií, ktoré sa neustále vracajú -- napríklad debata izolacionizmus vz. internacionalizmus alebo debata unilateralizmus vz. multilateralizmus. Žiadna diskusia však nie je trvalejšia ako tá medzi stúpencami názoru, že hlavným cieľom americkej zahraničnej politiky by malo byť ovplyvňovanie vonkajšieho konania iných štátov a stúpencami názoru, že treba formovať aj ich vnútorné usporiadanie.
Táto diskusia medzi "realistami" a "idealistami" je intenzívna a dlhodobá. V období studenej vojny existovali ľudia, ktorí tvrdili, že Spojené štáty by sa mali usilovať "obrátiť" Sovietsky zväz, zvrhnúť komunistický systém a nahradiť ho demokratickým kapitalizmom. Iní to v ére charakterizovanej jadrovými zbraňami považovali za príliš nebezpečné a USA sa vtedy rozhodli pre politiku dvoch blokov, pričom sa usilovali obmedziť veľkosť sovietskej sily a vplyvu. Po 40 rokoch tejto politiky sa ZSSR a jeho impérium skutočne rozpadli, hoci bol tento výsledok vedľajším produktom americkej politiky, nie hlavným cieľom.
George W. Bush bol zatiaľ posledným stúpencom "idealistického" chápania, v rámci ktorého bola hlavnou prioritou zahraničnej politiky USA podpora demokracie. Osvojil si tzv. teóriu demokratického mieru, ktorá tvrdí, že demokracie sa správajú lepšie nielen k svojim občanom, ale aj susedným a iným štátom.
Silným stúpencom alternatívneho "realistického" prístupu americkej zahraničnej politiky bol, samozrejme, Bushov otec George H. W. Bush. Na veľkú časť tejto diskusie možno pozerať optikou americkej účasti v Iraku. George W. Bush išiel v roku 2003 do vojny s Irakom preto, aby zmenil tamojšiu vládu. Očakával, že zmena režimu v Bagdade povedie k vytvoreniu demokratického Iraku a že tento vývoj neskôr zmení celý región, keď ľudia v iných arabských krajinách uvidia iracký príklad a prinútia vlastné vlády, aby ho nasledovali. Naproti tomu v predchádzajúcej irackej vojne nepokračoval prezident Bush starší v ťažení do Bagdadu, aby zvrhol Saddáma Husajna a jeho vládu, hoci sa mu podarilo zostaviť nevídanú medzinárodnú koalíciu, ktorá úspešne oslobodila Kuvajt, a hoci na neho mnohí ľudia naliehali, aby urobil práve toto.
Rovnako tak neintervenoval v prospech šiitských a kurdských povstaní, ktoré vypukli krátko po skončení vojny na začiatku roku 1991. Intervencia by z jeho pohľadu poslala amerických vojakov priamo do zložitého domáceho zápasu, ktorého vyriešenie by si vyžiadalo obrovské prostriedky, pokiaľ by sa vôbec dal vyriešiť.
Zdá sa, že prezident Obama s týmto realistickým prístupom súhlasí. Nová americká politika voči Afganistanu sa nezmieňuje o snahe premeniť túto krajinu na demokratickú. Je to práve naopak, ako potvrdil aj minister obrany Robert Gates vo svojom januárovom vystúpení pred Kongresom: "Pokiaľ si stanovíme za cieľ vytvoriť tam akúsi stredoázijskú Valhallu, tak prehráme."
Sám Obama v marci vyhlásil, že "máme jasný a sústredený cieľ: rozvrátiť, rozložiť a poraziť Al-Kajdu v Pakistane a Afganistane a zabrániť jej budúcemu návratu do ktorejkoľvek z oboch krajín".
Tento posun je zjavný aj v americkej politike voči Číne. Ministerka zahraničia Hillary Clintonová dala počas februárovej cesty po Ázii najavo, že otázky ľudských práv budú mať v americko-čínskych vzťahoch druhoradú rolu.
Rovnako aj vyhlásenie Obamu a ruského prezidenta Dmitrija Medvedeva po ich stretnutí v Londýne 1. apríla sa síce zmienilo, že americko-ruské vzťahy sa budú "riadiť vládou zákona, úctou k základným slobodám a ľudským právam a toleranciou k odlišným názorom", ale oveľa väčší dôraz kládli na zníženie počtu jadrových zbraní, vyriešenie otázky iránskeho jadrového programu a stabilizáciu Afganistanu. Americká podpora prijatia Ruska do Svetovej obchodnej organizácie nebola viazaná na žiadne podmienky.
Táto zmena americkej zahraničnej politiky je žiaduca aj nevyhnutná. Vyspelé demokracie majú sklon správať sa zodpovednejšie, avšak demokracie nezrelé môžu ľahko podľahnúť populizmu a nacionalizmu. Budovanie vyspelých demokracií je ťažké a časovo náročné. A tak hoci by USA mali podporovať vládu zákona a rozvoj občianskej spoločnosti, zároveň potrebujú spolupracovať s ostatnými vládami, demokratickými aj inými. Naliehavé problémy, ako sú hospodárska kríza, šírenie jadrových zbraní a zmeny podnebia, jednoducho nepočkajú.
Dobrou správou je, že dejiny ukazujú, že je možné uzavrieť mier a spolupracovať s nedemokraciami. Izrael má napríklad už vyše 30 rokov mierumilovné vzťahy s nedemokratickým Egyptom a Jordánskom. Rovnako USA a ZSSR napriek zásadným rozdielom v obmedzenej miere spolupracovali (napríklad pri kontrole jadrových zbraní). Dnes existujú vzájomne výhodné obchodné a finančné vzťahy determinované severokórejským správaním.
To neznamená, že presadzovanie demokracie nebude hrať v americkej zahraničnej politike žiadnu rolu. Bude a malo by ju hrať. Presadzovanie demokracie je však priveľmi neistý podnik a svet je príliš nebezpečné miesto na to, aby sa táto otázka mohla stať stredobodom správania Spojených štátov. Zahraničná politika Baracka Obamu bude preto pripomínať politiku Georgea Busha -- teda Busha staršieho, nie jeho syna.
Richard N. Haass, predseda Rady pre zahraničné vzťahy.
©: Project Syndicate, 2009
www.project-syndicate.org